Koniec kresťanskej spoločnosti (a nemožnosť konzervativizmu), I. časť - Christianitas

Koniec kresťanskej spoločnosti (a nemožnosť konzervativizmu), I. časť

Karel VI., knieža Schwarzenberg
13. januára 2023
  Politika Spoločnosť

Nemožnosť konzervativizmu

Medzi veci, ktoré by človek mal dnes vedieť, patrí aj táto skutočnosť: už sa nedá robiť konzervatívna politika. Nehovorím, že je hlúpe robiť konzervatívnu politiku, alebo že je to nesprávne, že to nevedie k zamýšľanému alebo žiadanému cieľu; opakujem čo som povedal: konzervatívna politika sa už nedá robiť. Je to nemožné.

Niektorým ľuďom sa bude zdať, že ide o nielen tvrdenie nesamozrejmé, ale že ide ešte aj o nebezpečný omyl; je preto nutné ho vysvetliť. Konzervatívnou politikou sa rozumie politika protirevolučná, politika smerujúca proti liberalizmu a socializmu s tým úmyslom, aby bol zachránený (konzervovaný) kresťanský poriadok spoločnosti.

Zdroj: flickr.com

Takže: tvrdím, že takáto politika je nemožná preto, lebo už niet kresťanského poriadku spoločnosti; skrátka revolúcia zvíťazila, a každá úvaha o súčasných povinnostiach kresťana v spoločnosti musí vychádzať z konštatovania tejto skutočnosti.

Bude mi samozrejme povedané, že konzervativizmus nie je snahou o udržanie určitého (kresťanského) poriadku, ale že je to jednoducho tendencia, v spoločnosti nevyhnutná, usilujúca sa spomaliť vývoj, brzdiť výstrelky a spojiť novoty s minulosťou. Bude mi namietané, že sa dá konzervovať každá spoločnosť, teda aj tá dnešná. Na to ale odpoviem, že osamotená tendencia, nemajúca rozumovo vymedzený cieľ, je vec vonkoncom nedôstojná mysliaceho tvora; že mäkkýše a koraly môžu len tak jednoducho lipnúť na svojom podklade, ale človek však vždy musí to či ono chcieť. Aj keby sa vyskytol človek, chcejúci len spomaliť (akýkoľvek) vývoj, bol by odsúdený k bezvýznamnosti oproti akémukoľvek človeku, ktorý má presne vymedzené to, čo chce.

A čo sa týka konzervovania dnešnej spoločnosti, je nutné uvážiť, že každá spoločnosť a najmä potom každá vzdelaná spoločnosť je vybudovaná na nejakých ideáloch a nemôže byť len tak jednoducho konzervovaná na ideáloch iných. Preto spoločnosť, založená na revolučných ideáloch, sa dá konzervovať len vtedy a až vtedy, keď budú tieto ideály odmietnuté.

V európskej spoločnosti však vlády nielenže ničím neprispievajú k odmietnutiu revolučných ideálov, ale naopak, s nepochopiteľnou a opičou láskou sa starajú o pamiatku smiešnych teoretikov a bezvýznamných výročí. Takúto spoločnosť je nevhodné konzervovať, pretože sa v nej nedá vytvoriť tradícia. Nedá sa ani vzbudiť úcta k verejným oslávencom. Nedá sa napríklad vychovávať k úcte voči staviteľovi Eiffelovej veže ľudí, ktorí vedia, že sa Eiffel dopustil státisícovej sprenevery.

Víťazstvo revolúcie

Musíme teda zvážiť zmenu, ktorú posledné storočie spôsobilo v európskej vzdelanosti a zistiť, aké z nej plynú dôsledky v mravnom ovzduší a v praktickej politike. A pokiaľ budem tvrdiť, že pred sto rokmi (pôvodný text bol zverejnený v roku 1936, pozn. red.) kresťanská spoločnosť pretrvávala a dnes už nie je; pokiaľ poviem, že pred sto rokmi mohlo ísť o konzerváciu, o obranu proti revolúcii, ale že dnes ide jednoducho a výlučne o boj, viem tiež, čím mi môže byť oponované.

