Kňaz Jozef Baránek – Agnelli, botanik a šľachtiteľ európskej úrovne

Branislav Krasnovský
3. septembra 2020
  Cirkev

Jozef Baránek – Agnelli sa narodil 6. februára 1852 v Skalici a umrel 6. augusta 1923 v Holíči. Takmer celý svoj život prežil na Záhorí, kde sa venoval pestovaniu poľnohospodárskych plodín. Lásku k rastlinám získal už v detskom veku, kedy jeho otec, jeden z najbohatších sedliakov v Skalici, dal malému Jozefovi k dispozícii záhon, na ktorom mohol syn pestovať rastliny podľa vlastného uváženia.

Ján Baránek, otec Jozefa Baráneka, bol zámožným roľníkom a vinohradníkom. Stal sa priekopníkom nových metód v poľnohospodárstve. Mal aj osem hektárov vinohradov v Líštinách, kde vyrábal najmä červené víno, ktoré ľudia obľubovali. Ľudia u neho radi pracovali, pretože držal slovo a plácu vyplácal v plnej miere a načas. Ako veriaci a zbožný katolík nemohol Ján Baránek, otec Jozefa Baráneka, ináč.

Už ako desaťročný začal Jozef Baránek – Agnelli pestovať na pozemku, ktorý mu dali rodičia k dispozícii, jačmeň, raž, kukuricu, pšenicu, zemiaky a vinič. Ako malý chlapec sa naučil aj niekoľko metód štepenia a zakoreňovania výhonkov, ktoré začal rýchlo používať. Dychtivo si objednával, kupoval a požičiaval knižky o šľachtení rastlín, rodičia jeho záľubu podporovali, rovnako ako túžbu stať sa kňazom. Už ako stredoškolák mal bohatú botanickú knižnicu.

Jozef Baránek Agnelli

Po absolvovaní stredoškolských štúdií, začal študovať teológiu v Ostrihome. Aj popri štúdiu teológie si našiel dostatok času, aby sa vzdelával v botanike. Po skončení štúdií sa v roku 1876 stal kaplánom v Holíči, kde mal pri fare vlastnú záhradku. Tu pestoval, zatiaľ len v malom kultúrne a liečivé plodiny a začal sa venovať aj ovocinárstvu. Založil aj spolok, ktorého členmi boli všetci významnejší gazdovia v okolí a tých oboznamoval s novými trendami na poli botaniky a šľachtenia rastlín. V centre jeho botanickej pozornosti po celý život stáli odrody hrozna, zemiaky a liečivé rastliny.

Kňaz, botanik a farmaceut európskej úrovne

Jozef Baránek – Agnelli bol národne orientovaný. Nepatril však k aktívnym národovcom, po celý svoj život sa ale nenaučil poriadne rozprávať po maďarsky. Jeho maďarčina bola veľmi jednoduchá a kostrbatá, vtedajší korektori si sťažovali, že mali s jeho botanickými odbornými textami v maďarčine veľa práce a práve slabá znalosť maďarčiny obmedzila možnosti kariérneho rastu Jozefa Baráneka – Agnelliho v radoch uhorskej katolíckej Cirkvi. Pre maďarských biskupov a arcibiskupov bola slabá znalosť maďarčiny dôvodom na ostrakizáciu.

Od roku 1884 pôsobil Jozef Baránek – Agnelli na fare v Čároch, kde začal na veľkých plochách pestovať liečivé a aromatické rastliny. Postupne začal pestovať vyše 250 druhov liečivých rastlín, v centre jeho pozornosti stálo 80 liečivých rastlín.

Cieľavedomou a systematickou prácou dosiahol, že z priesad mäty piepornej vyprodukoval až 2 milióny kusov, z medovky lekárskej okolo 3 miliónov, yzopu lekárskeho a šalvie okolo 2 miliónov a levandule lekárskej 20 000 kusov priesad. Tieto priesady expedoval nielen po celej Európe, ale aj do Ameriky. Rastliny, ktoré vypestoval mali vynikajúcu kvalitu a od Agnelliho odkupovali sušené rastliny aj Francúzi a Američania, ktorí ich používali pri výrobe farmaceutických výrobkov.

