Keď Cirkev mala slovo v Hollywoode

Jakub Majewski
28. septembra 2021
  Spoločnosť

Zdroj: Flickr

Skupina hollywoodskych producentov a ich režisér v sále filmového štúdia nervózne čakajú, kým neskončí premietanie filmu, ktorý nakrútili. Konečne sa na plátne objavilo: The End. Diváci v prvom rade vstávajú. Jeden z nich, opravujúc si kolárik na krku, sa usmieva a drží palec hore, vyjadrujúc súhlas. Producentom sa uľavilo. Prečo? Pretože bez súhlasu Cirkvi by nijaký hollywoodsky film nemohol byť úspešný. Je to nejaká bájka?

V dnešnej dobe, keď nemravní ľavicoví tvorcovia Hollywoodu pravidelne zosmiešňujú a ohovárajú Cirkev, útočia na kňazov, veriacich a samotnú vieru v mene svojich ideologických obsesií, môže príbeh o hollywoodskych producentoch s napätím očakávajúcich názor kňaza znieť neuveriteľne smiešne. Ale bolo to tak. Viac ako štvrť storočie – od 30. rokov minulého storočia do konca 50. rokov minulého storočia – takmer všetky hollywoodské filmy sa usilovali o získanie súhlasu zo strany špeciálnej komisie, ktorá sa nielen riadila smernicami katolíckeho kňaza, ale aj na jej čele stál katolík. Ako je možné, že protestantsko-židovská elita v Hollywoode rešpektovala názory Cirkvi, ktoré sa im nepáčili alebo nimi dokonca pohŕdali?

Éra škandálov

Začalo to v čase, keď film – ešte nemý – nebol všeobecne uznávaný ako umelecká forma. Rozhodnutím Najvyššieho súdu z roku 1915 bol film uznaný za čisto komerčný fenomén bez ideologickej hodnoty a ako taký nepodliehal ústavnej slobode prejavu. Z toho dôvodu ho mohli cenzurovať federálne, štátne alebo dokonca i miestne orgány. Človek by si myslel, že za takýchto okolností filmári boli opatrní, aby nedráždili americkú spoločnosť, ktorá v tej dobe bola oveľa normálnejšia než dnes a v niektorých ohľadoch veľmi puritánska. Napriek tomu sa ukázalo, že je to presne naopak: 20. roky minulého storočia priniesli vlnu škandalóznych filmov plných násilia, nahoty a preklínania. Verejnosť sa zhodla v tom, že Hollywoodu treba jednoducho pristrihnúť krídla.

Zdroj: Picryl

Čoskoro začali štáty a mestá zavádzať cenzúru – a to mal byť len začiatok. Filmový priemysel sa na smrť vyľakal problémov, do ktorých sa dostal vlastnou vinou. Hollywood ešte viac ako samotný strach z cenzúry desila predstava množstva rôznych cenzúr, v dôsledku čoho by film schválený v štáte Ohio mohol byť cenzurovaný v inom štáte a niekde inde úplne zakázaný. Preto sa rozhodol vyjsť verejnosti v ústrety. Filmové štúdiá sa spojili do MPPDA (teraz MPA – Motion Pictures Association) a vedením tejto asociácie, s úlohou vytvoriť stanovy, ktorým by podliehali všetky členské štúdiá, bol poverený prominentný republikán Will H. Hays.

V skutočnosti ani nemusel nič písať, pretože v roku 1930 za ním prišli dvaja katolíci – laický novinár Martin Quigley a jezuita páter Daniel Lord – s hotovým návrhom zásad. Hays bol nadšený. Po menších zmenách bol návrh prijatý ako tzv. Haysov kódex, pričom sa zároveň rozhodlo, že úloha katolíkov pri tvorbe kódexu zostane zatiaľ utajená, aby sa nepopudila protestantská časť verejnej mienky.

Život a zánik kódexu

Vytvorenie Haysovho kódexu ešte neznamenalo jeho účinnosť. V prvých rokoch ho ani zďaleka nechceli dodržiavať všetky štúdiá, aj keď jeho vytvorenie sami financovali. Až v roku 1934, na základe rastúceho tlaku verejnosti, prinútila MPPDA svoje členské štúdiá, aby každý svoj film predložil kódexovej komisii. V tom istom čase sa na čelo komisie dostal ďalší katolík, Joseph Breen, a to až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1954.

Prečo pretrvával vplyv katolíkov v protestantskom Hollywoode? Z akého dôvodu vždy, keď sa katolícki kňazi objavovali na filmových plátnach (hoci to bolo zriedkavé), vždy to bolo v priaznivom svetle? Odpoveďou je Légia slušnosti, katolícka organizácia založená v roku 1934, ktorá bola tým faktorom, ktorý konečne prinútil Hollywood brať Kódex vážne.