Bude mi povedané, že v konečnom dôsledku ide len o periódy vo vývoji, že ide o veci relatívne: pred sto rokmi už ľudia nežili v stredoveku a dnes ešte (aspoň miestami) nie sme svedkami prenasledovania kresťanov. A že teda konzervatívne snaženie môže byť ťažšie než pred niekoľkými generáciami, že ich úspech môže byť menej pravdepodobný, ale že snaženie samotné sa nestalo nemožným a absurdným.

A tu práve tvrdím, že toto stanovisko je mylné a že počas posledných generácií skutočne k základnej premene došlo; a kto to nepozoruje, ten očividne lipne na povrchu a je schopný pozorovať len vonkajšie udalosti, ale pre morálne súvislosti nemá schopnosti. Žiadny detail nám totiž nemôže zastrieť jadro veci: že revolúcia a reakcia si vymenili pozície. Už uprostred minulého storočia boli od reprezentantov poriadku preukazované pocty zástupcom revolúcie, a ešte aj dnes sú osobnosti katolíckej hierarchie sprevádzané poctami súčasného vládnuceho poriadku. Ale pozor: kedysi bolo priateľské alebo zdvorilé spolužitie koncesiou zo strany tradičných živlov; dnes je to ústupok, ktorý činia revolucionári.

Sú preč časy, keď kresťan bol prirodzeným držiteľom moci a jeho odporca bol prirodzeným povstalcom; nastali časy, keď revolucionár je legálnym držiteľom moci a zvyšky tradičnej spoločnosti sú, či už trpeným alebo prenasledovaným objektom vládnej činnosti svojich niekdajších podriadených, niekdajších previnilcov proti zákonu.

Je pravda, že tento stav vecí je taký neprirodzený, taký nezvyklý a nepochopiteľný, že nielen členovia tradičnej spoločnosti si zmenu neuvedomujú, nielenže ľud jej význam nechápe, ale ani noví držitelia moci si s ním nevedia rady. Preto vidíme, akí sú nerozhodní a ako si odporujú; nevedia, či majú hovoriť tónom autority, ktorá bolo tradične spájaná s vladárskym postavením alebo spôsobom buričov, na ktorý sú zvyknutí; nevedia, či sa majú na verejnosti opierať o moc polície alebo o moc revolučných davov; a keď sa to niekedy snažia všetko spojiť (viď napr. veľké covidové cvičenie, pozn. red.), dochádza k výjavom neodolateľne komickým.

Spoločnosť minulosti

Aby sme však pochopili premenu, ktorou prešla za posledné generácie, pozrime sa najprv na stav, aký bol predtým. Nebol to, pravda, stav celistvej kresťanskej spoločnosti. Nebola to už spoločnosť stredoveká; príliš mnoho prvkov stredovekej spoločnosti už zaniklo od náboženského rozdelenia Európy. Zmizla politická jednota Európy, čiže kresťanstva – Imperium Romanum – zmizol stavovský poriadok vo všeobecnosti a najmä cechy; rozvoj kapitalizmu, industrializácia a moderný spôsob povinného školského vzdelávania pomaly rozvracali prirodzené základy tradičnej spoločnosti. Za morom už vyrastala ríša netradičnosti – čudný štát Američanov, vyhnancov z európskej spoločnosti. Ale budova kresťanstva ešte stála.

Spoločnosť si robila ešte nárok na kresťanský charakter. Ešte existovala základná zhoda troch poriadkov: cirkevnej hierarchie, spoločenského poriadku a hospodárskeho rozčlenenia. Ešte bolo cítiť ovzdušie stredoveku, keď verejné a spoločenské hodnosti boli hodnosťami v medziach Cirkvi, keď spoločnosť celá so svojím stavovským rozčlenením bola v Cirkvi; keď hospodárske postavenie jednotlivca bolo závislé na jeho postavení v kresťanskej spoločnosti. Bolo teda považované za samozrejmosť, že napr. biskup zaujímal vysoké postavenie spoločenské aj politické; a zároveň bol zaopatrený príslušnými hmotnými prostriedkami. Toto postavenie sa zračilo tiež v svetskej veľkoleposti, ku ktorej ho postavenie biskupa zaväzovalo.

