Komu prospel liberalizmus? Pánom alebo ľudu?

Branislav Michalka
14. augusta 2021
  História Politika

Typická ukážka morálky liberálnej šľachty 18. storočia – Obraz Šťastná náhoda pri hojdaní od Jeana Honoré Fragonarda (1732 – 1806)
Zdroj obrázka: wikimedia commons.org

Pokiaľ je podľa všetkého nemožné vytvoriť spoločnosť, v ktorej by mali všetci rovnakú mieru reálnej slobody, nie papierovej, tak komu vlastne reálne prospelo presadzovanie a aplikácia liberálnych a protikresťanských ideí? Paradoxne to boli „páni“, kto prišiel s liberalizmom, pretože hlavne oni sa chceli oslobodiť – od povinností. Voči Bohu aj voči ľuďom.

Odložme nabok frázy a ideológie a pozrime sa na vec bez predsudkov a sekulárnych ideologických klišé .

Nielen obyčajný občan – ťuťmák túži, zaťažený dedičným hriechom, inštinktívne po nezodpovednej a anarchickej slobode. Aj „páni“ sú takí istí ľudia ako my. Vládnuť, napríklad v kresťanskej monarchii, znamená pre vládcu značnú neslobodu. Aristokrat spútaný povinnosťami: náboženskými, rodovými, štátnymi, stavovskými, neustále cvičený a komandovaný – aj ten túži osedlať svojho motorového „koníčka – harleyčka“ modernej slobody a vyraziť do sveta… za láskou…

Keď sa nevyplatí byť pánom…

Keď sa v 6. až 7. storočí po Kristovi z rôznych príčin rúcala Východorímska ríša, musel cisár násilím a dedičnou povinnosťou nútiť potomkov šľachty a úradníkov do služby. Aj tak vznikali dedičné úrady – nasilu a s nechuťou. Výhody žiadne, všade neporiadok, kopa starostí a žiadna zábava, tak aké že tu potom vládnutie a šľachtenie? To nebaví nikoho. Je lepšie sa toho zbaviť a utiecť. Ale ako, keď je zároveň také lákavé uchovať si privilegované postavenie?

Riešenie priniesli páni v 18. storočí. S ideou liberalizmu prišli oni, nie poddaní. Podobne ako s herézami vždy prišli kňazi, a nie laici. Sedliak na také niečo nemal ani chuť, ani čas. Len ten, kto už okúsil aspoň trochu anarchickej a nezriadene hriešnej slobodienky, túži po väčších dávkach. No a európska šľachta 18. storočia takú slobodu skutočne okúsila.

Čo bolo teda cieľom liberálnej aristokracie, ktorá bola autorom ideového aj politického liberalizmu? Viac slobody pre každého? Je možné, že aj to im bzučalo v hlave, keď sa prebrali zo svojich sexuálnych a alkoholicko-gastronomických orgií. Avšak predovšetkým: viac slobody pre seba. To znamená: menej zodpovednosti, menej štrapácie s noblesou, cťou, vojenskou povinnosťou, skrátka s „dekórom“ a viac voľného sexu (respektíve ešte viac), viac voľného kšeftovania, nemusieť sa pretvarovať a chodiť do kostola alebo do vojny. Veď do vojny môžu ísť všetci do radu a nielen šľachta a zverbovanci.

A popri tom – slobodienka zostane. Ešte sa aj zväčší. Majetok zostane, alebo sa aspoň slobodne prešustruje a ľud, o ktorý sa predtým bolo treba starať (po dobrom či po zlom) budeme mať „z krku“ a hlavne, a predovšetkým: ľud ponesie za všetko sám zodpovednosť!

Veď poznáte tie frázy: čo ste si zvolili, to máte; aký národ, taký parlament… Na povrchu, akoby ani žiadna vládnuca elita neexistovala. Všade vládne krásna, rovnaká sloboda pre každého. Len tu odrazu vidíte, že niekto ukradne miliardy a nie je potrestaný a vy ukradnete pár centov a naháňajú vás ako zdutú kozu. A čakáte (a ideológiu liberalizmu poctivo papáte) na príchod tej „pravej“ vysnívanej demokracie. Dajte si poradiť: radšej na záhradke niečo okopte, natrite plot, nestrácajte čas. Nič nepríde.

