Kláštor Monte Cassino, benediktínsky kvet v katolíckej Cirkvi -

Kláštor Monte Cassino, benediktínsky kvet v katolíckej Cirkvi

Branislav Krasnovský
20. januára 2021
  História

História Monte Cassina siaha hlboko do praveku a je spojená s mestom Cassinom. Súvislé osídlenie dnešného mestečka Cassino sa začína v 5. storočí pred Kristom, kedy mesto patrilo národu Volskov, ktorý až do roku 312 pred Kristom vzdoroval Rímu a jeho mocenským ambíciám. Po porážke Volskov Rimania obsadili celé územie a v Cassine postavili Apollónov chrám. Neskorší archeologický výskum zvyšky Apollónovho chrámu dosiaľ neobjavil, v meste sa však našli ruiny amfiteátra z neskoršej rímskej doby, divadla a mauzólea.

Po skončení prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši význam mesta postupne rástol. V 5. storočí po Kristovi už bolo mesto sídlom biskupa. Sťahovanie národov (375 – 568) však malo katastrofálny dopad na mesto, ktoré bolo niekoľkokrát vystavené barbarským útokom germánskych kmeňov, najmä Longobardov.

Svätý Benedikt buduje nad mestom kláštor

O živote svätého Benedikta z Nursie, zakladateľa rádu benediktínov, nám zachoval pomerne veľké množstvo informácii jeho prvý životopisec svätý Gregor Veľký, pápež a učiteľ Cirkvi, ktorého pontifikát trval v rokoch 590 – 604. Svätý Gregor Veľký nás informuje, že Benedikt z Nursie začal stavať kláštor na troskách Apollónovho chrámu, ktorý trónil v rímskej dobe nad mestom. Oblasť, kde začal svätý Benedikt z Nursie budovať kláštor, bola v 6. storočí z pomerne veľkej časti ešte stále pohanská. Benediktovým prvým počinom pri výstavbe kláštora bolo zničenie sochy Apollóna a zničenie Apollónovho oltára. Nový chrám zasvätil svätému Martinovi. O niečo neskôr vystaval kaplnku svätého Jána Krstiteľa.

Sv. Benedikt z Nursie
zdroj: wikimedia commons

V diele pápeža svätého Gregora I. Veľkého sa ďalej píše, že diabol bránil zo všetkých síl výstavbe kláštora. Stavba spočiatku viazla, svätý Benedikt však nakoniec satana z miesta vyhnal a výstavba kláštora sa úspešne rozbehla. Podľa informácii z diela svätého Gregora z Tours, mnísi pri výstavbe kláštora nachádzali množstvo starých pohanských artefaktov, ktoré z oblasti všetky odstránili.

Podľa Terrence Kardonga, benediktínskeho vedca, má zápas svätého Benedikta s pohanmi a satanom veľa spoločného so zápasom svätého Martina z Tours v Galii (dnešné Francúzsko). Svätý Martin z Tours (316 – 397) musel takisto bojovať proti vplyvu pohanov a takisto sa stretával s útokmi diabla, ktorý bránil rozmachu katolíckej Cirkvi v tejto rímskej provincii.

Podľa ďalšieho benediktínskeho vedca Adalberta de Vogüé, má úsilie svätého Benedikta takisto veľa spoločného s biblickým príbehom o získaní Izraela Židmi, najmä čo sa týka boja proti modlárstvu (Exodus 34: 12–14): 12 Chráň sa uzavrieť zmluvu s obyvateľmi krajiny, do ktorej vojdeš, aby ti uprostred teba neboli na skazu. 13 Ale pováľaj ich oltáre, porozbíjaj ich modly a vyrúbaj ich posvätné stromy (ašery), 14 lebo sa nesmieš klaňať cudzím bohom. Veď Pánovo meno je Žiarlivý, on je žiarlivý Boh.