Organizácia vyzvala svojich členov, aby zložili dobrovoľnú prísahu, že sa budú vyhýbať nemorálnym a nekresťanským filmom. Paralelne s Haysovým kódexom Légia spustila svoj vlastný, ešte prísnejší systém hodnotenia filmov a pravidelne publikovala ich zoznam s odporúčaniami ako: „Film pre všetkých“, „Film len pre dospelých“, „Film, ktorý by sa nemal pozerať“. Už v prvom roku svojej existencie mala Légia viac ako dva milióny členov – nielen katolíkov. Toto číslo v nasledujúcich rokoch naďalej rástlo. Aj keď nie všetci členovia skutočne skladali prísahu, organizácia sa stala hlasom veľmi veľkej skupiny spotrebiteľov, ktorých filmoví producenti nemohli ignorovať.

Kódex aj Légia sa stretli s vrelou podporou pápeža Pia XI. v jeho encyklike Vigilanti cura (1936), v ktorej Svätý Otec poučil veriacich o veľkom potenciáli, ale aj nebezpečenstve filmového umenia. Bohužiaľ, o dvadsať rokov neskôr obe organizácie začali slabnúť. Symbolický koniec prišiel v roku 1954, keď Joseph Breen odišiel do dôchodku. Najvyšší súd USA medzitým prehodnotil svoje predchádzajúce stanovisko a rozhodol, že filmy sú skutočne umením a ako také sú chránené slobodou prejavu. Filmové štúdiá už neboli ohrozené návratom štátnej cenzúry, a tak už kódex nepotrebovali. Ten bol napokon nahradený klasifikačným systémom, ktorý existuje dodnes, pričom je povolený všetok obsah a klasifikácia určuje len odporúčané vekové skupiny.

Medzitým Légia, napriek povzbudeniu od Pia XII. v podobe encykliky Miranda prorsus (1957), taktiež strácala na sile – keďže samotní katolíci boli čoraz viac ochotní pozerať odsúdené filmy. Posledným klincom do rakvy bol rok l965, keď americký episkopát transformoval upadajúcu Légiu slušnosti na Národný katolícky kinematografický úrad. Nová organizácia sa však už nesnažila ovplyvňovať filmárov – jej charakter bol čisto informačný.

Zdroj: Picryl

Zlá alebo dobrá cenzúra?

Ak dnes americkí filmári vôbec spomínajú obdobie Haysovho kódexu, hovoria o ňom s dešpektom ako o zlej, temnej dobe, keď Hollywoodu vládla „strašná cenzúra“. Napriek tomu sa Kódex nedal v žiadnom prípade porovnať napríklad s komunistickou štátnou cenzúrou. Každé členské štúdio MPPDA sa mohlo kedykoľvek rozhodnúť z organizácie vystúpiť. Tento systém sa navyše neobmedzoval na zoznam prísnych pravidiel – kódex ponechával dostatok priestoru na posúdenie diela v jeho správnom kontexte a komisie, ktoré filmy schvaľovali, boli vždy pripravené vypočuť si režisérove argumenty.

Nie je to vôbec tak, ako sa mnohí sťažovali, že Kódex viedol k nadmerne „očistenej“ vízii sveta, v ktorej nebol priestor na nuansy – každý, kto videl film Casablanca (1942) alebo akýkoľvek iné filmové dielo z vtedajšieho populárneho žánru noir dobre vie, že vďaka tomu, že nebolo možné oslňovať vulgárnym obsahom, filmári tvorili subtílnejšie a lepšie vízie (o niektorých filmoch z tejto doby sme nedávno priniesli článok pod titulom Klasické katolícke filmy, ktoré stojí za to vidieť).

Obdobie Kódexu sa zhoduje s najklasickejšou érou Hollywoodu a filmy z tohto obdobia sú dodnes obľúbené u divákov. Áno, kódex nebol dokonalý a v niektorých ohľadoch skutočne zavádzal príliš prísne pravidlá. Avšak dnes, v dobe, keď subtílnosť a nuansy už v slovníku kinematografie absentujú a „dospelosť“ znamená neprestajnú prehliadku nahoty, mali by sme sa sústreďovať na drobné chyby vtedajšieho systému, alebo radšej obdivovať jeho plody v celej ich šírke?

Pre mňa je tu zatiaľ iná otázka. Hollywood opovrhoval americkými katolíkmi – a napriek tomu, keď im pohrozili, že zatvoria svoje peňaženky, vyhoveli im. Prečo teda Netflix a ostatní zarábajú toľko peňazí na predaji jedovatého odpadu katolíkom?


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!