Konferencia o katolíckom feminizme sa pýta: Aký feminizmus potrebuje Cirkev?
Branislav Michalka
27. júla 2020
Cirkev
Približne pred dvomi mesiacmi avizovaná konferencia, organizovaná na pozvanie pápeža Františka a za spolupráce Latinskoamerickej akadémie katolíckych politikov v dňoch 10. až 25. júla, sa v sobotu skončila. Názov konferencie Ženy vo verejnom živote – feminizmus a katolícka identita v 21. storočí, dáva tušiť čo považujú moderní katolícki teológovia za dôležité v súčasnej Cirkvi – feminizmus.
Otázka týchto moderných katolíckych mysliteľov už neznie či feminizmus áno alebo nie. Na to už majú pokrokovú a modernú odpoveď – určite áno. Nota bene v 21. storočí, ktoré je kto vie prečo zase o čosi pokrokovejšie ako 20. storočie. Otázkou pre nich teraz je, aký druh feminizmu si treba pre Cirkev vybrať. Otázku prečo by vôbec mal existovať nejaký katolícky feminizmus si rozhodne nekladú. Presne v duchu ľavicových hnutí ako je Black Lives Matter, ktoré bojujú za práva černochov, ale akonáhle niekto povie, že tiež na White Lives Matter, tak je v ich očiach rasistom.
Ak totiž Cirkev potrebuje feminizmus, čiže ostentatívne a agresívne zdôrazňovanie ženských práv, separovaných od práv ostatných ľudí a to natoľko, že ho musí presadzovať s pápežskou podporou, tak prečo nehovoriť tiež o nejakom „maskulinizme“ – hnutí, ktoré by rovnako agresívne presadzovalo mužské predstavy o svete a predovšetkým predstavu celodejinnej ukrivdenosti mužov?
Na otázku ohľadom druhu feminizmu, ktorý si majú katolíci (pravdepodobne aj muži, napriek tomu, že sú mužmi) zo širokej svetovej feministickej ponuky vybrať odpovedá zasvätená katolícka odborníčka Marta Rodriguezová z Inštitútu vyšších štúdií o žene, ktorý patrí pod pápežskú univerzitu Regina Apostolorum:
„Myslím, že sa musíme uberať cestou globálnej spoločenskej konverzie, pretože skutočnosť, že pápež František vyzýva k prekonaniu všetkých foriem diskriminácie voči ženám, nie je v pápežskom magistériu nič nového.“
Hneď sa môžeme pozastaviť nad slovníkom, ktorý priamo kopíruje ľavicové a globalistické frázy. Dozvedáme sa, že sa „musíme uberať cestou globálnej spoločenskej konverzie“, ako by to bola nejaká evolučná nevyhnutnosť. Samozrejme sa vôbec nezdôvodňuje to, prečo by sa mala spoločnosť, ktorá je už tak „skonvertovaná“ (obrátená), že by ju ľudia vstanuvší z hrobov po 60 rokoch večného spánku nespoznali, ešte viac „konvertovať“. Berie sa to ako fakt a fyzikálny zákon. Táto spoločnosť je však už pre väčšinu katolíkov, alebo aj normálnych nekatolíkov, dostatočne obrátená z nôh na hlavu. Zrejme však nie dostatočne pre katolícke feministky.
Zároveň nevieme aké sú to tie „formy diskriminácie“, na ktorých prekonanie vyzýva pápež František. Mali by to byť tie formy, ktoré bežne zmieňuje a zmieňovalo feministické hnutie? Avšak feministické hnutie bolo predsa v katolíckej Cirkvi vždy vnímané ako niečo negatívneho, minimálne do 60. rokov 20. storočia. Ak by to boli teda feministkami definované formy útlaku, tak medzi tie patria od začiatkov hnutia aj tzv. rodové stereotypy. Skutočne si niekto znalý učenia Cirkvi myslí, že jej cieľom bolo niekedy bojovať s feministkami proti „rodovým stereotypom“, čiže proti nemennosti mužskej a ženskej roli v spoločnosti?
Rodriguézová tvrdí, že: „Pápeži nabádali k odstráneniu prekážok, ktoré bránili zapojeniu žien do kultúry, čo bolo aj želanie, s ktorým prišiel II. vatikánsky koncil.“ Odhliadnime od pravdivosti tvrdenia o pápežoch a pozrime sa na druhú časť vety. Skutočne niekto bránil v 20. storočí kresťanským ženám v zapájaní sa do kultúry natoľko, aby to musel riešiť II. vatikánsky koncil, ako tvrdí Rodriguézová? Bolo málo spisovateliek, maliarok, herečiek či hudobníčok? Jediné čo mohlo žene zabrániť v kariére bolo – materstvo. Je toto tá forma diskriminácie?
