Kňazi mučeníci, ktorí zahynuli, pretože nechceli porušiť spovedné tajomstvo

Branislav Krasnovský
24. novembra 2020
  Téma mesiaca  

V poslednej dobe sa v spoločnosti u časti laickej verejnosti vyskytujú čoraz častejšie názory, podľa ktorých by kňazi mali vychádzať v ústrety štátnym orgánom a v prípade závažných trestných činov a zločinov, by dokonca bez ohľadu na spovedné tajomstvo mali informovať štátne orgány.

Takéto názory sú však neakceptovateľné a v rozpore s katolíckou vierou. Katolícka viera chráni spovedné tajomstvo pod trestom exkomunikácie. Aj litánie k sv. Jánovi Nepomuckému prinášajú výstižnú charakteristiku: „ktorý bol pre spovedné tajomstvo do Vltavy hodený”. Spovedné tajomstvo si vyžaduje rešpekt a posvätnosť, katolícka Cirkev vždy trvala na absolútnej nedotknuteľnosti tajomstva sviatostnej spovede.

Kódex kánonického práva 983 hovorí jasne: „Sviatostné tajomstvo je nedotknuteľné; preto spovedníkovi je veľmi prísne zakázané slovami, ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu ani len čiastočne, prezradiť kajúcnika.“

Spovedné tajomstvo ako sviatostná pečať – sacramentale sigillum – výnimočným spôsobom zaväzuje spovedníka. Vysluhovateľ sviatosti zmierenia vystupuje ako Boží služobník a koná „in persona Christi” a „je Bohom ustanovený za vysluhovateľa božskej spravodlivosti a súčasne aj milosrdenstva.“

Sviatosť zmierenia ustanovil Ježiš Kristus ako prostriedok spásy. V Kristovom ustanovení sviatosti pokánia, práve tak ako v príkaze vyznávať svoje hriechy, sa nepriamo a implicitne nachádza aj základ pre ochranu spovedného tajomstva, totiž, že informácia podaná kajúcnikom vo sviatostnom vyznaní nebude mimo spovede zneužitá na jeho škodu.

Kánonisti a teológovia sa zhodujú v tom, že neporušiteľnosť spovedného tajomstva zo strany spovedníka je Božieho práva. Katechizmus hovorí, že „spovedné tajomstvo je posvätné“ (KKC 2490). Spovedné tajomstvo je najvážnejším záväzkom zachovania mlčanlivosti a tajomstva o veciach poznaných vo sviatostnom vyznaní. Jeho úzkostlivé dodržiavanie umožňuje veriacim slobodne, s dôverou a bez zábran vyznať sa kňazovi zo svojich tajných hriechov. Žiaden trest nemá zmysel, ak nie je vo vzťahu k dobru, ktoré sa usiluje chrániť. Cieľom zachovania spovedného tajomstva sú dve dobrá: bonum sacramenti a bonum poenitentis.

Kňazi, ktorí porušia spovedné tajomstvo, sú okamžite exkomunikovaní. História pozná mnohých kňazov, ktorí neváhali obetovať svoje životy a spovedné tajomstvo neporušili, v zozname uvádzame niektorých z nich.

Ján Nepomucký (1345 – 1393)Svätý Ján Nepomucký bol generálnym vikárom pražskej arcidiecézy a spovedníkom bavorskej princeznej Sofie, manželky českého panovníka Václava IV. Luxemburského.

Český kráľ Václav IV., ktorý trpel neovládateľnými výbuchmi hnevu a žiarlivosti, prikázal sv. Jánovi Nepomuckému, aby mu prezradil z čoho sa jeho manželka spovedala. Sv. Ján Nepomucký kráľovu žiadosť kategoricky odmietol a odmietal vyzradiť spovedné tajomstvo aj vtedy, keď sa mu začal Václav IV. a jeho zbrojnoši vyhrážať smrťou a mučením.

Sv. Ján Nepomucký sa okrem toho ostro ohradil voči Václavovi IV. a vytkol mu aj jeho útoky voči katolíckej Cirkvi a zabavovanie cirkevného majetku. Jeho slová natoľko rozzúrili Václava IV., že prikázal sv. Jána Nepomuckého mučiť. Kráľovi kati sv. Jána Nepomuckého umučili a jeho telo 20. marca 1393 hodili do Vltavy. V roku 1721 vyhlásil pápež Innocent XIII. sv. Jána Nepomuckého za blahoslaveného, kanonizoval ho v roku 1729 pápež Benedikt XIII. V roku 1736 bolo inštalované strieborné mauzóleum Jána Nepomuckého v katedrále sv. Víta.

Ďalším známym kňazom – mučeníkom, ktorý zvolil radšej smrť, ako vyzradiť spovedné tajomstvo bol Ján Sarkander (1576 – 17. marca 1620). Pochádzal zo Sliezska a približne 10 rokov pred tridsaťročnou vojnou (1618 – 1648) pôsobil ako kňaz na Morave. Protestanti ho nenávideli, pretože s ním viedli spory už pred tridsaťročnou vojnou a krátko po jej vypuknutí ho obžalovali z velezrady.

