Katolícko-židovský dialóg v znamení vakcinácie – ďalší variant dialógu -

Katolícko-židovský dialóg v znamení vakcinácie – ďalší variant dialógu

Branislav Michalka
20. januára 2022
  Cirkev


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: wikimedia commons

Medzináboženský dialóg medzi katolíkmi a židmi vzal na seba v poslednom čase pozoruhodnú tvárnosť, a to v samom srdci Ríma. 17. januára, keď sa vo Večnom meste koná Deň prehlbovania a rozvoja dialógu medzi katolíkmi a židmi, zasadli oproti sebe do kresiel dvaja vysokí predstavitelia oboch zmienených náboženstiev, aby hľadali, ako to už pri takýchto stretnutiach býva: to, čo ich spája.

Na jednej strane viedol dialóg hlavný rímsky rabín Riccardo Di Segni a jeho partnerom, hľadajúcim spoločné teologicko-sociologické prieniky záujmov, bol kardinál José Tolentino Calaca de Mendonca, vatikánsky archivár a knihovník. Popri nich sa zúčastnila stretnutia celá plejáda významných duchovných činiteľov, z toho či onoho tábora. Portál Vatican News vyhodnotil túto spoločnú hodinu, ktorú strávili v hľadaní, ako hodinu analýz a úvah.

Prekvapujúco to však primárne neboli úvahy teologického či metafyzického charakteru. Myšlienky účastníkov dialógu sa upínali k otázke o duchovných a ľudských zdrojoch oboch náboženstiev, ktorými disponujú na to, aby mohli čeliť kríze spôsobenej ochorením Covid-19.

Stretnutie sa uskutočnilo v rímskom Židovskom múzeu, v tzv. „srdci rímskeho geta“, ktoré tu v stredoveku stálo a symbolicky tak bola demonštrovaná ústretovosť katolíckej Cirkvi. Pri hľadaní sa našlo, tak ako vždy počas dvoch tisícročí, isté spoločné dedičstvo, ktoré Cirkev nikdy nepopierala, ale v protiklade k najnovším trendom navyše vždy tvrdila, že len Ona je legitímnou dedičkou Starého zákona. Túto dogmatickú pravdu však dnes už pri dialógu nepočuť. A ani teraz tomu nebolo inak.

Nebolo to však len tým, že cirkevný predstaviteľ, kardinál de Mendonca nechcel dráždiť politicko-nekorektnými tvrdeniami svojho partnera v dialógu. Príčinou, prečo nedošlo a ani nemohlo dôjsť k teologickým sporom bolo, že obaja predstavitelia sa k teológii v podstate ani nedostali. Už pred začiatkom tohto dialógu, ktorý bolo možné naživo sledovať v médiách, totiž dospeli k nájdeniu takej témy, v ktorej sa ich názory natoľko prelínali, žeby sa dalo hovoriť skôr o závideniahodnej symbióze. Spory išli bokom a zostali len dve témy – covid a vakcinácia.

Stretnutie viedol a otvoril o. Marco Gnavi, ktorý je zodpovedný za ekumenizmus a medzináboženský dialóg v Rímskej diecéze a ako prvý dostal slovo rímsky vikár, kardinál Angelo De Donatis. Ten uviedol, že „pri pohľade na toto miesto a jeho živú pripomienku priepasti šoa (holokaustu)“ musí komentovať aktuálne udalosti a pripomenúť, že „keď sa s bolestným prekvapením exhumujú symboly smrti, ako napríklad hákový kríž, máme povinnosť poukázať na demarkačné čiary medzi dobrom a zlom“.

Tento sľubný morálny nábeh, od ktorého by poslucháč očakával, že vyústi do všeobecného odsúdenia akéhokoľvek novopohanského totalitarizmu, bol odrazu presmerovaný do prirovnania, ktoré ukázalo, že nosnou témou hľadania nebude totalitarizmus a nebezpečenstvo sekulárnych ideológií pre jedno aj druhé náboženstvo, ale akási spoetizovaná apológia sanitárnych obmedzení. Podľa kardinála Donatisa, podobne ako dnešné vakcíny zabraňujú novým variantom zla zdravotného, tak aj my „musíme v sebe aktivovať protilátky voči nenávisti, ktoré boli vyvinuté v posledných desaťročiach“. A aby bola očkovacia analógia v morálnom apeli dokonalá, dodal: „Ich účinnosť súvisí s očkovaním svedomia, kultúry, veľkorysých a odvážnych rozhodnutí, s čistením toxických látok, ktoré znečisťujú jazyk a myslenie.“

Už z tejto vety je zrejmé, ako hlboko preniklo súčasné sekulárne ideologické pojmoslovie do rétoriky bežných cirkevných predstaviteľov. Nie je ťažké v tejto kardinálovej paralele odhaliť dve „posvätné“ témy súčasnej sekulárnej spoločnosti – očkovanie a boj proti znečisteniu klímy. Zdá sa, že práve tieto a nie teologické témy, boli vybrané ako sekulárne lepidlo, ktoré má zlepiť protikladné náboženstvá, keď je zrejmé, že ich protikladnosť je v rovine teologickej neriešiteľná. Dialóg, ktorý nasledoval po tomto úvode, tento trend len potvrdil.

