Holandský kardinál Eijk: „Obnova Cirkvi sa uskutoční len v Kristovi. Kompromisy so svetom sú pasca!“ - Christianitas

Holandský kardinál Eijk: „Obnova Cirkvi sa uskutoční len v Kristovi. Kompromisy so svetom sú pasca!“


13. januára 2022
  Cirkev  


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Holandsko je príkladom krajiny, kde katolícka viera takmer úplne zanikla. Kostoly sú buď prázdne, alebo sú na predaj. „A predsa,“ hovorí arcibiskup Utrechtu a prímas Holandska, kardinál Willem Jacobus Eijk, „Boh žije v Holandsku.

V akom stave je dnes viera v tejto krajine? Aké perspektívy vidno pre katolicizmus v Európe vo všeobecnosti? S kardinálom Eijkom sa v exkluzívnom rozhovore pre portál PCh24.pl zhováral Paweł Chmielewski.

Kardinál Willem Jacobus Eijk
zdroj: youtube.com

P. Chmielewski: Katolícka Cirkev je vo vážnej kríze. Je to vidieť nielen v Európe, ale aj na celom svete. Kríza sa prejavuje tak v poklese počtu veriacich, ako aj v doktrinálnych otázkach. Ako by Vaša Eminencia definovala súčasnú krízu? Čo je jej podstatou: je to kríza štruktúr alebo skôr viery?

Kardinál Willem Jacobus Eijk: Kríza viery a kríza štruktúr idú ruka v ruke a navzájom si dodávajú dynamiku. Východiskom súčasnej krízy viery sú 60. roky 20. storočia, keď Západ ovládol individualizmus. Napriek tomu sa v 20. rokoch minulého storočia našli kňazi, ktorí sa znepokojovali o silu viery mnohých svojich farníkov. Niektorí ľudia chodili na omšu iba kvôli spoločenskému tlaku. Katolík bol súčasťou skupiny so špecifickou identitou: čítal katolícke noviny a časopisy, deti chodili do katolíckej školy, navštevovali katolícke spolky a športové kluby. Mnohí farníci sa správali poverčivo, nemali silný vnútorný život viery a osobný vzťah s Kristom.

V 60. rokoch mali mladí ľudia viac peňazí a času. Blahobyt umožnil žiť nezávisle od ostatných, čo viedlo k hlboko individualistickej kultúre, ktorá je taká charakteristická pre našu dobu. Žiadali slobodu – slobodu rozhodovať sa podľa vlastného uváženia, slobodu stať sa osobnosťou. Znamenalo to tiež, že sa búrili proti autorite, vrátane Cirkvi a jej učeniu. Keďže pre mnohých ľudí bola ich vlastná viera skôr zvykom než vnútornou skutočnosťou, zvolili si svoju individuálnu slobodu. Navyše, v Holandsku sa zmeny iniciované II. vatikánskym koncilom zaviedli do praxe veľmi rýchlo a extrémnym spôsobom. Pre mnohých obnova v Cirkvi sa ďaleko nedostala: v Holandsku v 60. rokoch 20. storočia opustilo službu asi tisíc kňazov; väčšina z nich sa chcela oženiť. Pre veriacich to nebol dobrý príklad.

Táto kríza viery sa rýchlo zmenila na krízu štruktúr. Katolícke združenia začali upadať – ľudia si prestali robiť starosti s katolíckou identitou. Prebieha proces zatvárania kostolov najmä preto, že sú príliš veľké vzhľadom na počet ľudí, ktorí navštevujú nedeľné omše. Na údržbu všetkých týchto budov nie sú peniaze.

Keď katolícke štruktúry slabli – menej katolíckeho vzdelávania, žiadne katolícke združenia – bolo pre katolíkov ťažšie živiť svoju vieru v každodennom živote. Okrem toho sa holandské farnosti stali priveľké: jeden kňaz (hoci s podporou kaplána, diakona a laických pastoračných pracovníkov) má niekedy na starosti pastoráciu desiatich až pätnástich kostolov vo farnosti. V čase, keď sa tieto štruktúry rozpadajú, je ťažké byť katolíkom. To určite platí v prípade, keď je spoločnosť odmietavá voči náboženstvu, ako je tomu v Holandsku.

V Holandsku – podobne ako v mnohých iných krajinách západnej Európy – sa rozhodli „zachrániť“ Cirkev tým, že ju prispôsobia súčasnej revolučnej kultúre. Táto cesta však priniesla fatálne ovocie. Ako sa na to pozerá Vaša Eminencia?