Jána Sarkandera zatkli protestanti v roku 1620. Potrebovali totiž informácie o spovedi Ladislava Popela z Lobkovic, pretože boli presvedčení, že Ladislav Popel z Lobkovic participoval na pozvaní poľských jednotiek do Olomouca. Ján Sarkander vypočúvajúcim odpovedal, že im nemôže poskytnúť žiadne informácie, pretože by išlo o vyzradenie spovedného tajomstva. Preto ho podrobili po troch v danej dobe bežných mučeniach aj tomu najprísnejšiemu mučeniu.

Ján Sarkander na následky štvrtého stupňa mučenia, približne po mesiaci trápenia vo väznici, zomrel. Podľa dochovaných informácii mal okrem iného vytrhané nechty z prstov na rukách a tak polámané ruky, že mu ruky obludne napuchli a v breviári musel listovať svojím jazykom. Umučenie katolíckeho kňaza vyvolalo v Čechách značné pobúrenie a jeho kult sa rozšíril nielen na Morave a v Čechách, ale aj v Poľsku.

Jána Sarkandera blahorečil v roku 1859 pápež Pius IX. a v roku 1995 ho kanonizoval pápež Ján Pavol II., spoločne so Zdislavou z Lemberga. Proti kanonizácii Jána Sarkandera ostro vystupovali českí protestanti, ktorí kanonizáciu vnímali ako útok voči ekumenickému hnutiu.

Známym španielskym popraveným kňazom, ktorý odmietol vyzradiť spovedné tajomstvo, bol aj kamilliánsky katolícky kňaz a vojenský kaplán Pedro Marieluz Garces (1780 – 1825), ktorý počas vzbury španielskych karlistov odmietal vládnemu generálovi Rodilovi prezradiť, z čoho sa spovedali zajatí karlistickí povstalci. Slobodomurársky generál Rodilo sa rozzúril a nechal popraviť kaplána Garcesa spoločne s povstalcami.

Ďalším v zozname kňazov – mučeníkov, ktorí odmietli prezradiť spovedné tajomstvo bol sv. Matteo Correa Magallanes (1866 – 1927). Narodil sa v meste Tepechitlán v Mexiku, a za kňaza bol vysvätený v roku 1893 vo veku 27 rokov. Pôsobil ako kaplán v rôznych farnostiach a bol tiež členom rádu Kolumbových rytierov.

Počas revolučných vystúpení mexických katolíckych vzbúrencov, nazývaných Cristeros, sa dostal 5. februára 1927 v meste Durango do zajatia antiklerikálnych vojakov pod vedením generála Eulogia Ortiza. Ten vydal rozkaz, aby mu sv. Matteo Correa Magallanes prezradil informácie o zatknutých členoch Cristeros, chcel tak v organizácii identifikovať vodcov povstania.

Kňaz odmietol, na čo sa mu generál Eulogio Ortiz začal vyhrážať okamžitým zastrelením. Keďže sv. Matteo Correa Magallanes aj napriek hrozbe nič neprezradil, vydal generál povel k streľbe. Niekoľko minút po vražde kňaza zastrelili vojaci aj všetkých ostatných zatknutých Cristeros, vrátane žien a detí. Blahorečený bol 22. novembra 1992 pápežom Jánom Pavlom II. a kanonizovaný bol 21. mája 2000 počas pápežovej návštevy Mexika.

Ďalším zo zavraždených kňazov bol Felipe Ciscaro Puig (1865 – 1963), ktorého zavraždili počas Španielskej občianskej vojny španielski komunisti a anarchisti. Felipe Ciscaro Puig spovedal dvojicu františkánskych kňazov, otca Agulla a otca Ivarsa, zo skupiny 43 františkánskych a iných mučeníkov, ktorí sa snažili utiecť z územia kontrolovaného komunistami na územie pod kontrolou generála Franca.

Felipe Ciscaro Puig odmietol komunistom a anarchistom vyzradiť spovedné tajomstvo, tí františkánskych mníchov podozrievali, že sú agentmi generála Franca. Otcov Agulla a Ivarsa popravili krátko po spovedi, kňaza Felipe Ciscara Puiga sa pokúsili zlomiť zinscenovanou popravou. Keď sa väznitelia presvedčili, že otca Puiga nezlomia, zastrelili aj jeho. Otec Puig študoval vo Valencii a v roku 1888 bol vysvätený za kňaza.

Momentálne sa pripravuje kanonizácia všetkých 43 popravených Božích služobníkov Ricarda Pelufa Esteveho, ktorí sa stali obeťou španielskych komunistov a anarchistov, v skupine bolo 36 františkánov.

Počas občianskej vojny zavraždili španielski komunisti aj Fernanda Olmeda Reguera (1873 – 1936).V roku 1904 sa stal kňazom kapucínskeho rádu menších bratov. Pôsobil v Madride, kde sa musel ukrývať pred komunistickým terorom. Ukrýval sa v madridských štvrtiach, no na základe udania ho zatkli a uväznili.

Vo väznici otca Regueru vyšetrovatelia týrali, pretože sa u neho spovedali zatknutí, o ktorých prejavovala záujem komunistická tajná polícia, a z ktorých komunisti mnohých neskôr popravili. Otec Fernando Olmeda Reguera spovedné tajomstvo napriek neľudskému mučeniu neporušil.

Jeho ostatky boli pietne uložené v krypte kostola Ježiša Medinacelského v Madride, blahorečený bol v Tarragone 13. októbra 2013.