Rovnaká sloboda pre všetkých nepríde, ale jednému sa však už nevyhnete – zodpovednosti. To ľud je teraz za všetko zodpovedný, veď si aj sám vládne a je zdrojom moci v štáte! Čo už môže byť krajšie: moc zostala elitám v rukách a zároveň sa zbavili stavovskej zodpovednosti. Vlastníme teraz tú obrovskú „slobodu“, že už nám elity naoko nevládnu dedične. V skutočnosti áno, ale teraz s možnosťou nás kedykoľvek odkopnúť, na rozdiel od bývalých kresťanských elít. Nie sú viazané ani kresťanskou morálkou, ani vedomím povinnosti voči reálnemu „dedičstvu“ po predkoch. Predstavujeme pre nich už len nástroj napĺňania ich hedonizmu, nie morálnu povinnosť.

Dva druhy pánov

Pseudo-bukolický ideál šľachty v 18. storočí – Obraz Šťastní milenci od Jeana Honoré Fragonarda (1723 – 1806)
Zdroj obrázka: Flickr

Máme tu teda dva druhy vládcov. Jedni bojujú za slobodu a myslia tým predovšetkým svoju slobodu. Chcú sa oslobodiť od povinnosti poslúchať Boha a jeho prikázania, od starosti o zverenú krajinu a ľudí, od povinnosti reprezentovať, chovať sa dôstojne a pod. Zároveň si ale chcú uchovať všetky výhody, svojho privilegovaného postavenia bohatých a mocných ľudí. Čo urobia, aby skryli strom? Vysadia les. Dajú „slobodu“ všetkým. V skutočnosti len prenesú morálnu zodpovednosť za riadenie štátu (nie reálnu moc, samozrejme) na tzv. občanov. Odteraz je za všetko na vine ľud. Ľud je zdrojom moci, ľud rozhoduje, ľud nesie zodpovednosť.

Zorganizujú vám voľby. Z desiatich ponúkaných politických lumpov si vo voľbách jedného vyberiete; ako by nie, keď niekoho si vybrať musíte (veď ak by ste si nevybrali, aj tak tam niekoho dajú). A potom, keď nariekate, tak sa vám povie: koho si si zvolil, toho máš. A ponúknu vám ďalších desať lumpov. Tu máš, vyber si. Naprav svoju chybu.

Že však spoločnosť, kde je systematicky relativizovaná kresťanská morálka, takmer nikdy nemôže vygenerovať jedinca, ktorý by bol morálne na výške, a ak by ho aj vygenerovala a bol by kresťanom, tak by mu znemožnila kresťanskú morálku presadzovať, to nikoho nezaujíma. Vyberal si si, ponúkli sme ti, máš zodpovednosť.

Druhý typ vládcov, bol k svojim ľuďom pripútaný, podobne ako ľud k nemu. Vzťahy boli takmer rodinné a limitovaná sloboda bola kompenzovaná patriarchálnou istotou. Keď nebolo čím platiť dane, počkalo sa. Namiesto peňazí, ktoré neboli, pán zobral aj naturálie. Do vojny išli páni, a páni v nej aj umierali. Chodiť na panské, znamenalo odpracovať si dane. Kto však reálne kontroloval pracovný „výkon“ sedliaka, ako dnes v slobodnej dobe? Kto kontroloval dochádzku do práce načas, alebo to, či sedliak za humnom nepodriemkáva namiesto roboty? Drábi? Ale tých treba živiť, šatiť, všetko stojí peniaze a nie je možné ku každému postaviť jedného. To len dnes existujú také možnosti kontroly a jej mechanizmy – v modernom „slobodnom“ štáte.