Podobne sa usudzovalo, že spoločenské hodnosti musia so sebou prinášať určité hmotné postavenie. (Ešte v Bismarckových spisoch napr. nachádzame zaujímavú úvahu o tom, aký majetok sa patrí mať kniežaťu a aký prináleží grófovi.) Odtiaľ pochádza aj pojem reprezentácie pri štátnych úradoch. Usudzovalo sa, že verejní hodnostári patria k vyšším stavom, a že preto disponujú značnými hmotnými prostriedkami, a preto je ich povinnosťou zachovávať veľkoleposť, ktorá však zaväzuje bohatého, aby neupadol do hriechu lakomstva. Naopak chudobný, ktorý môže vo verejnom úrade reprezentovať len z prostriedkov verejných, je nútený k šetrnosti a skromnosti.

K takto pochopenej spoločnosti patrila aj stálosť stavov. Nebolo dobre mysliteľné, aby niekto menil svoje povolanie a spoločenský vzostup sa mohol diať len postupne, od pokolenia k pokoleniu. Každé porušenie tohto spoločenského poriadku bolo ešte pociťované ako pohoršenie, ako prekvapenie a ako previnenie. Keď sa vysoko postavený človek postavil proti Cirkvi, alebo sa zaplietol do bezohľadného a ponižujúceho obchodu; keď človek nízko postavený dosiahol prílišné bohatstvo a tlačil sa medzi vyššie stavy, vzbudzovalo to nevôľu. Vzopätie všetkých vzťahov v tradičnej spoločnosti totiž spôsobovalo, že každé porušenie poriadku bolo spojené s celým množstvom porúch. Jednotlivé články spoločnosti sa navzájom podporovali a podopierali: svetská spoločnosť udržovala úctu k Cirkvi, Cirkev preukazovala úctu svetským autoritám, bohatstvo slúžilo poriadku cirkevnému aj svetskému a tak si spoločnosť s celým svojím zriadením nárokovala mravnú autoritu.

Kto spoločnosť rozvracal, ten hrešil; kto spoločnosť udržoval, ten konal dobro; kto v spoločnosti vynikal, ten bol hoden úcty. A pretože následne bola celá spoločnosť vybudovaná na určitom morálnom základe, odkazovali aj spoločenské zdvorilostné formy k tejto mravnej základni. Spoločensky sa s niekým stýkať, znamenalo prijať ho za priateľa, uznať niekoho za vyššieho, znamenalo preukazovať mu úctu; porušiť morálne zásady spoločnosti znamenalo vylúčiť sa z nej.

Spoločnosť dneška

Pozrime sa naopak na spoločnosť dneška. Jej najnápadnejšou črtou je neprítomnosť pojmu cti. Niet už onoho súhrnu pravidiel, na ktoré musel človek dbať, pokiaľ nechcel prísť o miesto v spoločnosti. Neexistuje čin natoľko nízky, aby ním dnes človek stratil nárok na spoločenské kontakty. (Viď napr. súčasných politikov a iné „celebrity“, pozn. red.) Akákoľvek spojitosť medzi zdvorilosťou a úctou zmizla, pretože nutne musela zmiznúť. Padli totiž všetky predpoklady minulého morálneho ovzdušia, všetky zásady tradičnej spoločnosti. Uskutočnilo sa všetko to, čomu sa tradičná spoločnosť bránila.

Majetok prešiel takmer úplne do rúk ľudí nízkych nielen spoločensky, ale nesporne aj mravne; politická moc sa ocitla v rukách nielen buričov a rozvratníkov, ale častokrát aj vulgárnych zločincov. Vojvodovia a kancelári v stredoveku boli niekedy stíhaní za velezradu – ale ministri a poslanci sa dnes zodpovedajú za krádeže! Tak napríklad mohlo vidieť šokované Francúzsko jazdiť pána Bonnaurea ešte zadarmo na poslaneckú legitimáciu, keď pritom išiel na súd za účasť v afére Staviského! (Ide o korupčnú aféru v 30. rokoch 20. storočia. Serge „Krásny Saša“ Stavisky, bol špekulant s cennými papiermi ukrajinsko-židovského pôvodu, do podvodov boli zapletení politici na najvyšších postoch. Stavisky oficiálne spáchal samovraždu, avšak pravdepodobne bol „uprataný“, aby neprezradil ďalšie mená. Kvôli škandálu padli dve vlády po sebe a pri demonštráciách zomrelo 15 ľudí. Pozn. red.)

