Keď sa delilo Česko-Slovensko, slovenská diplomacia nestála bokom -

Keď sa delilo Česko-Slovensko, slovenská diplomacia nestála bokom

Beáta Katrebová Blehová
5. augusta 2022
  História  


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Na archívnej snímke zo 14. októbra 1991 je Vladimír Mečiar (uprostred) s Milanom Kňažkom (vľavo) a Rudolfom Filkusom (vpravo) na Železnej studničke v Bratislave. Foto: TASR – Archív (Vladimír Benko), 14. októbra 1991

Málokto vie, že základy slovenskej diplomacie boli položené už počas revolučných novembrových dní v roku 1989. Už vláda národného porozumenia, ktorá mala preklenúť obdobie do prvých slobodných volieb, rozhodla v decembri 1989 o vytvorení Odboru medzinárodných vzťahov na Úrade vlády Slovenskej republiky. Novovzniknutý odbor sa mal v súčinnosti s federálnym ministerstvom zahraničných vecí v Prahe podieľať na tvorbe zahraničnej politiky. Keď po prvých riadnych parlamentných voľbách v júni 1990 vzniklo Ministerstvo medzinárodných vzťahov, jeho vedením bol poverený známy herec Milan Kňažko. V nasledujúcom roku Slovensko navštívil celý rad významných zahraničných predstaviteľov, spomeniem len nemeckého prezidenta Richarda von Weizsäckera, poľského prezidenta Lecha Wałesu, či britského následníka trónu princa Charlesa. Nové ministerstvo nestálo bokom, ale aktívne pripravovalo podklady pre rokovania a priebeh návštev.

Po voľbách v júni 1992 sa v súvislosti s vyhlásením zvrchovanosti Kňažkovo ministerstvo dostalo do úplne inej roviny. Bolo viac-menej isté, že federácia potrvá maximálne do konca roka, preto bolo nevyhnutné pracovať v prospech medzinárodného akceptovania nového štátu.

V prvých povolebných týždňoch staronový predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar absolvoval sériu rozhovorov so zahraničnými diplomatmi a politikmi. Rozhovory sú zachytené v protokoloch a uložené v Diplomatickom archíve Ministerstva zahraničných vecí na Hlbokej ulici v Bratislave. Ich zmyslom bolo informovať o aktuálnom vývoji a prezentovať stanovisko k štátoprávnym otázkam slovensko-českých vzťahov. Mečiar evidentne uprednostňoval konfederáciu a do samostatnosti sa príliš nehrnul. Holandskému veľvyslancovi Hansovi J. Heinemannovi povedal, že Slovensko chcelo dosiahnuť rovnoprávny vzťah s Českou republikou a podľa vlastných slov „ísť na konfederáciu“, Praha však požadovala súčasný stav, to jest centralistickú federáciu alebo okamžitý rozchod. Pred nemeckým veľvyslancom Hermannom Huberom sa zmienil, že zatiaľ čo Slováci hľadali spoločné stanoviská, česká politická reprezentácia pripravovala rozpad štátu. Zvláštnemu zmocnencovi rakúskeho ministra zahraničných vecí Albertovi Rohanovi zasa naznačil, že všetky návrhy slovenskej strany na spoločné priority, akými boli napríklad spoločný trh a mena, či koordinácia zahraničnej politiky boli českou stranou zamietnuté. V prítomnosti poľského veľvyslanca v Česko-Slovensku Jaceka Balucha bol ešte otvorenejší. Vyjadril sa v tom zmysle, že v spoločnom štáte neexistovala vôľa po spolužití a česká strana mala vyvíjať tlak na rozdelenie štátu, ku ktorému malo dôjsť už koncom septembra.

Na obavy francúzskeho veľvyslanca z prenesenia vojnového konfliktu z Juhoslávie do strednej Európy Mečiar odpovedal, že Slovensko nebude destabilizačným faktorom. Uviedol však, že Slovensko nie je pripravené na samostatnosť. Podobné vyjadrenia zazneli aj počas návštevy Svetového židovského kongresu, keď jeho predseda konštatoval, že „je smutné vidieť delenie Č-SFR“ a že Svetový židovský kongres stále dúfa, že republika sa nerozdelí.

