Katolícka Cirkev a slobodomurárstvo alebo budovanie bratstva bez Krista

Mikuláš Hučko
7. novembra 2022   Cirkev   Komentár

V týchto dňoch v Taliansku rozvírila vody udalosť, pri ktorej sa Francesco Antonio Soddu, biskup diecézy Terni-Narni-Amelia, 27. septembra 2022 zúčastnil inaugurácie slobomurárskeho chrámu lóže Veľkého Orientu Talianska v meste Terni.

Prítomnosť biskupa na tomto slávnostnom otvorení doslova zaskočila veriacich, diecéznych kňazov a kúriu, ktorí o tejto iniciatíve nič nevedeli. Biskup navyše pri tejto príležitosti vystúpil s pozdravným prejavom, ktorý však – nie je nikde zverejnený. Biskup Soddu je reakciou na jeho účasť na tejto slávnostnej udalosti zaskočený, nestačí sa tomu čudovať, tvrdiac, že on mal iba jediný cieľ: svedčiť o vernosti evanjeliu a Cirkvi, najmä v tomto čase synodálnej cesty.

Sám však nič neobjasnil, skôr vzbudil podozrenie, že jeho „údiv, zmätenosť a zatrpknutosť“ sú figovým listom na zakrytie jeho účasti, ktorá ak nie je zlá, tak určite prezrádza veľkú naivitu sardínskeho preláta.

Aké svedectvo vydal Soddu? Uviedol azda takmer šesťsto exkomunikácií, ktoré slobodomurárstvo všetkých rádov a obradov za stáročia nazbieralo v oficiálnych výrokoch pápežov a biskupov a ktorých počet je oveľa väčší ako počet exkomunikácií, ktoré sa ušli komunizmu? Alebo azda citoval posledný dokument Kongregácie pre náuku viery (1983), v ktorom vtedajší kardinál Ratzinger zopakoval, že „negatívny úsudok Cirkvi o slobodomurárskych združeniach zostáva nezmenený, pretože ich princípy boli vždy považované za nezlučiteľné s cirkevnou náukou“?

Je azda dialóg so slobodomurármi súčasťou aktivít budúcej synody?

Naproti strohej uzavretosti preláta z Terni sú však slobodomurári otvorení, ako to dokazuje exkluzívny rozhovor, ktorý veľmajster Grande Oriente d’Italia (GOI) Stefano Bisi poskytol portálu lanuovabq.it.

V ňom veľmajster lóže vyhlasuje, že „krížové výpravy sa skončili“ a načrtáva veľmi jasný obraz verejnej účasti Cirkvi na slobodomurárskych podujatiach pod heslom dialógu, stretnutí, konferencií a prítomnosti pod heslom „Viac nás spája ako rozdeľuje“. Ak nás však rozdeľuje Kristus, potom to puto je veľmi slabé.

Posolstvá, ktoré lóže vnímajú ako otvorenie sa voči nim sú list kardinála Ravasiho, predsedu Pápežskej rady pre kultúru, ktorý v roku 2016 adresoval srdečný pozdrav „Drahým bratom slobodomurárom“ a v ktorom zdôrazňuje potrebu – no čoho asi? – dialógu. A tiež varovanie pápeža Františka „Nik sa nezachráni sám“ uverejnené v encyklike Fratelli tutti (32) a vyslovené niekoľko mesiacov predtým počas modlitby na Svätopeterskom námestí na vrchole pandémie: pre Bisiho sú to jasné posolstvá priateľstva, ktoré jedným šmahom vymazávajú tri storočia „tmárstva“.

Podľa kardinála Ravasiho: „Vyhlásenia o nezlučiteľnosti medzi Cirkvou a slobodomurárstvom však nebránia dialógu v špecifických oblastiach konfrontácie, ako sú komunitný rozmer, charita, boj proti materializmu, ľudská dôstojnosť, vzájomné poznanie.“

Problém je však v tom, že aj tu sa dialóg nestáva prostriedkom, ale cieľom.

Druhé zelené svetlo slobodomurárstvo našlo vo výroku pápeža Františka, ktorý vyslovil na vrchole pandémie. Veta, ktorá katolíkom takmer unikla, ale ktorú členovia lóže pochopili a zhodnotili práve preto, že spásu nijako nespája s Kristom, a preto sa ľahko hodí na chválospev univerzálneho bratstva, ktoré lóže považujú za svoj cieľ. To bratstvo však nie je v mene Boha, ale akejsi „najvyššej bytosti“, ktorá s kresťanským Bohom nemá nič spoločné.

Správne vysvetlenie tejto vety, ktorú slobodomurárstvo chápe ako výzvu k univerzálnemu bratstvu nie v Kristovi, ale v mene človeka alebo vyššej bytosti, je preto zo strany Cirkvi o to naliehavejšie, že to niektorí už rafinovane využívajú, ak vidia naivitu a nedostatok argumentov mnohých biskupov v spojení s určitou doktrinálnou laxnosťou.

„Nie slobodomurárstvu, áno slobodomurárom“: nepochopenie zo strany členov Cirkvi

Postoj biskupa z Terni je rovnaký ako postoj dnešnej Cirkvi: všetko je o pastorácii, záväzná doktrína je dávaná nabok. O akú doktrínu ide? „Nie slobodomurárstvu a áno slobodomurárom“, ktorá nie je síce spochybňovaná, iba daná nabok, čiže ignorovaná, čím sa vlastne mení na „áno pre slobodomurárstvo“. Nepochopenie tohto slobodomurárskeho synkretizmu tak bráni veriacim, aby poznali, čo je skutočný mier, ozajstná ochrana životného prostredia a spravodlivosť nie v duchu náboženstiev, ktoré veria iba v akúsi mýtickú „najvyššiu“ bytosť, ale podľa toho, čo nás učil Ježiš Kristus a jeho Cirkev.