Typ panskej rodiny odsúdený na zánik – Obraz Rodina Georgea Clivea od Joshua Raynoldsa (1723 – 1792)
Zdroj obrázka: Store norske lexikon

Je pozoruhodné čítať reálny popis života sedliakov v tak zaostalom štáte, podľa liberálov, akým bolo Rusko v 18. storočí, u spisovateľa Aksakova, ktorý spomína na svoje detstvo. Keď slnko príliš svietilo, všetci – páni aj sedliaci – zaliezli do tieňa. A spinkali sladko. Skúste dnes zaliezť do tieňa v továrni na automobily a dať si “šlofíka”. Ľudia sa vtedy akosi motkali, bez poriadneho ekonomického výkonu a so slabou kontrolou. Páni z nich akosi nevedeli (alebo nemohli?) vymačkať plný výkon, ako dnes zamestnávatelia.

To by sa dalo ešte vydržať, ale čo však bolo pre pánov večným bremenom, to bola morálna povinnosť a vernosť voči zdedenému majetku a ľuďom. To večné otravovanie sa, so záležitosťami poddaných. Súčasný kaviarenský liberál, si pri pohľade do minulosti predstavuje len feudálove radostné despotické pocity, nie povinnosti a ani nevie aké svedectvo vydáva o vlastných pocitoch. Tak rád by dirigoval, že si v pozícii feudála nevie nič iné ako despotizmus ani predstaviť.

Avšak starať sa o ľudí, rozkazovať im a byť zároveň kresťanom, to je otrava. Určite, našli sa aj sadisti, tyrani a despoti, ako všade a vždy. Ale Damoklov meč morálky, povinnosti a cti visel nad pánom a nútil ho stále dumať: ako rozhojniť zdedené a ako nepotupiť pamiatku otca a predkov. A aj to Peklo na obzore, večné varovanie pred morálnym pádom, tiež nijako nepoteší.

Každú nedeľu, či dokonca každý deň, počúvať v kostole o možnom zatratení za zlé skutky, reči o povinnostiach a záväzkoch. Kontrolovať služobníctvo či sa “nepeleší” (lebo zbožná manželka s tým stále otravuje), počúvať prosby poddaných, podporovať finančne ich sobáše a krsty, či otravovať sa s talentovanými sedliackymi chlapcami a posielať ich do škôl, lebo farár s tým neustále chodí a otravuje, atď. a stále dokola. Nebola by lepšia sloboda? A stalo sa. Podarilo sa.

Kedysi mal zodpovednosť horný stav. Páni sú na vine…, zvyklo sa hovoriť. Teraz: všetci a nikto. Veď ľud je teraz pánom! Z neho pochádza všetka moc v štáte! Tak sa píše v ústave. Táto šialená predstava však odporuje do očí bijúcej realite spoločnosti, ktorá naďalej pretrváva v tvare pyramídy. Ale oficiálne sa nám tvrdí, že nie. Že sme si všetci rovní.

Táto, do očí bijúca lož, má horeuvedený efekt: tí, čo reálne držia moc, sa už nemusia za svoju vládu nikomu zodpovedať! Všetko hodia na toho najnižšieho činiteľa v štáte – on je údajným vládcom! Fraška na zaplakanie. Páni sa už nemusia zodpovedať Bohu, lebo v Neho neveria a ani ľudu, pretože ľud vládne len na papieri.

Avšak, buďme poctiví, nie je to celkom pravda. Jednému božstvu sa musia zodpovedať: abstraktnej a vykonštruovanej bohyni Slobode. Samozrejme, len naoko, pretože žiadne také božstvo reálne neexistuje. O to usilovnejšie sa mu však klaňajú. Obete tejto bohyni sú však pre súčasných pánov ľahké, pretože zaťažujú nanajvýš ústa neustálym omieľaním.

Liberálne pseudo-náboženstvo

“Bohyňa Slobody” – Alegória Slobody a Francúzskej revolúcie. Obraz od Nanine Vallainovej (1767 – 1815)
Zdroj obrázka: wikimedia commons.org

Keď môžeme s pribúdajúcimi dňami sledovať rozvrat, do ktorého nás priviedol liberalizmus, je dobré sa pozrieť ešte v krátkosti na základnú ideu liberalizmu, bludu, ktorý vyvolal súčasný chaos.

