Katolíci v Tibete
Daniel Salzgeber, CRB
11. októbra 2019
História
Bádatelia ako Wilhelm Filchner a Sven Hedin v minulosti prenikli až do samotného Tibetu, ako je dobre známe z ich kníh. Ale, že sa o to znovu a znovu pokúšali misionári podľa príkazu Pána Ježiša: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvorenstvu“ (Mk 16,15), to vie málokto. A predsa mnohí z týchto misionárov a ich tibetských kresťanov podali svedectvo vlastnou krvou. Jedného z nich, Maurica Tornaya, pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného ako mučeníka.
Sotva iná krajina fascinuje dnes Európana svojou tajomnosťou viac, ako Tibet, strecha sveta, kedysi obklopená povesťou krajiny duchov. Síce sa v Európe o jeho existencii vedelo už od 13. storočia vďaka cestopisným správam starých františkánskych misionárov del Carpiniho a Rubruka, ako aj cestovateľa Marca Pola, ktorí sa na dvore mongolského chána stretli s tibetskými lámami, krajina bohov však odhaľovala svoje tajomstvá po stáročia iba zdráhavo.
Na juhu Himalájí s horou Mt. Everest a mnoho inými osemtisícovkami, od zasneženého východného Tibetu, s prameňmi najvodnatejších riek východnej a južnej Ázie a vrcholkov okrajových pohorí, odkiaľ podľa legendy vedú schody cez strechu sveta k Trónu bohov, a na severe s náhornou rovinou Chang-tang, ležiacou 3500 m nad morom, kde zimné teploty klesajú na 40 stupňov pod nulou, zostával Tibet pre európskych pútnikov dlho nedostupným. K tejto prírodnej hradbe sa pripájala až do polovice 20. storočia náboženská a politická bariéra. V roku 1647 totiž založila piata inkarnácia dalajlámu tibetskú teokraciu, ktorá až na krátke výnimky urobila z Tibetu krajinu cudzincom zakázanú.
Tiež dnes, keď je Tibet autonómnou oblasťou Číny, zostáva „strecha sveta“ cudzincom uzavretá – s výnimkou niekoľkých turistických trás, ktoré sú prístupné len dovtedy, pokiaľ vláda v Pekingu nevyhlási znovu vojnový alebo mimoriadny stav, aby zakročila proti autonomistickým snahám Tibeťanov.
Misia plná utrpenia
Nie je preto div, že sa kresťanstvo v Tibete mohlo uchytiť len sporadicky. Ani misijné pokusy jezuitov od začiatku 17. storočia s priekopníkmi de Andradeom, Cacelom a Cabralom, ktorí ako Európania v rokoch 1624 a 1628 vkročili až do západného, resp. stredného Tibetu, ani pokusy talianskych kapucínov, ktorým pápežská Propaganda fide v roku 1703 zverila tibetskú misiu, sa nestretli s úspechom. Aj kapucíni, ktorí museli v roku 1745 uniknúť do Nepálu pred intrigami lámov, rovnako mocných ako žiarlivých na svoje výsadné postavenie, zaznamenali v deň svojho úteku túto triezvu bilanciu: „Dnes, 20. októbra 1745: Koniec misie v Tibete. Počet misionárov: 20. Doba: 41 rokov. Počet pokrstených: 20. Katechumenov: 20. Ešte žijúcich misionárov: 7.“
Takisto pokus dvoch lazaristov Huca a Gabeta v roku 1844 žalostne zlyhal. Šesť týždňov po príchode do Lhasy boli vypovedaní z krajiny a deportovaní do južnej Číny. Ako ich predchodcovia, aj otcovia Parížskej zahraničnej misie (MEP), ktorí sa od roku 1847 pokúšali preniknúť do zakázaného Tibetu, narazili na nenávistný odpor lámov, ktorí sa neštítili ani krvavého prenasledovania. Plienili a pálili misijné stanice. Pri týchto prepadoch nútili hŕstku tibetských konvertitov k odpadu od kresťanskej viery. Kto sa vzoprel, bol ubitý. Tak 18. apríla obetovalo svoj život 11 Tibeťanov v Yerkalu. Ich mučeníctvo zdieľalo medzi rokom 1881 a 1940 sedem otcov MEP.