Viacero desaťročí si mnohí mysleli, že veci sa zmenia, ak sa Cirkev viac prispôsobí modernej spoločnosti, pretože vtedy by sa ľudia vrátili do Cirkvi. Ukázalo sa však, že to bola ilúzia. Cirkvi, ktoré sa do veľkej miery prispôsobili modernej dobe, ako napríklad Anglikánska cirkev, upadajú oveľa rýchlejšie než rímskokatolícka Cirkev alebo ortodoxné protestantské spoločenstvá. Toto varovanie by sme nemali ignorovať. Nakoniec je to Cirkev, ktorá je povolaná k tomu, aby zaznel prorocký hlas. Ak by Cirkev splynula s prostredím, poprela by samu seba. Veriaci majú za úlohu byť „soľou zeme“, ako hovorí Ježiš v Matúšovom evanjeliu. Dnes je jasné, že najživšie farnosti sú tie, kde sa liturgia slávi dôstojne a ľudia majú odvahu brániť svoju vieru. Takéto farnosti sa často nachádzajú vo veľkých mestách; mladí a katolícki migranti sa tu podieľajú na živote farnosti.

Takéto farnosti majú silu pritiahnuť ľudí, aj keď ich počet je, samozrejme, stále obmedzený. Veľké katolícke štruktúry sa v blízkej budúcnosti nevrátia, ale je na dnešných veriacich, aby si zachovali vieru a odovzdali ju ďalším generáciám.

V reakcii na krízu pápež František v máji tohto roku navrhol synodálnu cestu – synodu o synodalite. Ako Vaša Eminencia chápe synodalitu? Zdá sa, že tento pojem nie je jasne definovaný. Aký je presný účel tohto kroku?

Synodu biskupov ustanovil pápež Pavol VI. počas II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965). Pápež tak reagoval na túžbu jeho účastníkov zachovať životaschopnosť pozitívnej atmosféry, ktorú koncil v Cirkvi vytvoril. Nadchádzajúca synoda biskupov (2023) bude tridsiatou synodou. Súčasné dvojročné globálne prípravy sú nové a náročné. Synodalita znamená: byť spolu na ceste. Spolu s Kristom sme na ceste do Božieho kráľovstva. Tento celosvetový synodálny proces nie je iba prieskumom rôznych názorov alebo myšlienok. Ide o hľadanie spoločného spôsobu, ako môže Cirkev pokračovať v plnení svojho poslania v súčasnosti a v súčasnej kultúre. Toto poslanie je rovnaké, ako bolo vždy v priebehu vekov, od samého začiatku: hlásať Krista a jeho evanjelium.

Počas tohto procesu sa modlíme o svetlo Ducha Svätého. Je to „Tešiteľ“, ktorého nám Ježiš prisľúbil v evanjeliu a ktorého dal svojej Cirkvi v deň Turíc. Modlíme sa, aby sme pod vedením Ducha Svätého našli spoločný spôsob, ako spolu hovoriť. Preto je také dôležité, aby sa každé stretnutie v rámci synodálneho procesu začínalo modlitbou k Duchu Svätému: Adsumus, Sancte Spiritus (Sme pred tebou, Duchu Svätý).

Vatikán poskytol zoznam desiatich tém pre synodálny proces. Holandská biskupská konferencia sa v prvej fáze synodálneho procesu v holandských diecézach zameriava na tri témy z tohto zoznamu: liturgické slávenia, spoločná zodpovednosť za misiu a dialóg v Cirkvi a spoločnosti. Toto rozhodnutie je motivované záujmom o evanjelizáciu alebo reevanjelizáciu nášho regiónu. Dôležité je, aby sme spoločne premýšľali o spoločnom spôsobe čo najplodnejšieho ohlasovania Krista a jeho evanjelia. Pri liturgických sláveniach sa posilňujeme vo viere a v živote Kristových učeníkov prostredníctvom počúvania Božieho slova a prijímania sviatostí. Misia znamená, že sa otvorene delíme o svoju vieru. Aby sme to dosiahli, musíme pokračovať v dialógu so spoločnosťou.

Ešte predtým, ako bola svetu ponúknutá synodálna cesta, začali sa synodálne procesy v dvoch oblastiach: v nemecky hovoriacich krajinách a v Latinskej Amerike. Návrhy pre Cirkev v oboch týchto regiónoch, najmä v nemeckom priestore, sú často veľmi znepokojujúce. Aká môže byť úloha nemeckých a latinskoamerických hierarchov a teológov pri budovaní synodálnej Cirkvi budúcnosti?

