Kompostovanie ľudí: Najkrajnejšie popretie existencie duše

John Horvat II.
15. októbra 2019
  Revolúcia

Od nepamäti ľudia pochovávali mŕtvych. Niekedy dokonca riskovali svoje životy pri vykonávaní tejto najzákladnejšej povinnosti. Napríklad v období prenasledovania, sa kresťania vystavovali veľkému nebezpečenstvu, keď chceli získať naspäť telá mučeníkov, aby ich mohli kresťansky pochovať.

Starý Zákon opisuje príbeh starca Tobiáša, ktorý, keď bol vyhostený do Ninive, dodržiaval hebrejský zákon tým, že pochovával mŕtvych proti vôli kráľa Sennacheriba.

Dokonca aj v staroveku Gréci cítili povinnosť vzdávať poslednú úctu zosnulým. Sofokles v hre „Antigona“ rozpráva príbeh sestry, ktorá sa vzpiera rozkazu gréckeho tyrana Creona, aby nepochovala svojho brata, ktorého on porazil v boji. Vyhlasuje, že právo pochovať brata pochádza z „nepísaných a nemeniacich sa zákonov. Tieto zákony neplatia len dnes, alebo neplatili len včera, ale existujú naveky a nikto nevie, kde sa prvýkrát objavili.“

Telo je posvätné a musí sa s ním zaobchádzať so všetkou náležitou dôstojnosťou a úctou. Vždy to tak bolo. Nikto nemusel vysvetľovať, prečo treba mŕtvych pochovávať – až do dnes.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Rekompozícia: eko-náboženský akt

Keď s ľudským životom možno manipulovať potratom a eutanáziou, potom ani mŕtve telo nemôže na tom byť lepšie. Ťažko však nebyť šokovaný návrhom zákona, ktorý bol predložený zákonodarnému orgánu štátu Washington, ktorý má dobrú šancu, že bude schválený. Zákonodarcovia pracujú na tom, aby umožnili nový proces nazývaný „rekompozícia“, pomocou ktorého by sa ľudské bytosti zmenili na kompost.

Ľudské kompostovanie nie je iba praktickou alternatívou pohrebu. Je to eko-náboženský akt. Jeho zástancovia ho otvorene propagujú ako prejav sociálnej spravodlivosti a ekologickej horlivosti. Zapadá do panteistického svetonázoru, v ktorom je všetko redukované na ustavične sa transformujúcu hmotu.

Proces ľudského kompostovania spočíva v tom, že sa zahalené nezabalzamované telesné pozostatky vložia do rotujúceho valca spolu s drevnými štiepkami, lucernou a inými organickými látkami urýchľujúcimi rozklad. Po mesiaci sa telo stlačí na kubický meter pôdy bohatej na živiny, ktorú možno využiť na výsadbu stromov v prospech Zeme.

Anti-metafyzický manifest

Niektorým prakticky zameraným ľuďom sa tento proces môže celkom pozdávať. Budú tvrdiť, že inak nepoužiteľné pozostatky človeka budú aspoň dobre využité na obohatenie pôdy a zabránenie uvoľňovaniu oxidu uhličitého otepľujúceho Zem. Aký je rozdiel medzi tým, či miesto posledného odpočinku človeka je niekde pri koreňoch stromu alebo v hrobe?

Nuž ten rozdiel by naozaj nebol nijaký, keby neexistovala duša. Veľkým úspechom ekológov, ktorí vynašli „rekompozíciu“, nie je „zlepšovák“, ktorý z ľudí robí kompost. Ich úspech spočíva v tom, že prevracia „nepísané a nemenné zákony“ zakorenené v ľudskej prirodzenosti, vďaka ktorým ľudia od nepamäti cítili potrebu vzdať hold mŕtvym.

Zdanlivo neškodný proces „rekompozície“ je akoby ohlasovaním anti-metafyzického manifestu, ktorý implicitne popiera existenciu duše, zmŕtvychvstanie tela a potrebu vykúpenia. Logicky privádza k ešte radikálnejším záverom, že život nemá zmysel a história je bezúčelná.

Veľká starostlivosť pri zaobchádzaní s mŕtvymi

Cirkev vždy prejavovala najvyššiu starostlivosť pri zaobchádzaní s mŕtvymi. Pochovávať mŕtvych je skutkom telesného milosrdenstva. Cirkev pochováva telo slávnostne a liturgicky. Udržiava cintoríny a posväcuje pôdu, ktorá prikrýva telá veriacich. Cirkev síce pripúšťa kremáciu, ale trvá na tom, aby sa aj pri tom s  telesnými pozostatkami zaobchádzalo s veľkou úctou a aby sa nerozsypávali tam, kde by po nich všetci mohli šliapať.

Dôvodov pre túto veľkú starostlivosť je mnoho.

Chrám Ducha Svätého

Cirkev veľmi dbá na to, aby sa s pokrstenými telami zaobchádzalo s úctou, pretože uznáva, že toto telo nie je iba škrupina alebo šupka, ktorú je po odchode duše možné odhodiť. Pre kresťanov pohreb nie je „zbavením sa nejakej veci“. Je to jeden aspekt starostlivosti o osobu, ktorej duša naďalej existuje a je v rukách Božích.

