Kňaz Tomáš Halík prirovnal stav Cirkvi k stavu pred protestantskou reformáciou. Čo navrhuje?

Branislav Michalka
20. novembra 2021
  Cirkev


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: Flickr

V pondelok 15. novembra sa v nemeckom Freiburgu konala konferencia pri príležitosti 75. výročia založenia časopisu Herder Korrespondenz, na ktorej sa zúčastnil aj symbol „katolíckeho“ pokroku a liberalizmu, český kňaz Tomáš Halík. Renomovaný mesačník sa venuje spoločnosti, politike, náboženstvu a teológii. V akom duchu, to je zrejmé z toho, že na oslavu jeho výročia bol pozvaný práve Tomáš Halík.

Na slávnosti sa zúčastnili, okrem iných, aj berlínsky katolícky arcibiskup Heiner Koch, protestantský biskup Christian Stäblein, ako aj bývalá ministerka školstva a nemecká veľvyslankyňa pri Svätej stolici Annette Schavanová. Išlo teda o prestížnu akciu, pri ktorej sa dá usudzovať na duchovnú spriaznenosť zúčastnených. Slová Tomáša Halíka teda nemôžeme vnímať len ako názor teologického solitéra, ktorý dostal šancu prehovoriť, ale ako dnes už stabilizovaný a priam dominantný prúd v uvažovaní mnohých pastierov Cirkvi.

Vo svojom prejave Tomáš Halík jednak zopakoval svoje známe progresívne tézy, ktorými zahlcuje katolícky priestor už roky a zároveň so zjavným potešením skonštatoval, že katolícka Cirkev sa momentálne nachádza v rovnakej situácii, ako pred vystúpením Martina Luthera na začiatku protestantskej revolúcie:

Nedávno odhalené škandály sexuálneho, psychického a duchovného zneužívania, hrajú dnes podobnú úlohu ako škandály súvisiace s obchodovaním s odpustkami, ktoré podnietili reformáciu vo vrcholnom stredoveku.“

Povšimnime si hneď skraja, že obvinenia zo sexuálneho zneužívania sa rozšírili o obvinenia z „duchovného“ a „psychického“ zneužívania. Čo všetko pod tieto termíny môže spadať?

Pravdepodobne celá činnosť katolíckeho kňaza ako kňaza, pokiaľ sa niekomu znepáči. Duchovné vedenie, spoveď, tlak na dodržiavanie morálnych a cirkevných príkazov, to všetko môže byť pri určitom antikatolíckom pohľade vyhodnotené ako „duchovné“ a „psychické“ zneužívanie. A samozrejme, môže to byť žalovateľné. Nie je preto nutné sa čudovať, že Tomáš Halík vidí dôvod na novú kvázi protestantskú „reformu“, vzhľadom k tomu, že on sám považuje väčšinu tradičných pastoračných postupov za prekonanú a nevyhovujúcu.

To v prejave potvrdil aj zopakovaním pojmov, dnes už integrálne zapracovaných do modernistického teologického jazyka: „triumfalizmus“ a „klerikalizmus“. Tie sú podľa neho v Cirkvi výsledkom „pokušenia ideologizovať kresťanstvo a tak deformovať život Cirkvi“. A čo si pod pojmom „ideologizácia kresťanstva“ Tomáš Halík predstavuje? To, že si Cirkev „nárokuje monopol na pravdu“:

V tomto procese sa tí, ktorí sú určení pokorne slúžiť verejnosti, môžu stať vládnucou triedou, svätou vládou, ktorá si nárokuje monopol na pravdu.“

Z toho môžeme usudzovať, ako vlastne Tomáš Halík vníma celé dejiny Cirkvi – ako sled klerikalizmu a triumfalizmu. Vzhľadom na to, že si katolícka Cirkev vždy počas svojich dejín nárokovala „monopol na pravdu“ a otvorene hlásala a nekompromisne vymáhala, že „extra Ecclesiam nulla salus“ (mimo Cirkvi niet spásy), logicky celé jej dejiny musia byť zlé. Otázkou potom zostáva, prečo sa Tomáš Halík stal katolíckym a nie protestantským kňazom, keď v protestantských sektách už triumfalizmus a klerikalizmus odstránili počas protestantskej revolúcie v 16. storočí? Stal sa kňazom v organizácii, o ktorej bol presvedčený, že má výrazné a celodejinné sklony k závažným negatívnym vlastnostiam. Prečo?