Problematické na synode, ktorá už niekoľko rokov beží v Nemecku, je to, že má formu otvorenej diskusie o konkrétnych témach, ako je celibát, úloha žien v cirkevných úradoch a učenie o sexuálnej morálke. Okrem toho nemeckí biskupi už oznámili, že výsledky tejto diskusie budú záväzné. Nemecká synoda zatiaľ diskutuje o cirkevnom učení, ktoré nemožno zmeniť. Preto táto synoda môže len prehĺbiť chaos, ktorý je už teraz medzi katolíkmi značný. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že nemecký synodálny spôsob, diskusia o témach, ktoré súvisia – hoci nie je celkom jasné, ako – s problémom sexuálneho zneužívania, je v skutočnosti pokusom odviesť pozornosť od skutočného, veľmi veľkého problému, ktorým je riešenie sťažností na zneužívanie maloletých, ktoré mnohí ľudia vznášajú proti cirkevným spolupracovníkom.

Sám pápež František v lete 2019 informoval nemeckých biskupov, že štrukturálna reforma, ktorá sa chce prispôsobiť modernej dobe, nie je odpoveďou na krízu viery v Nemecku. Podľa pápeža musí byť hlavným kritériom tohto procesu evanjelizácia, pretože evanjelizácia je skutočným a základným poslaním Cirkvi. Vatikán tiež zdôraznil, že témy nemeckej synody sa týkajú univerzálneho učenia Cirkvi a nie je to záležitosť, o ktorej by rozhodovali biskupi jednotlivých krajín.

Zdroj: wikimedia commons

V Holandsku máme s takýmito iniciatívami bolestivé skúsenosti. Po II. vatikánskom koncile sa v rokoch 1966 až 1970 konal pastoračný koncil v Noordwijkerhoute. Išlo o iniciatívu holandských biskupov. Tento pastoračný koncil okrem iného odporučil prijatie žien do všetkých kňazských svätení a zrušenie povinného kňazského celibátu. To spôsobilo veľké problémy vo vzťahoch s Vatikánom a rozpory medzi holandskými katolíkmi. Mnohí boli sklamaní, že vysoké očakávania, ktoré pastoračný koncil vzbudil, sa nenaplnili. Pápež František zdôraznil, že takéto rozhodnutia nemôže prijímať národná cirkevná provincia. V súčasnom celosvetovom synodálnom procese sa takéto témy nenachádzajú na zozname desiatich otázok, ktoré určil Vatikán.

Dalo by sa povedať, že kríza katolicizmu v Holandsku je modelom problémov Cirkvi na Západe. Masový katolicizmus sa rozpadá aj v Poľsku. Ako vidí Vaša Eminencia budúcnosť katolicizmu v Európe? Kresťanstvo je čoraz menej tolerované: ak odmieta prijať sekulárnu víziu, bojuje sa proti nej. Ako máme v tejto situácii, ktorá je v mnohých ohľadoch úplne nová, konať?

Často som sa stretával s tým, že situácia rímskokatolíckej Cirkvi v Holandsku je, žiaľ, predzvesťou toho, čo čaká zvyšok Európy. Implózia Cirkvi v Holandsku sa začala v 60. rokoch 20. storočia a v nasledujúcich desaťročiach sa ešte zrýchlila. Počet krstov prudko klesol, rovnako ako počet prvých svätých prijímaní, konfirmácií a cirkevných sobášov. Keď sa pozrieme na štatistiky, vidíme, že dno tohto kolapsu ešte nebolo dosiahnuté. V roku 2019 bolo v Holandsku 3,7 milióna katolíkov, z ktorých iba 150-tisíc prišlo na omšu aspoň raz mesačne. Vo väčšine európskych krajín situácia Cirkvi ešte nie je taká zlá ako v Holandsku, ale aj tam sa začal úpadok – dokonca aj v takej krajine, ako je Taliansko. To je pochmúrny výhľad do budúcnosti.