Cirkev učí, že telo je posvätné, pretože je chrámom Ducha Svätého, a teda nástrojom, prostredníctvom ktorého sa kresťanská duša počas života vyjadrovala. Telo bolo skutočne obmyté vo vodách krstu, pomazané olejmi spásy a vyživované svätou Eucharistiou. Telo bolo prostriedkom praktizovania skutkov lásky a cnosti. Nie je správne, aby sa s týmto telom zaobchádzalo ľahostajne a nedbalo.

Vzkriesenie tela

Pohreb mŕtvych súvisí s vierou v zmŕtvychvstanie tela na konci času. Katolíci veria, že všetci ľudia budú vzkriesení a súdení na Poslednom súde. Preto úcta a starostlivosť o telo vychádzajú zo úcty voči zosnulej osobe. Človek nemá slobodu nakladať s telom, akoby to bol odpad alebo hnojivo. Pochovávané telo patrí osobe, ktorá bude jedného dňa vzkriesená a opäť ho bude používať.

Viera vo vzkriesenie tela má podstatný význam. Popierať túto pravdu znamená odmietnuť Kristovo zmŕtvychvstanie a potrebu vykúpenia. Bez týchto dogiem o Kristovom víťazstve nad smrťou a prísľube večného života viera nemá zmysel.

Smrť neukončuje vzťahy

Ďalším dôvodom, prečo Cirkev pochováva mŕtvych, je uznanie, že smrťou sa naše vzťahy so zosnulými nekončia, iba menia formu. Mŕtvi sú stále súčasťou kresťanskej komunity. Náležitý pohreb poskytuje rámec, v ktorom pozostalí môžu plniť svoje povinnosti voči mŕtvym.

Modliť sa za mŕtvych je skutok duchovného milosrdenstva a s tým súvisí aj pohreb a návštevy ich hrobov. Sväté omše obetované za duše v Očistci sú ďalším spôsobom, ako prejaviť lásku k zosnulým. Duše v Očistci zasa môžu orodovať za živých.

Takto zosnulý má úžitok z toho, že je súčasťou farského spoločenstva a farské spoločenstvo z toho, že tieto vzťahy pretrvávajú aj po smrti. Zároveň si komunita uvedomuje orodovanie zosnulého a jeho dosah na všetkých svojich členov. Zosnulý človek je integrovaný do histórie spoločenstva tak, ako to robí Cirkev.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Radikálni ekológovia a koniec človeka

Aký je to len rozdiel v porovnaní s možnosťou „rekompozície“, o ktorej sa teraz diskutuje! V tejto iniciatíve je implicitne prítomná moderná sekulárna predstava o človeku ako o bytosti, ktorá nemá dušu a jej život nemá zmysel. Telo je iba jednou fázou neustále sa premieňajúcej hmoty. Jednotlivec nemá skutočný význam, históriu ani nijaký večný osud.

Bertrand Russel (1872-1970) tak mohol tvrdiť, že „pôvod človeka, jeho rozvoj, jeho nádeje a obavy, jeho lásky a jeho viera sú len výsledkom náhodného usporiadania atómov; že žiadne nadšenie, žiadne hrdinstvo, žiadna intenzita myslenia a cítenia, nemôže zachovať po smrti individuálny život.“

Dnešní ekológovia z tohto sekulárneho pohľadu vyvodzujú ešte radikálnejšie závery. Veria nielen, že ľudia sú bezvýznamní, ale tiež že škodia Zemi. Niektorí považujú ľudstvo za vírus, ktorý by bolo najlepšie vymazať z povrchu Zeme. Odsudzujú civilizáciu a túžia žiť (alebo zomrieť) v harmónii s prírodou.

Ak by sa na Zemi zaviedla eko-diktatúra (okrem rozsiahlych socialistických predpisov, ktoré už teraz platia), je možné, že „rekompozícia“ nebude fakultatívna, ale povinná.

Premýšľanie o vyhynutí ľudstva

Tieto morbídne predstavy o ľudstve sú mainstreamom v mnohých vrstvách spoločnosti. Profesor Todd May z Clemson University nedávno položil rečnícku otázku v New York Times, či by vyhynutie ľudskej rasy bola tragédia.

„Je možné, že zánikom ľudstva by bol svet na tom lepšie, ale predsa by to bola tragédia,“ uvažoval. „Nechcem to tvrdiť s istotou, pretože problém je dosť zložitý. Určite sa to však ukazuje ako reálna možnosť, a to ma samo o sebe dosť znepokojuje.“

Takéto temné, beznádejné úvahy sú prejavom ducha nešťastia a depresie, ktorý straší postmodernú spoločnosť a vyškiera sa jej. Iba Cirkev má správnu odpoveď postavenú na „nepísaných a nemeniacich sa zákonoch“, ktoré dávajú životu zmysel a cieľ.

Skutočnosť, že mnohí neveria v dušu alebo vo večný údel, samozrejme na realite nič nemení. Duša existuje. Boh stvoril ľudstvo a vykúpil ho. Nastane všeobecné vzkriesenie a Posledný súd, ktorý určí náš večný údel, či už v Nebi alebo v Pekle. Človek nie je náhodným usporiadaním kompostovaných atómov, ale adoptívnym synom Božím a spoludedičom jeho Kráľovstva.