De Vogue v diele The Life of St. Benedict píše: „Túto horu bolo treba dobyť od modlárskeho ľudu a očistiť od jej diabolských hrôz. A rovnako ako dobyť Izrael, Benedikt prišiel práve na vykonanie tejto očisty. Svätý Gregor nám predstavil biblický model, navyše nemôžeme zabúdať ani na podobné príbehy zo života svätého Martina z Tours, ktorý neúnavne bojoval proti pohanským svätyniam v Galii.“

Vedci vidia podobné súvislosti s Benediktovým bojom s démonmi aj v boji svätého Antona Veľkého v púšti, ktorý takisto bojoval proti démonom. Podobne, ako v prípade svätého Martina z Tours či svätého Antona Veľkého, aj v prípade sv. Benedikta priamy zásah svätca prináša víťazstvo. Satan bol porazený a výstavba opátstva v Monte Cassine mohla priamo pokračovať. Modlitby sv. Benedikta sú vnímané ako hybná sila pri budovaní opátstva a základ víťazstva nad satanom prostredníctvom modlitby. Až po smrti svätého Benedikta prichádza ku vpádom Longobardov, ktorí prvý kláštor v Monte Cassine aj čiastočne zničili.

Sv. Benedikt s mníchmi vyháňa diabla pri stavbe kláštora
zdroj: wikimedia commons

Čo sa týka svätého Benedikta, po založení Monte Cassina už svätý Benedikt z kláštora nikdy neodišiel. Spísal benediktínske pravidlá, ktoré sa stali základným princípom organizácie západného mníšstva. Na sklonku svojho života svätý Benedikt prijal, pravdepodobne v roku 543, v Monte Cassine aj návštevu Baduilu zvaného Totila, germánskeho kráľa Ostrogótov, a v Monte Cassine bol aj pochovaný. Podľa informácii svätého Gregora z Tours, zomrel svätý Benedikt v oratóriu svätého Martina a pochovaný bol v oratóriu svätého Jána.

Regula svätého Benedikta

Regula svätého Benedikta ukladala morálne povinnosti starostlivosti o chorých. Preto v Monte Cassino založil Svätý Benedikt nemocnicu, ktorá sa dnes považuje za prvú katolícku nemocnicu v Európe. Benediktínski mnísi, ktorí sa riadili pravidlom „Ora et labora“ (modli sa a pracuj) sa starali aj o chorých a ranených. Mnísi vnímali svoju pomoc chorým veľmi vážne, v každom pacientovi videli Krista.

Svätý Benedikt postupne založil 12 mníšskych komunít v centrálnom Taliansku a benediktínski mnísi sa postupne usadzovali po celej Európe. Prinášali so sebou benediktínske pravidlá a benediktínsky spôsob života.

Správa pápeža svätého Gregora I. Veľkého o výstavbe kláštora svätým Benediktom sa po roku 1944 potvrdila aj archeologickými výskumami. Počas II. svetovej vojny bol kláštor zasiahnutý bojmi a kvôli spojeneckému bombardovaniu úplne zničený. V troskách sa uskutočnil archeologický výskum, ktorý potvrdil existenciu oratória svätého Martina a svätého Jána Krstiteľa. Archeológovia dokonca našli aj predkresťanské podzemné priestory, ak by nebol kláštor zničený, najstaršia fáza výstavby benediktínskeho kláštora v Monte Cassine by nikdy nebola potvrdená. Podľa veľkostí oratória sv. Martina a oratória sv. Jána Krstiteľa potvrdili vedci pravdivosť informácií svätého Gregora I. Veľkého, že prvotná komunita benediktínov bola veľmi malá.

Benediktínski mnísi pri práci
zdroj: wikimedia commons

Longobardi v roku 581 kláštor v Monte Cassino vypálili, načo zostal kláštor takmer 100 rokov v ruinách. V tomto smutnom období previezli telo svätého Benedikta do kláštora v obci Fleury neďaleko francúzskeho Orléans, ktorá si vďaka tejto udalosti zmenila meno na Saint-Benoit-sur-Loire. Po skončení sťahovania národov, keď sa pomery v Európe opäť ustálili, benediktínski mnísi opätovne kláštor v Monte Cassino obnovili. V roku 718 sa v obnovenom kláštore stal opátom Petronax a medzi mníchmi sa nachádzal nielen Karolman, syn Karola Martela, ale aj longobardskí veľmoži, ktorí prijali katolicizmus, najmä Ratchis a Pavol Diakon, ktorý napísal históriu Longobardov (Longobardi pred príchodom do Talianska – najmä Lombardie – sídlili aj na území Záhoria a Bratislavy. Utiekli pred Avarmi, ktorí neskôr bojovali zo Slovanmi na našom území).