Misia kanovníkov sv. Bernarda
Navzdory všemožným problémom sa otcovia parížskeho MEP naďalej snažili v zakázanom Tibete hlásať evanjelium a vztýčiť kríž. Keďže ale nemali dostatok kňazov, aby mohli obsadiť všetky stanice v im zverenom apoštolskom vikariáte Tatsienlou (Kanding), ktorý okrem vtedajšej provincie Xikang (dnes časť Sechuanu) a tibetskej oblasti Weisi na severe provincie Yunnan zahŕňal tiež nezávislý Tibet, spomenul si ich generálny predstavený Msgre. De Guebriant na Chórových mníchov sv. Bernarda, ktorí sa mu vzhľadom k vysokohorskému sídlu ich alpských hospicov (Grand St. Bernard, 2473 m a Simplon, 2005 m) zdali najvhodnejšími k hlásaniu evanjelia vo veľhorách Tibetu.
Pri schôdzke s ich predstaveným Msgre. Bourgeoisom vo februári 1930 sa dohodli na vyslaní dvoch chórových kanonikov, ktorí by preskúmali situáciu priamo na mieste. Táto riskantná úloha bola zverená kanonikom Mellymu a Coquozovi, ktorí dorazili do Weisi presne o rok neskôr. Po trojmesačnom prieskume celej oblasti s cieľom nájsť vhodné miesto k zriadeniu hospicu, sa rozhodli pre priesmyk Latsa, ležiaci 3880 m na morom a spájajúci údolie Mekonu s údolím Saluenu. Potom sa vrátili do Wallisu, kde dňa 22. júla 1931 podali kapitule kongregácie podrobnú správu o výsledku svojho prieskumu.
Kapitula potom jednomyseľne prijala návrh uskutočniť a zahájiť prípravy k vyslaniu prvej skupiny misionárov. Po roku a pol nato odcestovali obaja prieskumníci spolu s bratom Dukom a laickým spolupracovníkom Chappeletom do Yunnanu. Počas roku 1939 ich nasledovali ďalší traja chóristi – medzi nimi Maurice Tornay, v roku 1946 ďalší dvaja, jedným z nich bol neskorší predstavený Msgre. Lovey, a v roku 1947 štyria bratia.
Biskup Msgre. Girardeau, predstavený MEP, zveril walisským misiám tibetskú časť apoštolského vikariátu, kde cirkev až do svojho vypovedania komunistami plodne pôsobila v rôznych farnostiach, v nemocnici vo Weisi, postavenej v roku 1933, a v malom seminári v Houalopa, ktorí videli v rokoch 1936 – 1945. V roku 1935 zahájili chóroví kanonici stavbu hospicu na Latskom priesmyku, ktorý však v dôsledku mnohých problémov a naposledy kvôli vpádu Mao Ce-Tungových vojsk nemohol byť dokončený.
Nové prenasledovanie
Na pokyn svojich predstavených prevzal chórista Tornay farnosť Yerkalo, čítajúcu 350 kresťanov, ktorá sa ako dosiaľ jediná udržala na území nezávislého Tibetu, ako nástupca P. Burdina MEP, ktorý zomrel vo februári 1945 na týfusové ochorenie. S príchodom do Yerkala začalo tiež jeho mučeníctvo. Lámovia susednej lamasérie Karmda sa už predtým snažili zabrániť príchodu nového misionára diplomatickou cestou – telegramom administrátora oblasti, ktorý sa vtedy zdržoval v Lhase. Keď sa misionár napriek tomu v stanici objavil, dali mu veľmi skoro otvorene najavo, že sa s jeho prítomnosťou nezmieria a že siahnu ako v minulosti ku všetkým prostriedkom, aby ho zahnali zo svojho územia a s ním aj cudzie náboženstvo.
Tornay vedel až moc dobre, že tieto hrozby neboli prázdnymi slovami. Farnosť od svojho založenia MEP v roku 1865 zakúšala nové a nové pohromy. Trikrát (1837, 1887, 1905) bola na popud lámov prepadnutá, vydrancovaná a spálená. Domáci kresťania boli donútení k odpadlíctvu alebo boli ako ich misionári vyhnaní, ak nie pobití. Iba 5 rokov pred príchodom Tornaya bol zastrelený tamojší farár P. Nussbaum.