Slova sa ujal rabín Di Segni, ktorý hneď skraja otvoril tému vakcinácie a s ňou spojených kontroverzií. Latku vakcinačnej kampane na tomto stretnutí nastavil od začiatku tak vysoko, že ho už v podstate nemohol nikto prekonať – vakcináciu označil rovno za „náboženskú povinnosť“. Vysvetlil ju nasledovne:

Novinkou posledných desaťročí je poznanie, že masové očkovanie produkuje tzv. stádovú imunitu, čiže fakt, že čím viac ľudí je zaočkovaných, tým menej sa choroba šíri a tým menej môže postihnúť aj tých, ktorí z rôznych dôvodov nemôžu byť zaočkovaní. Očkovanie sa už nestáva systémom na sebaobranu jedinca, ale systémom na ochranu celej spoločnosti. Diskurz sociálnej solidarity a záväzku voči iným sa tým zmenil zo sekulárneho na etický diskurz, ktorý nás ako ľudí hlboko zaväzuje, pokiaľ je založený na viere. V tomto zmysle, ak existuje ubezpečenie od vedy, je to náboženská povinnosť.“

Predstava, žeby sa mohla sekulárna veda mýliť alebo dokonca podvádzať, či dať sa skorumpovať mocnými tohto sveta, je zrejme jeho uvažovaniu dokonale cudzia, aj keď práve Starý zákon, onen zdroj spoločného dedičstva, je preplnený všetkými možnými druhmi ľudských zlyhaní a hriechov, demonštrujúc večnú narušenosť ľudskej podstaty, počnúc vyhnaním z Raja.

Kardinál de Mendonca, snáď v nádeji, že sa mu podarí rabína De Segniho v jeho sanitárnom nadšení aspoň dobehnúť, začal svoj prejav pri hľadaní spoločných prvkov medzi katolíkmi a židmi „pôsobivými údajmi o úmrtnosti spojenej s covidom“. A aby nikto nepochyboval, že stojí na pokrokovej strane barikády, tak sa prihlásil k akejsi presnejšie nedefinovanej „kultúrnej revolúcii“, samozrejme, pokiaľ nemyslel tú, ktorá tu prebieha už minimálne 50 rokov a je presne definovaná: „Tvárou v tvár tomuto náhlemu utrpeniu, sme povolaní aktivizovať a objaviť naše duchovné a ľudské zdroje pre budúcnosť. Po každej katastrofe nasleduje kultúrna revolúcia… Musí sa objaviť iný pohľad na svet. A pandémia nás posúva na novú úroveň v histórii. Nemôžeme uveriť, že sa môžeme vrátiť do včerajšieho sveta a že situácia sa jednoducho vyrieši niekoľkými úpravami systému.“

Je to zaiste prejav, pod ktorý by sa mohli podpísať tí najaktívnejší exponenti ohlasovaného Veľkého resetu, ale ktorý by sme nečakali od kardinála katolíckej Cirkvi. Prečo by mal kresťan „objaviť iný pohľad na svet“? Je snáď pohľad, ktorý mala Cirkev na svet dvetisíc rokov, tak ako nám ho interpretovali jej koncily, dogmy a pápežské buly, ako ho interpretovali aj jej velikáni: sv. Augustín, sv. Bazil Veľký či sv. Tomáš Akvinský v niečom zlý? Je skutočne choroba, ktorá nedosahuje ani parametre bežnej stredovekej morovej nákazy takou udalosťou, aby vysoký cirkevný predstaviteľ hovoril, že nás „posúva na novú úroveň v histórii“?

Z tejto roviny apelujúcej na civilizačný reset, sa nakoniec kardinál de Mendonca dostal k tomu, čo malo byť nosnou témou stretnutia – medzináboženský dialóg. Keďže ten bol väčšinu času v tomto dialógu reprezentovaný propagáciou vakcinácie či ohlasovaním kultúrnej revolúcie, bolo nutné explicitne stanoviť nejaké teologické pozadie tohto, ani nie tak dialógu, ako skôr jednohlasného deklarovania podpory sanitárnym opatreniam. Preto kardinál upozornil, že „civilizačná zmena“ vyžaduje „rozšírenie obzoru nášho povedomia“, čo by nám malo umožniť, aby sme pochopili, že „pandémia nie je len otázkou zdravotníckeho hľadiska“. Podľa neho predstavuje „pandemické testovanie“ (opäť tá nutkavá potreba vkladať do náboženskej rétoriky aktuálne pojmoslovie sekulárnej doktríny) aj „test“ pre samotné náboženstvá.

To sa bohužiaľ ukazuje čoraz jasnejšie a je ťažké to spochybniť. Avšak musíme sa pýtať: ktože nás to tu testuje? Nejasný je pre nás aj cieľ tohto testu. Nie však pre účastníkov medzináboženského dialógu v Ríme. Podľa kardinála je cieľom tohto testu „znovuobjaviť všetkých bratov“. Koniec korunuje dielo.

Dialóg tým bol úspešne dovedený do konca a sanitárnym obmedzeniam prisúdil maximálnu dôležitosť v medzináboženskom dialógu. Z choroby sa stala metafyzická páka, ktorá má posunúť veriacich (katolíkov aj židov) do vyššieho štádia zbožnosti následným procesom: pandémia je testom našej zbožnosti, ktorú dokážeme svojou sociálnou solidaritou. A tú nakoniec dokážeme splnením náboženskej povinnosti – dať sa zaočkovať. Takto zaočkovaní, absolvujúc na jednotku test svojej viery a rozšíriac si svoje povedomie, vplávame vo finále do všetko zahŕňajúceho medzináboženského mora bratstva, v ktorom sa už nebudeme nikdy testovať z teológie. Tam nájdeme svojich bratov – otestovaných, zaočkovaných a solidarizovaných.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024