V roku 744 darom Gisulfa II. z Beneventa vznikla „Terra Sancti Benedicti“. Kláštor sa tak stal hlavným mestom malého štátu, spravovaného benediktínskymi mníchmi, tento štát ležal na strategicky výhodnom území, spájajúcim Lombardiu (názov odvodený od Longobardov) s hlavným mestom Milánom a bývalými byzantskými štátmi na pobreží Talianska (Neapol, Gaeta, Amfali), spomenuté prímorské mestá zohrali v stredovekom Taliansku dôležitú úlohu. (Amfali je aj mesto, v ktorom sa zrodil prvý križiacky rytiersky rád, ešte pred Templármi, Johanitmi či Rádom nemeckých rytierov.)

Sľubný rozmach „Terra Sancti Benedicti“ zastavil námorný útok Saracénov. Saracéni dobyli a vypálili aj kláštor, opát Bertharius umrel mučeníckou smrťou. Informácie o „Terra Sancti Benedicti“ môžeme čerpať z diel benediktínskeho historika Erchemperta, autora diela Historia Langobardorum Beneventanorum. V ďalšom období sa už štátoprávne aktivity benediktínov v Taliansku neobnovili.

Po saracénskom vpáde sa benediktínski mnísi usídlili od roku 914 v Capui, kláštor opätovne obnovili v roku 949. Medzi rokmi 914 – 949 komunita benediktínskych mníchov v Taliansku prijala clunyjskú reformu, ktorej iniciátorom bol opát Odon z benediktínskeho kláštora v Cluny. Reforma silne ovplyvnila kláštorný život a aj formovanie stredovekého duchovného a kultúrneho života v západnej Európe. Charakteristickým znakom clunyjskej reformy bol cirkevný doktrínový konzervativizmus.

Kláštor v Cluny vo Francúzsku
zdroj: wikimedia commons

V ťažkom období sťahovania národov benediktíni usilovne chránili intelektuálne dedičstvo európskej civilizácie. Aj vďaka nim sa tzv. „obdobie temna“, ktoré nastalo v čase sťahovania národov skrátilo na minimum a uchovalo sa množstvo cenných informácií z antického obdobia.

Benediktíni a Monte Cassino v období 1058 – 1505

V 11. storočí bolo Monte Cassino prestavané a vrchol svojej slávy dosiahol kláštor v čase, kedy sa stal pápežom Štefan IX. (benediktínsky mních) a najmä opát Desiderius (1058 – 1087), ktorý sa neskôr stal pápežom Viktorom III. (1086-1087) či pápež Gelasius II. (1118 – 1119), ktorý bol tiež benediktínskym mníchom. Kláštornú kroniku v tomto čase zaznamenával najmä kardinál Leo z Ostie a mních Peter Diaconus.

V tomto storočí sa kláštor v Monte Cassine stal jedným z najvýznamnejším medicínskych centier stredovekej Európy. V knižnici kláštora sa nachádzalo množstvo lekárskych a farmaceutických spisov rímskej, islamskej, egyptskej, európskej, židovskej a aj ázijskej proveniencie. Úzke spojenie kláštora v Monte Cassine s prístavom v Neapole, ktorý bol dôležitou križovatkou námorných trás v Stredozemnom mori malo nesmierne pozitívny dopad na rozvoj vedeckého života v kláštore.

Benediktíni z Monte Cassina preložili do latinčiny stovky antických a orientálnych rukopisov. V kláštore žilo viac ako 200 mníchov a iluminátori z Monte Cassina boli pojmom v celom kresťanskom svete. Mnísi, ktorí čítali a spracovávali lekárske testy z celého vtedajšieho známeho sveta, sa dozvedeli veľmi veľa o anatómii človeka, metódach liečby a svoje teoretické znalosti uplatňovali aj pri liečbe chorých. Do Monte Cassina smerovali kroky všetkých významných stredovekých lekárov a pod vplyvom benediktínov z Monte Cassina vznikla prvá vysoká lekárska škola na svete v neďalekom Salerne.