Argumentovať by mohol len tým, že síce pastoračná a organizačná stránka Cirkvi je zlá, ale súhrn jej viery predstavuje nepochybnú, trvalú a nemennú pravdu, a preto v mene tejto pravdy, obrazne povedané, „zahryzne do kyslého jablka“, pretrpí kvôli tejto pravde viery organizačné nedostatky Cirkvi a bude šíriť Evanjelium. Avšak je tu jeden závažný problém: otcovi Halíkovi vadí práve aj tá Pravda s veľkým P, práve ten „monopol na pravdu“, ktorý si Cirkev nárokuje. Pred ním varuje. Tak kvôli čomu je vlastne katolíkom? Vadí mu Cirkev ako organizátorka, ako pastierka, aj ako ochrankyňa viery. Na čo teda vstúpil do radov jej pastierov?

Tomáš Halík, držiteľ Templetonovej ceny
zdroj: Flickr

Je pravdepodobné, že práve kvôli udalosti, ktorú teraz s nadšením očakáva. Je ňou prebiehajúca cirkevná synodálna cesta, ktorá má zrejme vyriešiť všetky neduhy súčasnej Cirkvi.

To, čo sa spočiatku zdalo byť okrajovým javom, teraz, tak ako vtedy, jasne ukazuje hlbšie problémy systému – vzťah medzi Cirkvou a vrchnosťou, duchovenstvom a laikmi a mnohé iné.“

Podľa Halíka dnes stojí Cirkev pred „veľkou úlohou prejsť synodálnou cestou od súčasnej podoby k budúcej podobe Cirkvi“. Pre Tomáša Halíka sú „synodálna cesta“ a nová „reforma“ zjavne synonymá. Potvrdzuje to aj jeho ďalšie konštatovanie v prejave:

Synodálna cesta je nielen cestou k reforme, je to cesta reformy.“ A to reformy obdobnej tej, ku ktorej malo zrejme dôjsť počas 16. storočia v katolíckej Cirkvi, aby sa zabránilo jej rozdeleniu, ako to hlásajú práve modernistickí teológovia. Reformy, ktorá by prijala protestantské podnety za vlastné a ich absorbovaním a začlenením do svojich štruktúr, tak predišla rozdeleniu. Že prišiel čas na takúto „reformu“, to logicky vyplýva z toho, že Tomáš Halík otvorene prirovnáva súčasnú situáciu v katolíckej Cirkvi k situácii pred protestantskou revolúciou.

Z tejto perspektívy nie je potom vôbec prekvapujúce, ako interpretuje Halík slovo „katolíckosť“. Je to pre neho „všeobecná otvorenosť“. Pokiaľ by sa to týkalo len schopnosti Cirkvi evanjelizovať všetky typy ľudských rás a kultúr, ako to bolo vždy, tak by tento pohľad nepredstavoval problém, avšak „kopernikovský obrat“ modernistických teológov spočíva práve v tom, že sa táto „všeobecná otvorenosť“ presúva v ich predstavách, z roviny ochoty Cirkvi prinášať všetkým a všeobecne jedno, jediné a stále to isté učenie, do roviny „všeobecnej otvorenosti“ voči všetkým náboženským, filozofickým a morálnym koncepciám. Podľa Halíka Cirkev, ktorá stratí túto „všeobecnú otvorenosť“, stráca „kresťanskú identitu a autentickosť“.