To, že Cirkev mnohokrát v minulosti odsúdila slobodomurárstvo, že toto odsúdenie nebolo nikdy odvolané, že slobodomurárstvo vždy bojovalo a bojuje proti katolíckej Cirkvi, že sa usiluje o sekularizáciu života a viery, že chápe náboženstvá iba ako cestu k uctievaniu „najvyššej bytosti“, ktorú treba chápať ako architekta vesmíru, že vyznáva prirodzený zákon bez Stvoriteľa a univerzálnu morálku bez Zákonodarcu… to azda vie každý.

Určite to vie aj biskup z Terni, veľmajster Bisi, a kardinál Ravasi. Všetci to vedia…

Všetci poznajú cirkevné učenie o slobodomurárstve, ale dnes to už nikoho nezaujíma, predovšetkým nie mužov Cirkvi.

Cirkev pápeža Františka nám dnes hovorí, že nielen môže, ale aj musí spolupracovať s každým.Už nesmú existovať múry, iba mosty, a my musíme za každú cenu hľadať to, čo nás spája, a nie to, čo nás rozdeľuje. Ak sme teda všetci na jednej lodi, dôsledok sa zdá byť úplne logický: biskup z Terni predsedá slávnostnému otvoreniu slobodomurárskeho chrámu a hovorí slobodomurárom slová zdvorilosti a podpory. Veď on jednoducho chce stavať mosty. Bez ohľadu na to, že sú exkomunikovaní. „Nie slobodomurárstvu“ zostáva obmedzené na učenie, ale so slobodomurármi treba hovoriť a spolupracovať. Biskup z Terni neurobil nič mimoriadne, správal sa tak, ako to dnes Cirkev od biskupa chce: všetko je o pastorácii, doktrína ide nabok.

Takto ovocie univerzálneho bratstva bez Krista prináša Cirkev do náručia lóží

To, čo hovorí doktrína, sa nespochybňuje, len sa odkladá do múzea starých vecí a nahrádza sa „živou tradíciou“, ktorá sa dnes najprv chce stretnúť s druhým, chce ho vnímať ako „iného“ a premeniť ho na brata, a napokon chce s ním spoločne kráčať, pretože máme veľa spoločného a predovšetkým máme (údajne) rovnaký cieľ: „zachrániť svet“ pred tragickými núdzovými situáciami súčasnosti.

Rozdiel je v tom, že doktrína z princípu jasne definuje ako sa majú veci, rozlišuje, odporuje, zakazuje alebo povoľuje… kým na druhej strane pastorácia nás zrovnoprávňuje, zbližuje, núti nás spolupracovať, robí nás solidárnymi. Samozrejme, nevidí jasne, neosvetľuje cestu, po ktorej treba kráčať, ani nám neumožňuje pochopiť, kto sú v skutočnosti naši spolucestujúci, ale: nie je to napokon tak, že pravda nie je teória, ale vzťah a že sa rodí v priebehu cesty a nestojí na jej začiatku? Takto dnes rozmýšľajú ľudia, ktorí veria, že láska je v podstate postoj, ktorý vydrží aj bez pravdy, pretože ju dokážu vytvoriť vonkajšími gestami a stretnutiami.

Spolupráca so všetkými v podstate znamená prestať hovoriť NIE. A zdá sa, že takýto je aj dnešný postoj Cirkvi. Ak však človek prestane hovoriť nie, zahmlieva sa nielen identita iných, ale aj jeho vlastná identita. Keď biskup ide na slávnostné otvorenie slobodomurárskej lóže a nepovie nijaké NIE, nielenže nedovolí svojmu stádu spoznať identitu slobodomurárstva, ale zahmlieva aj predstavy o vlastnej identite a identite katolíckej Cirkvi. Výsledkom je slobodomurársky synkretizmus.

Človek si logicky položí otázku: Čím je slobodomurárstvo nebezpečné? Existuje asi šesťsto dokumentov schválených pápežmi, ktoré odsudzujú slobodomurárstvo v akejkoľvek forme. Slobodomurárstvo „v zásade popiera hodnotu zjavenej pravdy“ a odmieta akúkoľvek vieru v dogmy vyučované Cirkvou. Náboženský indiferentizmus slobodomurárov sa vyznačuje „deistickou koncepciou“, ktorá je nezlučiteľná s katolíckou koncepciou. Dôvodom opakovaného záujmu zo strany pápežov je však najmä neúnavné lobovanie bratov, ktorí sa po každom novom odsúdení neprestávajú hlásiť k nepriateľstvu voči dogmatickému učeniu katolíckej Cirkvi. Hlavnou úlohou pre slobodomurárov vždy bolo vytlačiť katolicizmus z verejného priestoru. 

Kánon 2335 Kódexu kánonického práva z roku 1917 vyhlasuje, že tí, ktorí vstúpia do slobodomurárskych alebo iných združení rovnakého druhu, ktoré sa sprisahajú proti Cirkvi, podliehajú ipso facto exkomunikácii vyhradenej Apoštolskej stolici. Táto otázka je však veľmi aktuálna, pretože mnohí katolíci patria k slobodomurárom.

Ako však môžu dostať svetlo a pochopiť, že sú na zlej ceste, keď zo strany predstaviteľov Cirkvi počujú chválospevy o tom, koľko toho máme spoločného a o prospešnosti dialógu či budovaní bratstva bez Krista?

PDF (formát pre tlač)