Mučeníctvo P. Tornaya
Ani tvárou v tvár nebezpečenstvu Tornay nebol ochotný svoju farnosť opustiť. Sedem mesiacov dokázal vzdorovať hrozbám lámov, ale 26. januára 1947 musel ako 17. misionár v krátkej histórii tejto stanice ustúpiť ich tlaku. Utiekol do Pame, malej osady v Číne blízko tibetských hraníc, odkiaľ plný bolesti sledoval postupný zánik svojej farnosti. S cestujúcimi z Tibetu prichádzali Jóbové zvesti. Kostol bol vypálený a niektorí z jeho veriacich už boli donútení k odpadlíctvu. Chlapci z kresťanských rodín boli zavlečení do lamasérií. Tornay sa zúfalo pokúšal dosiahnuť právo na návrat do svojej farnosti diplomatickou cestou. Keď ale všetky intervencie cez čínske, francúzske, anglické a švajčiarske diplomatické styky nič nepomohli, videl už len jedinú cestu, ako zachrániť svoju cirkevnú obec pred totálnym zničením: Musí za svojich kresťanov intervenovať osobne u svetského a náboženského vodcu Tibetu – dalajlámu. Prezlečený za tibetského kupca sa pripojil s tromi sprievodcami ku karaváne, pod ktorej ochranou dúfal, že vstúpi do Tibetu a dostane sa do hlavného mesta. Táto cesta sa ale mala stať jeho krížovou cestou. Zradou bola karavána 17 dní po odchode zákerne prepadnutá lámami, ktorý donútili Tornaya a jeho sprievodcov k návratu. Blízko hranice očakávali malý sprievod štyria iní lámovia. Chladnokrvne zahájili paľbu na nenávidených kresťanov. Zatiaľ čo sa dvom sprievodcom podarilo utiecť, Tornayov sluha Doci klesol k zemi smrteľne zasiahnutý a niekoľko sekúnd potom aj walisský misionár, keď sa skláňal nad Docim s rukami roztiahnutými k absolúcii (rozhrešeniu od hriechov). Písal sa 11. august 1949.
Koniec tibetskej misie?
Niekoľko týždňov po vražde Maurica Tornaya vyhlásil víťaz v občianskej vojne Mao Ce-Tung Čínsku ľudovú republiku, v ktorej už nebolo pre zahraničných misionárov miesta. Tiež Chóristi sv. Bernarda museli Čínu opustiť. Ako posledný walisský misionár bol zo zeme v roku 1952 vyhostený Louis Emery.
V bezpečí britského Hongkongu sa vyhostení misionári radili o spoločnej budúcnosti. Potom, čo japonská aj indická vláda vyhlásila švajčiarskych chóristov za nežiaducich a odmietli im vydať vstupné víza, pozvanie biskupa z Taipeh Msgre. Kuoa otvorilo vyhosteným misionárom cestu na Taiwan, kde kongregácie dodnes pôsobia s piatimi misionármi vo východnej horskej oblasti Hualien.
Tibetskí kresťania žijú!
Ešte pred niekoľko málo rokmi sa malo za to, že kresťanstvo v Tibete neprežilo. Nielen že od Tornayovej smrti nevkročil do Yurkala žiadny misionár, ale naviac skutočnosť, že po prenasledovaní tibetskými lámami boli kresťania vystavení komunistickému prenasledovaniu, nedávali tušiť nič dobré. O to väčšie bolo prekvapenie a radosť, keď sa chórista Savioz, pôsobiaci dnes na Taiwane, pri návšteve svojho niekdajšieho misijného poľa v decembri 1987 dostal inkognito až do Yerkala a narazil tam na živú kresťanskú komunitu. 24. decembra 1988 vysvätila svoj nový kostol. Farárom je niekdajší žiak Tornaya, Shi Guang – Rong, ktorý bol v roku 1987 v 65 rokoch vysvätený tamojším šanghajským biskupom Jinem Luxianom. Ako „putujúci kazateľ“ sa stará o ostatné farnosti v tibetskej časti provincie Yunnan, skôr spravovanej walisskými misionármi, kde žije medzitým okolo 4000 katolíkov. Kresťanská obec Yerkalo, ktorá za života Maurice Tornaya mala 350 katolíkov, má dnes 6000 veriacich. Semeno yerkalských kresťanských mučeníkov – siedmych otcov Parížskej zahraničnej misie a Maurica Tornaya – vzklíčilo.