Liberalizmus je sekulárna kvázi náboženská ideológia, v ktorej je predmetom kultu a uctievania idea ľudskej slobody, slobody jednotlivca. V náboženstve liberalizmu je sloboda človeka najvyššou hodnotou, ktorej sú podriadené všetky ostatné hodnoty, vrátane náboženstva. Každá hodnota, ktorá by ohrozovala ľudskú slobodu, je preto pre liberála neprijateľná.

Podľa tejto definície môžeme rozpoznať veľmi ľahko, že všetci, ktorí prijímajú vládu Slobody nad ostatnými hodnotami sú liberálmi, aj keď si to možno neuvedomujú. Ľudia, ktorí tvrdia, že privilegovanie nejakého náboženstva spoločnosťou je zlo, sú liberálmi, pretože povýšili ideu slobody nad ideu pravdy, poriadku a mravnosti, aj keď sú zároveň deklarovanými kresťanmi. Ľahko ich rozoznáte: vždy keď niekto spomenie, že katolícka tradícia učí o povinnosti štátu presadzovať pravé katolícke náboženstvo, začnú jačať a zaklínať sa bohyňou Slobody. Paradoxne, keď niekto začne presadzovať povinné očkovanie a zatvárať kostoly z hygienických dôvodov, tak sa rozplývajú v zodpovednosti.

Tak ako kresťan uctieva Boha – absolútne bytie, tak uctieva liberál Slobodu, ako absolútnu hodnotu. Zachovanie liberálnej plurality v náboženstve je pre neho viac (aj keď sa deklaruje ako kresťan), ako pravá úcta k pravému Bohu. Sloboda hrá v liberálovom myšlienkovom svete rovnakú úlohu, ako Fatum v starogréckom náboženstve. Podliehali mu aj bohovia. Liberál chápe, že musia byť aj náboženstvá, bohovia, ale nad nimi vládne neosobné určenie – Sloboda. Buď veriaci, hovorí liberál, ale najprv sa pokloň Slobode, až potom Bohu.

Túto ideu prevzali aj modernistickí kresťania. Dokonale si osvojili pravidlá tejto liberálnej hry, takže vždy, keď by mali presadzovať kresťanský spoločenský poriadok, ako to prikazujú pápežské encykliky od Gregora XVI. až po Pia XI., prihliadajú najprv k tomu, či by to neohrozilo Slobodu. A ono ohrozilo. Voľba je jasná – preč s encyklikami. Sloboda je teraz tým božstvom, ktoré je nadradené vláde Krista Kráľa.

Kresťanský liberál uctieva Boha, ako inak, ale ešte viac uctieva slobodu človeka. Preto je pre neho celá 2000-ročná prax kresťanstva vlastne omylom a herézou. Násilným presadzovaním pravého náboženstva. Keď sa bude treba rozhodnúť medzi Bohom a Slobodou, dá prednosť Slobode.

Ale veď medzi tým nie je rozdiel,“ kričí kresťanský liberál, rozhorčený nad toľkou nevedomosťou: „veď ten, kto kladie do protikladu Boha a slobodu človeka je blázon!“

Skutočne? Poslal snáď Boh z hory Sinaj Mojžiša dole s deklaráciou ľudských práv, alebo s 10 prikázaniami? Čo vlastne sú Božie prikázania ak nie obmedzenia slobody? Spýtajte sa kovaných liberálov, potvrdia vám to. Boh obmedzuje slobodu človeka. Boh vie, že sloboda človeku, zaťaženému dedičným hriechom, škodí. V rukách človeka zasiahnutého hriechom, znamená sloboda, slobodu konať zlo.

Kresťanskí liberáli si však neuvedomujú to podstatné: Boh obmedzuje slobodu konať zlo všetkým ľuďom, aj „pánom“. Len vďaka tomu, že kresťanskí „páni“ poslúchali Božie prikázania vznikla reálna autonómia jedinca, jeho dôstojnosť a nedotknuteľnosť jeho osoby ako Božieho tvora. Tak vznikli stavovské slobody, základ občianskych slobôd, súkromné vlastníctvo pre čo najväčší počet ľudí, nemožnosť niekoho prepustiť a odkopnúť, lebo mi už neprináša zisk, tá reálna sloboda – ktorú pravdepodobne už čoskoro definitívne stratíme.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!