Keď ľavicovo-liberálny New Statesman vyhlásil kresťanstvo za hlavného hýbateľa európskej civilizácie

Matej Gavlák
13. októbra 2021
  Spoločnosť

New Statesman je britský ľavicovo-liberálny mesačník, ktorý má na kresťanstvo vo všeobecnosti asi taký názor, ako naše červené denníky. Napriek tomu sa nad tento svoj svetonázor dokázal povzniesť a v septembri 2019 priniesol zaujímavú sondu knihy a diela jedného zo svojich dôležitých prispievateľov – historika Toma Hollanda.1 Ten prešiel zvláštnou – a vskutku zaujímavou – konverziou, kedy začal kresťanstvo vnímať úplne inak, ako tomu bolo pôvodne: už nie ako „spiatočnícku ideológiu“, ale ako revolučný náboženský systém, ktorý povzniesol ľudského ducha.

Zdroj: Flickr

Sú liberáli kresťanskejší, než si sami myslia?

Už prvé slová článku autora Johna Graya sú pre ľavicovo-liberálne médium šokujúce: „Ak má Tom Holland pravdu, (bez kresťanstva) by nebolo žiadnej modernej sekulárnej civilizácie. Liberálny Západ je totiž stvorením kresťanského náboženstva a naďalej tvrdí, že jeho hodnoty sú univerzálne, aj keď svoju vieru odmietol.“

Článok priznáva, že sekulárni liberáli „zavrhli kresťanstvo ako rozprávku“, no napriek tomu ich „vlastné hodnoty vo svojej podstate zostávajú kresťanskými“. Bolo to totiž práve kresťanstvo, ktoré predstavilo svetu „morálnu revolúciu“, kedy aj tí najposlednejší a najbiednejší ľudia začali byť odrazu vnímaní ako „deti Božie“, vďaka čomu sa im dostalo „rešpektu dokonca aj v najvyšších vrstvách spoločnosti“. Bolo to dané tým, že sám Syn Boží bol odsúdený na smrť na kríži, čo bol v rímskom svete osud kriminálnikov a tých najviac zavrhnutiahodných nepriateľov impéria – týmto činom sám Kristus posledných z ľudí vysoko pozdvihol. Gray preto prízvukuje:

Dejiny boli (teda) drámou hriechu a spásy, kedy bol Boh – činiac skrze svojho syna – na strane tých slabých. Moderné progresívne hnutia obnovili tento príbeh, len namiesto Boha použili „ľudskosť…“ – alebo jej sebadosadených zástupcov –, ktorí sú na strane slabých.

Bojovníci za sociálnu spravodlivosť, ktorí odmietajú západnú civilizáciu a požadujú, aby sa vyznávala zo svojich hriechov a činila za ne pokánia, by bez morálneho dedičstva kresťanstva neexistovali.“

Cesta mladého liberálneho učenca až k takémuto poznaniu však bola veľmi tŕnistá.

Ako Kristus pozdvihol maličkých

Tom Holland priznáva, že ako tínedžer vnímal Boha podobne ako mnoho iných jeho súkmeňovcov v tých časoch – ako „nepriateľa slobody a zábavy“. Keď čítal Gibbonovo dielo Úpadok a pád Rímskej ríše (1776), bez otázok prijal autorov naratív, že koncom pohanstva a triumfom kresťanstva nastala „doba povier a ľahkovernosti“. Tom sa vydal cestou historika starovekého sveta a jeho štúdium prameňov z tohto predkresťanského obdobia ho len utvrdzovalo v obdive k pohanskej kultúre. Po asi dvadsiatich rokoch štúdií a odbornej praxe si však začal uvedomovať tienistú stránku antického sveta:

Cézar zabil milióny Galov a ďalšie milióny zotročil. Po celom rímskom svete ste mohli nachádzať plačúcich novorodencov na cestách, v smetiach, ba i v kanáloch – boli tam ponechaní zomrieť. Dievčatká, ktoré boli zachránené, boli vychované pre otrockú činnosť, či pre prostitúciu… absentoval tu skrátka akýkoľvek zmysel pre to, že aj chudobní, alebo slabí môžu mať nejakú vnútornú hodnotu.