Je to bolestivý proces, pretože vidíte, že to, čo sa považovalo za isté, je teraz úplne spochybnené. To, čo je drahé každému veriacemu, sa stretáva s ľahostajnosťou alebo dokonca s odporom. V Holandsku sme si na to už zvykli, ale v niektorých európskych krajinách je to pomerne nový proces. Na druhej strane, každý, kto si zachováva vieru v dobe sekularizmu, robí to z pevného presvedčenia. Sú to ľudia, ktorí budú pomáhať odovzdávať vieru budúcim generáciám. Je pravda, že veriaci sú v dnešnej sekulárnej a individualistickej spoločnosti pod čoraz väčším tlakom. V Holandsku existuje tendencia chápať vieru ako čosi, čo treba držať za zatvorenými dverami: môžeme veriť v Boha, ale nemali by sme s tým obťažovať ostatných. Ľudia, ktorí svedčia o svojej viere, sú často považovaní za bláznov.

V Holandsku sa istý čas pokúšali zastaviť úpadok Cirkvi rôznymi inováciami, napríklad „experimentálnou liturgiou“, ktorá používala rôzne čítania z Biblie a odlišné texty z Rímskeho misála. Tento proces sa začal v 60. rokoch 20. storočia a pokračoval niekoľko desaťročí. Podnikali sa rôzne liturgické experimenty, upustilo sa od niekedy ťažkého posolstva Cirkvi, katechézu v školách nahradila hodina diskusie, o Ježišovi sa čoraz viac uvažovalo ako o sociálnom pracovníkovi, a nie ako o našom Spasiteľovi, ktorý má požiadavky na náš osobný život. Nakoniec sa ukázalo, že všetko bolo zbytočné.

Preto by sme nemali prispôsobovať kresťanské posolstvo modernej kultúre, ale hlásať ho autenticky. To priťahuje ľudí, aj keď ich počet je v súčasnosti malý. V Holandsku je dnes zrejmé, že najživšie farnosti sú tie, ktoré kladú dôraz na dobrú liturgiu, katechetické stretnutia a iniciatívy pre rodiny. Oslovujú nových ľudí alebo ľudí, ktorí dlhé roky so svojou vierou nič nerobili. Cirkev sa musí v istom zmysle znovu vybudovať, tak ako ju vybudovali prví misionári. Aj oni začali skromne, ale ich práca nakoniec priniesla svoje ovocie.

V mnohých krajinách sa malým komunitám napriek kríze darí. Ide o tradičné kruhy, ktoré sú teraz silne ovplyvnené Františkovým motu proprio, ale aj neokatechumenátne či dokonca charizmatické spoločenstvá. Mnohí vidia v takýchto komunitách nádej na prežitie alebo dokonca obnovu katolicizmu v Európe. Ako to vidí Vaša Eminencia?

V dôsledku poklesu počtu veriacich a nedostatku kňazov klesol počet farností v Utrechtskej arcidiecéze z vyše 300 na 45. Malé farnosti zo starých čias už prakticky neexistujú: v rokoch 2008 až 2011 sa susedné farnosti zlúčili do súčasných veľkých farností. Jednotlivé farnosti z minulosti sú teraz súčasťou väčšej štruktúry, lepšie vybavenej pastoračnými tímami a centrálnou správou a ústredným sekretariátom. Tieto veľké farnosti majú niekedy desať (alebo aj viac) kostolov v mnohých mestách. Rozhodli sme sa vybrať jeden kostol ako eucharistické centrum v týchto farnostiach.

Veriaci tam môžu chodiť sláviť Eucharistiu a dúfam, že aj všetky ostatné aktivity po omši počas víkendov. Samozrejme, sväté omše sa naďalej slúžia aj v iných farských kostoloch, ale kvôli klesajúcemu počtu kňazov už nie je možné, aby sa v nich eucharistické obrady slávili každú nedeľu. Je zaručené, že omša bude v eucharistickom centre.

Keďže počet farností stále klesá a bude klesať aj v budúcnosti, farnosť je štruktúrou, v ktorej sú veriaci zjednotení. Farnosti budú svetlami v sekulárnej krajine, miestami, kde ľudia môžu prežívať svoju vieru v Boha a vytvárať spoločenstvo. Malé spoločenstvá, ako je napríklad charizmatické hnutie, môžu nepochybne zohrávať úlohu pri zachovávaní viery a obnove Cirkvi; je však dôležité, aby ich aktivity boli integrované do farnosti. V opačnom prípade dôjde k nadmernej fragmentácii, čo nie je dobré pre rozvoj. Farnosť musí byť živá, s evanjelizačnými iniciatívami, s prítomnosťou starých i mladých. Iba živá farnosť má pôvab a vzbudzuje túžbu pripojiť sa k nej.