Všeobecne možno konštatovať, že zahraniční predstavitelia rozpad Česko-Slovenska síce nevítali, prevládol však pragmatický prístup. Mečiara tiež ubezpečovali, že zahraničné vlády prijímajú Slovenskú republiku ako rovnocenného partnera. Obavy sa týkali výlučne spôsobu rozdelenia. Zahraničné vlády chceli mať istotu, že sa nezopakuje juhoslovanský model a že delenie sa udeje ústavnou cestou bez použitia násilia. Všetky tieto záruky Mečiar diplomatom poskytol. Najväčšie obavy z vnútropolitického vývoja zazneli počas stretnutia s generálnou tajomníčkou Rady Európy Catherine Lalumièrovou. Vyjadrila znepokojenie nad vnútropolitickým vývojom, ktorý charakterizovala ako poznačený „ultranacionalizmom, šovinizmom a antisemitizmom“. Obávala sa z prenesenia vojny v Juhoslávii do strednej Európy, z čoho mala – ako doslovne uviedla – „panický strach“. Napriek týmto obavám, vysoká predstaviteľka Rady Európy ubezpečila slovenskú stranu, že „Západ rešpektuje existenciu práva národov na sebaurčenie“ a že vývoj v Česko-Slovensku bol vnímaný ako vnútorná záležitosť, do ktorej zahraničie nechcelo vstupovať.

V auguste 1992 sa Ministerstvo medzinárodných vzťahov zmenilo na Ministerstvo zahraničných vecí. Prvoradou úlohou starého ministerstva s novým názvom bolo prehĺbenie bilaterálnych vzťahov s európskymi štátmi ako aj získanie podpory pre črtajúcu sa štátnu samostatnosť. Na jeseň 1992 preto minister Kňažko absolvoval niekoľko zahraničných ciest: v septembri navštívil Taliansko, v októbri Francúzsko, v novembri Rakúsko a Ukrajinu a v decembri Poľsko. Ešte v apríli 1992 jeho predchodca Pavol Demeš navštívil Budapešť a recipročne bol maďarský minister zahraničných vecí Géza Jeszenszky v septembri 1992 v Bratislave. Bolo to v čase, keď Maďarsko vypovedalo jednostranne zmluvu o vodnom diele Gabčíkovo-Nagymaros a zo strany maďarských menšinových strán vzišla požiadavka o územnej autonómii južného Slovenska. Maďarská vláda síce formálne uznala právo Slovákov na sebaurčenie, v nasledujúcom období však došlo z jej strany k niekoľkým obštrukciám v súvislosti s prijímaním Slovenska do Konferencie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Rady Európy a Stredoeurópskej iniciatívy.

Počas návštevy Francúzska v októbri 1992 sa francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas nechal počuť, že chápe hľadanie vlastnej suverenity ako nevyhnutnú súčasť európskeho procesu.

Oficiálna návšteva v Rakúsku sa uskutočnila z iniciatívy rakúskeho ministra zahraničných vecí Aloisa Mocka začiatkom novembra 1992 vo Viedni. Rakúska strana navrhla, aby zmluvné záväzky medzi Česko-Slovenskom a Rakúskom prešli na Slovensko a Česko formou sukcesie. To v podstate znamenalo, že Rakúsko nekládlo žiadne prekážky v budovaní riadnych bilaterálnych vzťahov s budúcim samostatným Slovenskom.

Prijatie slovenskej delegácie na Ukrajine koncom novembra už zodpovedalo úrovni vzťahov dvoch suverénnych štátov. Ukrajinská strana prijala s porozumením slovenské emancipačné snahy a bola pripravená uznať Slovenskú republiku medzi prvými. Ukrajinský minister zahraničných vecí Anatolij Zlenko sa poďakoval za správu o pripravenej budove zastupiteľského úradu Ukrajiny v Bratislave na Radvanskej ulici. Slovenská strana zasa ocenila podporu ukrajinskej vlády v spore o vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros.

Pamätná návšteva slovenskej delegácie v Poľsku v decembri 1992 a prijatie ministra Kňažka najvyššími predstaviteľmi poľského štátu, medzi inými premiérkou Hanou Suchockou, poľským prezidentom Lechom Wałesom, maršálkom Senátu Augustom Chelkowským a napokon poľským prímasom, kardinálom Józefom Glempom, boli demonštratívnym privítaním nového susedského štátu v predvečer jeho vzniku. Bol to zároveň signál pre maďarskú vládu, že Varšava odmietala spochybňovanie slovenskej suverenity.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024

Oficiálny vatikánsky denník L’Osservatore Romano uverejnil článok s názvom „Krížová cesta homosexuálneho chlapca“, v ktorom propaguje LGBT