Tu už dosahuje hegeliánske dialektické zmätenie svoje najvyššie sféry: strata autenticity a identity, ktoré sa vždy a vo všetkých systémoch dosahovali vymedzením sa voči okoliu a zdôrazňovaním vlastných špecifík, sa prezentuje ako jej zachovanie. Nie nadarmo Hegel, majster a učiteľ všetkých modernistických teológov, tvrdil vo svojej Veľkej logike, že absolútne bytie a absolútne nič, je v podstate to isté.

Synodálna cesta musí byť cestou uzdravujúcej pokory,“ uviedol Tomáš Halík vo svojom prejave a pod touto pokorou myslí s veľkou pravdepodobnosťou pokoru Cirkvi voči svetu a pokoru klerikov voči laikom. Určite nie pokoru určitého typu teológov voči tradícii a dogmatike.

Presne to sa však vyžadovalo od Cirkvi už v 16. storočí, na ktoré teraz Tomáš Halík tak ostentatívne poukazuje, ako na vzorovú situáciu pre súčasný stav. Katolícka Cirkev vtedy tento druh „pokory“ odmietla. Protestantské cirkvi sa pokorili pred svetom a jeho mocou tak, že sa len ťažko dá pokoriť viac, a degenerovali v protestantských štátoch na poslušného vykonávateľa spoločenskej objednávky. Rovnako sa pokorili pred laikmi a to až natoľko, že všetkých veriacich vyhlásili za laikov a zrušili kňazský stav ako špeciálnu sviatosť.

A teraz prichádza zásadná otázka: fungovalo to? O tom sa stačí presvedčiť pri pohľade na chaos, degeneráciu a úbohosť, v akej skončil protestantizmus po 500 rokoch svojho zúfalého snaženia. Teraz však Dr. Halík otvorene vytvára paralelu medzi stavom pred protestantskou revolúciou a súčasným stavom Cirkvi. Nechce však revolúciu zastaviť, ale predbehnúť a udomácniť.

Použime však jeho komparačnú metódu a porovnajme tie isté udalosti. Pokiaľ dnešný stav Cirkvi pripomína stav pred protestantskou „reformáciou“, a Tomáš Halík tam vidí veľkú podobnosť, tak potom, ak použijeme tie isté metódy „nápravy“, aké boli použité protestantskými reformátormi (a v synodálnej ceste vidí Halík práve nástroj na porazenie klerikalizmu a triumfalizmu v Cirkvi, proti ktorým bojovali aj protestanti), je pravdepodobné, že dosiahneme aj rovnaké výsledky, nie? Všetky námietky, sťažnosti a kritiky proti katolíckej Cirkvi, ktoré vznášajú modernisti a progresívci, ako aj náprava, ktorú navrhujú, natoľko pripomínajú iniciatívy protestantských reformátorov, že to pôsobí až depresívne. Vzbudzuje to značnú skepsu voči šírke ľudskej fantázie. Je také ťažké si domyslieť ako to všetko skončí?

Protestantská reformácia a jej neslávne konce, sú jasným, očividným a priam hmatateľným dôkazom, ako sa končieva boj proti tzv. triumfalizmu a klerikalizmu, ale aj tradícii v Cirkvi – v blate beztvarosti, duchovnej anarchie a zúfalého partikularizmu, bez jednotiaceho centra. Pokiaľ si Tomáš Halík, jeho mentori zhora, aj nadšení nasledovníci zdola myslia, že sa im podarí dosiahnuť niečo iné a nové, tak skončia v rovnakej depresii, ako väčšina protestantských zakladateľov. Tí mali tú smolu, že vyšli z katolíckeho prostredia a keď umierali, tak si ešte pamätali, ako to tam vyzerá. Pri pohľade na to, čo vytvorili a pri porovnaní s tým, o čom snívali, a s tým ako katolícka Cirkev, bez ohľadu na straty a veľkosť, pretrváva v nezmenenej podobe, sa im neumieralo ľahko.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!