Benediktínski mnísi
zdroj: wikimedia commons

Ešte v priebehu 11. storočia sa kláštor stal veľkolepou katolíckou svätyňou. Na výstavbe kláštora pracovalo množstvo významných staviteľov z Amfali, Ríma, Lombardie a dokonca z Carihradu. Pôvodne skromný kláštorný kostol prestavali a nádherne vyzdobili, nový kostol vysvätil v roku 1071 pápež Alexander II. Podrobný opis opátstva v 11. storočí zaznamenáva dielo Chronica monasterii Cassinensis od Leva z Ostie a Amatas z Monte Cassina.

Podľa informácii z tohto diela opát Desiderius, neskorší pápež Viktor III. poslal v roku 1066 do Konštantínopola vyslancov s cieľom najať byzantských staviteľov na prestavbu spomenutého kostola. Lev z Ostie uvádza, že byzantskí umelci zdobili apsidu, oblúk a predsieň baziliky. Ich prácu mohli obdivovať iba súčasníci, pretože, žiaľ, v neskorších obdobiach bola výzdoba úplne zničená, okrem dvoch fragmentov s vyobrazením chrtov (teraz v múzeu Monte Cassino). Lev z Ostie vo svojom spise takisto uviedol, že opát Desiderius venoval veľkú pozornosť výchove mladých mníchov, ktorých neváhal poverovať náročnými a zodpovednými úlohami. Známy historik a architekt Kenneth John Connant tvrdí, že Desideriova prestavba zahŕňala aj nové zahrotené oblúky na oknách či dverách, ktoré sa stali charakteristickým znakom gotickej architektúry. Podľa jeho slov opát Hugo z Cluny navštívil Monte Cassino v roku 1083 a inšpiroval sa výstavbou v Monte Cassine, takže po návrate do Cluny sa v miestnom kláštore začal stavať nový kostol s klasickými špicatými oblúkmi. Monte Cassino a Cluny sa tak stali prelomom v stredovekej architektúre.

Interiér katedrály v Monte Cassino dnes
zdroj: wikimedia commons

V roku 1341 pápež Ján XXII. povýšil kostol v Monte Cassine na katedrálu a kláštor posilnil svoje autonómne postavenie. Žiaľ, v roku 1349 kláštor poškodilo silné zemetrasenie, obnovu kláštora po tejto prírodnej katastrofe podporoval aj pápež Urban V. (1362 – 1370), ktorý bol sám tiež benediktínom.

Monte Cassino od 19. storočia po súčasnosť

Takmer 400 rokov (1400 – 1800) žili mnísi v Monte Cassine v relatívnom pokoji a bez rušivých zásahov zvonku. Žiaľ, napoleonské vojny túto duchovnú idylu násilne ukončili. Keď Francúzi v roku 1799, ovplyvnení ideálmi Francúzskej revolúcie obsadili celý Apeninský polostrov a vyhnali pápeža z Ríma, obsadili aj väčšinu kláštorov a mníchov takisto vyhnali. Francúzi vnímali kláštor Monte Cassino ako dôležitý fortifikačný bod, pevnosť, v roku 1799 sa preto rozhodli kláštor vyhodiť do povetria. Výbuchy kláštor silne poškodili a trvalo niekoľko desaťročí, kým sa kláštor podarilo opäť obnoviť. V roku 1866 sa kláštor stal kultúrnou a národnou pamiatkou Talianska.

To najhoršie však kláštor v Monte Cassine ešte len čakalo. V roku 1944 vybudovali Nemci v Taliansku tzv. Gustavovu obrannú líniu. Monte Cassino však súčasťou tejto bojovej línie nebolo, pretože nemecký generál Kesselring vnímal kláštor ako významnú katolícku a kultúrnu pamiatku a Nemci preto obsadili okolité kopce – Monte Cassino ako súčasť svojej obrany spočiatku nepotrebovali.

Nemci dokonca navrhli Američanom na niekoľko dní prímerie, aby sa stihli odviezť kultúrne a historické pamiatky neoceniteľnej hodnoty do bezpečia. A hoci boli Nemci rozmiestnení na okolitých kopcoch, Američanom a Britom to nijako nebránilo uskutočňovať útoky zo vzduchu na kláštor. V kláštore zostali len mnísi a približne 240 civilistov, všetci po výbuchoch britských bômb zahynuli. Briti sa pokúšali svetovú verejnosť oklamať tvrdením, že v Monte Cassine sa nachádzajú Nemci, po vojne sa však ukázalo, že to vôbec nebola pravda.