V týchto časoch napísal Holland množstvo kníh o starom Ríme, čo z neho spravilo jedného z najpopulárnejších historikov Veľkej Británie. Počas tvorby týchto publikácií postupne nadobudol presvedčenie, že tzv. „ľudská prirodzenosť“ je pojem, ktorý Západu prinieslo až kresťanstvo. Autor článku, John Gray, vysvetľuje Hollandov myšlienkový posun:

Tieto hodnoty –, ktoré sekulárny myslitelia považujú za „dané“ – boli vtlačené do srdca sveta Západu práve kresťanstvom.“

Historik si začal postupne všímať neuveriteľný paradox Ježišovho ukrižovania, zvlášť, keď ho porovnal s myšlienkovým svetom Rímskej ríše. Ježišov príbeh je príbehom „zlomenej a zmučenej ľudskej bytosti“, čo bolo v priamom protiklade s „pohanským uctievaním vitality a krásy“.

Podstata morálky sa preto zmenila“, mieni Holland a dodáva: „U Aristotela nenájdete nič o pokore, či bratskej láske.“ Rimania nikdy nemohli pochopiť kresťanské zanietenie pre tú najväčšiu obetu – mučeníctvo –, pretože predstava vlastnej obety za Boha, či za blížneho nebola v ich myšlienkovej výbave:

„… pomáhať trpiacim ľudským bytostiam skrze akt sebaobetovania nebolo morálkou požadované, alebo nejako zvlášť oslavované. Fakt, že kresťania boli pripravení byť umučení pre svoju vieru, ich v očiach rímskych autorít robilo ctiteľmi podivného a nebezpečného kultu.

Európa a kresťanstvo

Holland vo svojich knihách doslova ničí tradičné sekulárne predstavy o tom, aké „temné“ kresťanstvo bolo. Uvádza:

Triumf Cirkvi bol prerušením všetkého, čo viedlo k humánnej a civilizovanej spoločnosti. Na Európu zostúpila temnota. Po viac ako tisícročie sa pápeži a inkvizítori snažili uhasiť akúkoľvek iskru zvedavosti, alebo skúmania… Ibaže nič v tomto naratíve nie je pravda, no ani to nezabránilo tomu, aby sa stal veľmi populárnym.

Autor neskôr rozoberá hrôzu, akú pociťovali conquistadori, keď si uvedomili, aké masívne bolo v Aztéckej ríši rozšírené obetovanie ľudských bytostí tamojším krvavým božstvám. Skúma tragické morálne dôsledky dravého materializmu markíza de Sade, „ktorý skutočne odmietol kresťanské hodnoty“. Porovnáva antikresťanstvo Lenina a Hitlera, či protinacistické kresťanstvo J. R. R. Tolkiena. Hollandovo hodnotenie kresťanstva – a zvlášť katolíckej Cirkvi – je jednoznačné:

Boli to kresťanskí biskupi a teológovia, kto sa postavil proti zotročovaniu pôvodného obyvateľstva v Latinskej Amerike; kým Aristoteles vyzýval na zotročovanie a aj ho bránil.

Na protiargument sekulárnych liberálov, ktorí by poukazovali na to, že v kresťanských štátoch bolo otroctvo rozšírené, Tom odpovedá, že pokiaľ to bolo v moci kresťanstva, nehumánne počínanie trestalo. Pokračuje: „(bolo to práve kresťanstvo) čo stanovilo štandardy toho, čo je „dobré“, čo v pohanskom svete skrátka neexistovalo.

Tom tiež poukazuje na ďalšiu zaujímavú skutočnosť – kresťanstvo sa svojou univerzálnosťou a absolútnym zameraním na Krista ako jedinú možnosť posmrtnej spásy stalo „netolerantným“ k ostatným náboženstvám – tolerantnosť teda nikdy nebola kresťanskou čnosťou (!), na rozdiel od pohanstva, ktoré ľubovolne pridávalo nové božstvá. Lenže práve táto netolerantnosť stála za „morálnou revolúciou“ Európy.

Liberalizmus, ktorý tak nenávidí kresťanstvo, nemôže podľa Hollanda prežiť zánik kresťanstva. Tento názor najviac pretláča francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq, ktorého, hoci sám nie je veriaci, knihy ukazujú Francúzsko budúcnosti zbavené kresťanstva ako čiernu dieru nihilizmu, islamu a beznádeje.

Alebo ako povedal katolícky apologéta Hillaire Belloc: „Európa bude buď kresťanská, alebo zahynie.“ Pochopili to dokonca už aj britskí ľavicovo-liberálni novinári z mesačníka New Statesman.

1 https://www.newstatesman.com/culture/2019/09/why-the-liberal-west-is-a-christian-creation


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!