Katolícka Cirkev sa po II. vatikánskom koncile výrazne zmenila. To sa vo veľkej miere vzťahuje na liturgiu, hoci nielen na ňu. Nepochybne je vždy potrebná zmena vzhľadom na to, čo sa deje vo svete: tak to napokon v Cirkvi funguje. Otázka sa týka iba ich rozsahu. Nebratrí sa pokoncilová Cirkev príliš so svetom a neodmieta svoju vlastnú podstatu? Ako by Vaša Eminencia mohla definovať a opísať napätie medzi požiadavkami súčasnej cirkevnej reformy a zachovaním kontinuity viery?

Bezpochyby nie všetky zmeny vyplývajúce z II. vatikánskeho koncilu už boli rozvinuté. Ich skutočná implementácia si ešte vyžiada čas. Takéto procesy si vyžadujú čas, nemožno ich urýchliť.

Chcel by som zdôrazniť, že jedným z pilierov rímskokatolíckej viery je tradícia – a tú treba rešpektovať. Tradícia obsahuje živú vieru všetkých vekov, ktorú vedie Duch Svätý. Od 60. rokov 20. storočia sa začala hlboko analyzovať rímskokatolícka tradícia. Spoločnosť sa stala sekulárnejšou, a teda kritickejšou voči rímskokatolíckej tradícii; aj v samotnej Cirkvi sa čoraz častejšie ozývali hlasy v prospech prispôsobovania prvkov tradície modernej dobe.

Podľa môjho názoru je to slepá ulička. Samozrejme, tradícia sa môže v priebehu dejín nejakým spôsobom vyvíjať, ale iniciátorom takýchto zmien je Duch Svätý, ktorý nás sprevádza na našej náboženskej ceste. Dnes sa však poradie zmenilo: zmenu prináša Zeitgeist (duch doby), ktorý je v drvivej väčšine protináboženský. Nie je to nič nové: čosi podobné sa stalo počas Francúzskej revolúcie, keď bola Cirkev vystavená silnému tlaku, aby sa prispôsobila a prijala nový poriadok vo Francúzsku. Cirkev bola v tom čase tvrdo prenasledovaná a kňazi boli vraždení; dnes je spoločenský tlak jemnejší. Napätie však pretrváva aj dnes: medzi spoločnosťou a Cirkvou a v samotnej Cirkvi. Niekedy je ťažké odolať tlaku, ktorý na nás katolíkov vyvíja sekulárna spoločnosť.

To si vyžaduje vytrvalosť, ktorá je pre veriacich ľudí veľmi cenná. Svätý Pavol to zdôraznil aj v Liste Rimanom (5,1–5): „A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“

Rozpoznávanie pokynov, ktoré nám dáva Duch Svätý, je jemný proces. Cirkev by sa nemala nechať unášať rozmarmi modernej doby. Samozrejme, v dnešnej dobe používame iné prostriedky, nové metódy a iné slová na ohlasovanie viery. Nepochybne musíme začať dialóg a počúvať, čo nám spoločnosť chce povedať. Dialóg je však obojstranný, zatiaľ čo moderný sekulárny človek predpokladá, že on bude ten, kto bude hovoriť Cirkvi, ako sa má zmeniť. Takto to nefunguje – aj Cirkev má cenné posolstvo pre spoločnosť, najmä dnes. Základné hodnoty sa nazývajú základnými z nejakého dôvodu: sú základom, o ktorý sa môžeme oprieť, skalou, na ktorej môžeme stavať. O nich sa nedá vyjednávať. Musíme odovzdať vieru budúcim generáciám neporušenú, bez akýchkoľvek škvŕn a trhlín.

Jednou z najväčších kríz je veľká bioetická a morálna kríza. Katolíci nie sú jednotní ani v otázkach, ako je ochrana života nenarodených detí, zákaz zabíjania starých a chorých ľudí alebo chápanie manželstva. Tieto otázky boli v Cirkvi odsunuté na okraj diskusie. Je to príklad pastoračnej múdrosti? Alebo je to dôkaz, že mnohí cirkevní pastieri stratili kompas?

Je isté, že čelíme veľkej bioetickej a morálnej kríze. Ako morálny teológ a etik som vyučoval v súlade s učením Cirkvi v holandskom seminári a neskôr na Teologickej fakulte v Lugane vo Švajčiarsku. Znamenalo to tiež vyučovanie o manželstve, sexualite a lekárskej etike. Bol som a som za to pravidelne kritizovaný, predovšetkým v médiách. Prijatím svätenia som však okrem iného sľúbil, že budem nasledovať Pána v láske a svedčiť o ňom v súlade s učením Cirkvi. To znamená, že by som mal vyučovať aj o ťažkých aspektoch učenia Cirkvi. To, že vás kritika zraňuje, je ľudská reakcia, aj keď nespravodlivá. Potom sa zvyčajne radšej rozprávame o niečom inom, čo nevyvoláva také silné reakcie. Aj keď je to pochopiteľné, ale nemožno sa tomu prispôsobovať. Pán nám dáva potrebnú odvahu a silu. Taká je aspoň moja skúsenosť.