Podľa Rodriguézovej by sme si mali: „položiť otázku, prečo naďalej dochádza k zneužívaniu a diskriminácii žien, prečo je násilie na ženách skrytým javom?“ Dajme opäť nabok to, že nikto presne nešpecifikuje čo sa rozumie touto diskrimináciu žien z kresťanského hľadiska a mimo bežnej rovnosti pred zákonom, ktorú garantuje štát. Alebo má Rodriguézová na mysli moslimské ženy, s ktorými vedieme ekumenický dialóg? Pýtajme sa, prečo by sa mal niekto zaoberať špeciálne ženskou diskrimináciu, ako by bola väčšia než napríklad (ak existuje) diskriminácia detí, mužov či zvierat (aby sme boli hodní toho 21. storočia)? Navyše, ak je „skrytým javom“ ako ho môžeme pozorovať? Je táto diskriminácia dokonca natoľko skrytá, že ju musia objavovať osvietené katolícke feministky?
Nech sa na to pozrieme z ktorejkoľvek strany, tak nakoniec to čo je viditeľné a neskryté, bude predsa len to materstvo a ono spôsobuje znevýhodnenie a diskrimináciu ženy voči ostatným ľuďom. Hlavným problémom pre katolícke feministky je teda otázka ako zladiť kariéru, ktorú považujú za nesmierne dôležitú pre rovnoprávnosť ženy a materstvo, ktoré nemôžu ostentatívne odmietnuť, pretože sú feministkami katolíckymi. Rodriguézová radí:
„Pápež v Amoris laetitia hovorí, že si cení feminizmus, ktorý nepopiera a nechce uniformovať materstvo. Je nutné prekonať dialektickú víziu (stavajúcu do protikladu kariéru a materstvo, pozn. red.) a pochopiť, že materstvo na sociálnej úrovni nemožno považovať za prekážku pri kariére ženy. Je to sociálne dobro, ktoré je treba zachovať, pretože ženy, z ktorých sa stanú matky, vyvíjajú celý rad schopností, ktoré sú potom prínosom na pracovnom trhu. Vítam dialóg tiež s takými typmi feminizmu a s postojmi, ktoré plne nezdieľame, pretože je dôležité stavať na bodoch, ktoré máme spoločné.“
Na Rodriguézovej prejave vidíme kam sa posunul katolicizmus za posledných niekoľko desaťročí. Je to predovšetkým akceptovanie ľavicovej agendy a pojmov. Tie sa stali pevnou súčasťou pokrokovej katolíckej frazeológie a ako každý newspeak sa snažia v hmlistých náznakoch odovzdať posolstvo tak, aby bolo potom možné ho interpretovať v prijateľnej progresívnej podobe, alebo ho zaprieť, ak bude treba.
Čo to je ten „feminizmus, ktorý nechce uniformovať materstvo“? Predovšetkým je to myšlienkový postoj, ktorý materstvo vníma ako určitú uniformitu, túto uniformitu ďalej vníma ako negatívum a chce ju zmeniť. Čiže model rodiny s pevne stanovenými funkciami je pre katolícky feminizmus negatívom?
Pokračujúci text nás vovádza do myšlienkového sveta hemžiaceho sa frázami typu „sociálne dobro“, „pracovný trh“, „kariéra ženy“. Namiesto metafyzického zdôvodnenia materstva ako Bohom chceného a darovaného pokladu, bez ohľadu na tzv. „sociálne dobro“, tu počúvame technokratickú a sociálno-inžiniersku ódu na efektívnosť materstva z hľadiska pracovného trhu.
No a na záver vysoká škola tolerancie a dialógu: Rodriguézová víta dialóg aj takými feministkami „ktorých postoje plne nezdieľame“, v preklade: s feministickými extrémistkami s protikresťanským zameraním, pretože kto iný by prichádzal do úvahy, keď katolícke feministky osvedčili už takú mieru pokrokového myslenia? Chce stavať na bodoch, ktoré majú s týmto druhom feminizmu spoločné. Tu je nepochybne úprimná, avšak musíme sa pýtať: kam až sú katolícke feministky v tomto dialógu zájsť? Určite dostatočne ďaleko, vzhľadom na to ako ďaleko už od 20. storočia zašli. Podobným tempom sa čoskoro možno dozvieme, že najkrajším darom muža žene je to, keď si nechá voperovať maternicu a umožní jej tak svojim rodením dokonalú kariéru.
Po prečítaní Rodriguézovej príspevku poznáme aj my správnu odpoveď (nie však od Rodriguézovej) na otázku aký feminizmus potrebuje Cirkev – žiadny. Čím menej bude feministiek v Cirkvi a čím menej konferencii budú organizovať, s pápežskou podporou, tým skôr sa ocitneme opäť v onej nádhernej „uniformite materstva“, ktorej vďačili všetci ľudia na planéte za to, že mali skutočného otca a skutočnú matku.
Zdroj: Radio Vaticana