Nič už nie je úctyhodné na držiteľoch moci a niet tradície, ktorá by nebola porušená. Nekresťania sa voľne pohybujú v kresťanskej spoločnosti, Američania sa stýkajú s rodenými strážcami európskej kultúry, sobáše starých rodín s takýmito živlami už nevzbudzujú pohoršenie, ba ani údiv. Viditeľná nádhera a elegancia, záľuba v umení a pobyt na zámkoch sa stali privilégiami úžerníkov. Pôvodní tvorcovia týchto vecí sú mocensky a majetkovo bezvýznamní nielen vedľa nejakej verejnej inštitúcie, kadejakého pološtátneho podniku a obecného úradu, ale aj popri kupcoch spoza oceánu. Takzvaný spoločenský život je pareniskom zbohatlíkov, podvodníkov, ľahkých žien a ľudí bez cti. Vyznamenania a rady sú odznakmi chránencov pochybných politikov.

Pokiaľ by sme mali zvoliť symbol, zahŕňajúci celú spoločnosť dneška, tak by sme museli zvoliť asi hotel. Hotel alebo bar. Hotel je miesto verejné, prístupné všetkým. Nie je to domov jednej rodiny, akým bol pohostinný palác minulej spoločnosti. Úlohou hotela nie je slúžiť veľkoleposti, ale zhromažďovať peniaze. Preto je hotel prístupný všetkým pod jedinou podmienkou: že majú peniaze. Podvodník v predvečer svojho zatknutia je obslúžený s úctivosťou primeranou svojej útrate.

A tak spolu v jednej miestnosti jedia a pod jednou strechou spia ľudia neznámi, ktorí sa nikdy nespoznajú. Tento dom je príbytkom prílivu stále nových osôb. A tomuto zoskupeniu neznámych slúži nádhera, ktorá nie je prístupná žiadnej rodine dneška nastálo: mramorové siene a čalúnenia, pozlátené jedálne a hudobné skupiny, služobníci v skvelých livrejach, to všetko slúži na jeden deň tomu, kto zaplatí.

Nekresťanská spoločnosť

To je spoločnosť dneška, spoločnosť, ktorá už nie je kresťanská. A nebude príliš prekvapivé, keď v nej rozpoznáme, že je to vlastne ta istá spoločnosť, ako tá ktorá ešte nebola kresťanská – spoločnosť v úpadku Starého Ríma. Keď zmizol kresťanský poriadok, stavovská disciplína a myšlienka služby všetkých (predovšetkým vyšších vrstiev) v pospolitosti mystického tela Kristovho, ktorým je Cirkev; keď hmotné statky nie sú podrobené kresťanskému spoločenskému poriadku, potom všetko sa vrátilo do stavu, aký bol pred kresťanstvom.

Už opäť platí zásada z Juvenáliových veršov: „Unde habeas quaerit nemo; sed oportet habere.“ (Nikto sa nepýta odkiaľ máš majetok, ale musíš ho mať.) Hmotné postavenie človeka už nie je určované jeho spoločenským postavením, ale spoločenské postavenie je určované hmotným. Pretože je nutné si uvedomiť – s hrôzou a hnusom –, že ešte napriek tomu všetkému v spoločnosti ešte pretrváva pojem spoločenského postavenia, a že sa ešte niektorí ľudia vyvyšujú nad druhých.

(Pokračovanie)

***

Článok vyšiel pôvodne v časopise Řád č. 3/1936, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Agenti, kolaboranti, zradcovia a udavači alebo Komu sa hojdá žalúdok, ten nech nelezie do politiky

Arcibiskup Fulton Sheen: „Takto spoznáte Antikrista!“

Genocída národov

Ako duchovní rodičia hnutia Wicca de facto potvrdili, že čarodejnícke procesy v minulosti boli úplne legitímne