Diabol, ktorý nenávidel Monte Cassino a benediktínskych mníchov tak slávil opäť čiastočný úspech. Po Longobardoch, Saracénoch, zemetrasení a Francúzoch tentoraz kláštor dôkladne zničili Angličania s Američanmi. Po zbombardovaní kláštora vo februári 1944 ruiny kláštora obsadili nemeckí výsadkári z 1. výsadkovej divízie. Nemcom už nič nebránilo využiť ruiny kláštora v boji proti Spojencom. Nemeckí parašutisti potom spôsobili v radoch britskej Indickej divízie, ktorá na ruiny kláštora útočila, hotový masaker. Následne Angličania svoju jednotku stiahli a ako to bývalo ich „dobrým“ zvykom, do bojov nasadili zástupné sily. Tentokrát v podobe poľskej divízie, zloženej z katolíkov. Diabol opäť slávil ďalší úspech, v bojoch o trosky Monte Cassina zahynuli stovky poľských katolíkov.

Cintorín s padlými poľskými vojakmi
zdroj: wikimedia commons

Čo sa týka kultúrnych pamiatok, ktoré sa čiastočne podarilo zachrániť, ich osud zostáva nejasný. Briti a Američania tvrdili, že väčšinu pamiatok ukradli Nemci, pretože mal o ne záujem Hermann Göring. Neskôr sa však ukázalo, že zmizlo aj veľmi veľa pamiatok, ktoré Nemci zanechali vo Vatikáne a v Ríme. Američania a Briti si vždy radi prisvojovali cudzie kultúrne pamiatky (príkladom je Egypt, Mezopotámia, Sýria, India, Čína…) a prelom 20. a 21. storočia takisto nie je výnimkou (vyrabované múzea v Bagdade a po celom Iraku po invázii americkej armády proti Saddámovi Husajnovi a pod.).

Za záchranu nenahraditeľného kultúrneho a cirkevného bohatstva, ktoré sa v kláštore nachádzalo môžeme byť vďační dvom nemeckým dôstojníkom podplukovníkovi Juliovi Schlegelovi (katolík) a kapitánovi Maximiliánovi Beckerovi z divízie Hermann Göring, ktorí vyčlenili pohonné hmoty, vojakov a nákladné autá, ktoré celé bohaté kultúrne dedičstvo z Monte Cassina nechali previezť do Vatikánu a Ríma.

Po vojne talianska vláda prikročila k obnove Monte Cassina. Taliansky prezident Luigi Einaudi začiatkom 50. rokov vyčlenil ohromnú sumu na výstavbu kostola. Pápež Pavol VI. 24. októbra 1964 vysvätil obnovenú baziliku. Do Monte Cassina boli vrátené všetky predmety, ktoré sa podarilo po vojne zachrániť a opátom sa stal Pietro Vittorelli – opátom Monte Casina bol od roku 1964 až do roku 2013, kedy pápež František prijal jeho rezignáciu.

Ruiny Monte Cassina po 2. svetovej vojne
zdroj: wikimedia commons

Po reformách II. vatikánskeho koncilu ostal kláštor jedným z mála zostávajúcich územných opátstiev v katolíckej Cirkvi. 23. októbra 2014, po rezignácii opáta Pietra Vittorelliho, pápež František uplatnil na opátstvo normy Motu proprio Ecclesia Catholica Pavla VI. (1976) a vyňal z právomoci opátstva všetkých 53 farností. Duchovná jurisdikcia opátstva sa zúžila na samotné opátstvo, bývalé územie opátstva s výnimkou pôdy, na ktorej stojí kláštorný kostol a kláštor bolo prevedené do diecézy Sora-Cassino-Aquino-Pontecorvo.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Arcibiskup z Kostariky nadviazal dialóg so slobodomurárskou lóžou a tá si pochvaľuje, že v Cirkvi vanie nový vietor

Dobro spravedlnosti, III. část

Ikona ako kladivo na herézy. Rubľovova Svätá Trojica a novozákonná Paternitas

Pápežská akadémia pre život vydala šokujúcu knihu. Pripúšťa v nej eutanáziu, umelé oplodnenie, aj revíziu samotných Božích prikázaní!!!