Témy ako interrupcia a eutanázia sú dôležitou súčasťou učenia Cirkvi. Keď o týchto veciach mlčíme, zlyhávame nielen voči ľuďom, ale aj voči Kristovi. Život je posvätný od počatia až po prirodzenú smrť. Musíme to naďalej zdôrazňovať. Preto by som nepovedal, že nevenovať pozornosť týmto témam je pastoračná múdrosť. Je skôr znakom pastoračnej múdrosti diskutovať o týchto otázkach. Pastoračná starostlivosť predsa znamená byť ľuďom nablízku – a naozaj sme im nablízku, keď im poukazujeme na to, čo od nich chce Cirkev, a teda Kristus. To je napokon úloha pastiera: viesť ľudí, chrániť ich pred omylmi a nasmerovať ich k Bohu. Musí však mať odvahu povedať, čo je správne a čo nie. Nemôže ponúkať tzv. pastoračné riešenia, ktoré by znamenali odklon od učenia Cirkvi a ukazovanie ľuďom len jednoduchých ciest.

Ako Vaša Eminencia hodnotí stav súčasnej katolíckej hierarchie a teologickej elity? Vníma kardinálske kolégium ako celok nepriateľstvo sveta voči Kristovi, alebo v ňom snáď prevláda presvedčenie, že svet treba zmieriť?

Toto je ťažká otázka, pretože osobne nepoznám veľa kardinálov. Ja sám som sa stal kardinálom v roku 2012 a odvtedy sa zloženie kardinálskeho kolégia výrazne zmenilo. V minulosti mnohí kardináli pochádzali zo západnej Európy alebo pracovali vo Vatikáne, takže sme sa pravidelne stretávali. Pápež František však vytvoril pomerne veľký počet kardinálov z malých krajín, s ktorými som sa nikdy nestretol, pretože od roku 2014 sme nemali zhromaždenia.

To je jeden z dôvodov, prečo existujú predpisy, ktoré nariaďujú generálne kongregácie pred konkláve, na ktorých sa zúčastňujú všetci kardináli. Počas týchto stretnutí, najmä počas prestávok na kávu a jedlo, máte voľnú príležitosť zoznámiť sa s ostatnými. Zažil som to počas konkláve, na ktorom bol zvolený pápež František. To bolo veľmi užitočné.

Čo želá Vaša Eminencia katolíckej Cirkvi v Európe a vo svete v nadchádzajúcom roku, najmä vzhľadom na prebiehajúcu synodu o synodalite?

Celosvetovo trpíme koronavírusovou pandémiou. Všetci máme za sebou ťažký rok a koniec krízy je zatiaľ v nedohľadne. Holandsko je minimálne do polovice januára uzavreté. Ľudia trpia chorobami, úmrtiami v rodine, bankrotmi a ďalšími problémami spôsobenými koronavírusovou krízou. Chcel by som, aby ľudia vďaka tejto kríze zistili, že ich život nakoniec nie je v ich rukách, ale v rukách Božej Prozreteľnosti. V súčasnosti sú v Holandsku verejné vianočné bohoslužby možné len pred piatou hodinou popoludní s maximálnym počtom 50 veriacich, a to za prísnych podmienok súvisiacich so štátnymi obmedzeniami týkajúcimi sa koronavírusu. Dúfam, že veriaci budú napriek tomu naďalej veriť v Krista a čerpať nádej z jeho posolstva. Boh sa pre nás na Vianoce stal človekom.

Pokiaľ ide o synodu, bolo by cenné, keby stretnutia, ktoré sa konajú vo farnostiach v rámci synodálneho procesu, viedli k väčšej angažovanosti veriacich v Cirkvi a jej poslaní. Aby veriaci objavili (alebo znovuobjavili) dôležitosť nedeľnej liturgie, ale aj to, ako môžu dať Kristovi vedúcu úlohu v každodennom živote. Hlásanie Krista a jeho evanjelia je povinnosťou nás všetkých. Dúfam, že vďaka synode sa toto povedomie zakorení v každom z nás.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!