Osobitne sa zaoberal šľachtením mäty pieprovej (Mentha piperita), z ktorej pestoval 11 odrôd a najvhodnejšie z nich šľachtil a štandardizoval. Analýza ukázala, že z mäty piepornej dosiahol vysoké výnosy – až 70 g drogy, zo šalvie okolo 50 g, z medovky lekárskej 40 g, z ruty 70 g. Tieto výsledky ho kvalifikovali medzi priekopníkov plantážového pestovania liečivých rastlín v celoeurópskom merite.

Jozef Baránek-Agnelli sa zúčastňoval odborných výstav vo Viedni, Budapešti, Kodani a v Štokholme. Na týchto výstavách získal množstvo diplomov a ocenení. Na výstave v Budapešti roku 1896 bola jeho expozícia jednou z najväčších a najvyššie hodnotených. Bol úspešný aj na II. Medzinárodnej farmaceutickej výstave v Prahe, kde vystavoval 150 druhov liečivých rastlín.

O svojich výskumoch často prednášal a publikoval v odborných časopisoch doma i v zahraničí (Pharmaceutische Post, Wiener Landswirtschaftliche Zeitung, Journal Pharmaceutique du New York), či v domácom Obzore. V parížskom časopise L´Encyclopédie Contemporaine z roku 1896 sa uvádza, že plodiny z obce Čáry možno pokladať za najpozoruhodnejšie a najvýznamnejšie na celom svete, lebo ročná úroda dosahuje vyše milión rastlín dopestovaných rukou dôstojného kňaza. Za zásluhy na poli botaniky a poľnohospodárstva Baráneka mnohé domáce aj zahraničné vedecké spoločnosti, medzi nimi aj Linného spoločnosť v Štokholme, menovali svojím členom.

Keď som svojho času navštívil vdp. Augustína Dršku v Čároch (niekoľko mesiacov pred jeho smrťou), okolo kostola ešte stále existovala skalka, ktorú vysadil pred rokmi Jozef Baránek – Agnelli a na povale kostola sa na trámoch ešte stále sušili liečivé byliny, ktoré tam zanechal. Vo farskej knižnici sa nachádzali viaceré čísla homiletického zborníka Kazateľňa, z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou objednával do svojej farskej knižnice ešte Jozef Baránek.

kostol v Čároch

Baránekove úspechy pri pestovaní zemiakov

Jozef Baránek venoval veľkú pozornosť okrem liečivých rastlín aj pestovaniu zemiakov. Počas svojho života vyšľachtil takmer 200 odrôd zemiakov, z ktorých najvzácnejšie boli odrody Juwel, Panónia, Hungária, Bauernfreund, Magnum bonum alebo Magyar kincs. Jedna z jeho vyšľachtených odrôd zemiakov bola po ňom pomenovaná ako „agnelky“, vyznačovala sa veľkosťou a vysokou cukornatosťou.

Okrem zemiakov sa profiloval aj v pestovaní nových odrôd pšenice, raže, viniča a kukurice. Baráneková odroda zemiakov Hungaria, ktorú vypestoval na sklonku 19. storočia získala vysoké ocenenia aj v Nemecku, ktoré bolo svetovým lídrom v pestovaní a šľachtení zemiakov. O Baránekových odrodách zemiakov sú dobre informovaní aj vo Výskumnom a šľachtiteľskom zemiakarskom ústave vo Veľkej Lomnici.

Čo sa týka vína, Jozef Baránek – Agnelli nezanedbával ani pestovanie viniča. V Skalici spravoval po smrti rodičov rodičovský vinohrad, v roku 1881 kúpil ďalší, vysadil ho a vhodným hnojením a správnym rezom dosiahol výborné výsledky. Svoje červené víno vystavoval. Najväčší úspech získal vo francúzskom Arrachon les Bains, kde získal od francúzskych sommeliérov zlatú medailu.

Kvôli pestovateľským aktivitám neskôr odmietol všetky ponuky na miesto na lepších farách. Takmer do konca svojho života ostával v Čároch, kde sa okrem kňazskej práce mohol venovať aj pestovaniu kultúrnych plodín a vzdelávaniu miestnych sedliakov v botanike a šľachtiteľstve.

V Čároch ostal takmer celý svoj život. Po roku 1920 však začal chorľavieť a na sklonku života odišiel do Holíča, kde v roku 1923 zomrel a kde je aj pochovaný.