Kardinál Kasper alebo revolúcia požiera vlastné deti - Christianitas

Kardinál Kasper alebo revolúcia požiera vlastné deti

Paweł Chmielewski
28. júna 2022
  Cirkev Téma mesiaca  


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Prípad kardinála Waltera Kaspera je znamenitou ilustráciou pravdivosti známeho výroku: „Revolúcia požiera vlastné deti“. 89-ročný kardinál pripomína nemeckým biskupom posledný súd a spochybňuje katolíckosť ich Synodálnej cesty. Zrejme nevidí, že súčasný kvas v Cirkvi by nemal taký rozsah, keby nebolo jeho vlastnej práce.

Zdroj: youtube.com

Synodálna cesta katolíckej Cirkvi v Nemecku nemá medzi konzervatívcami dobrý ohlas. Kritizuje ju niekoľko biskupov z Nemecka, ktorí sa pridŕžajú tradície Cirkvi, ako aj hierarchovia z iných krajín. Nie je to prekvapujúce, pretože nijaký normálny katolík nemôže zostať pokojný, keď jeho bratia vo viere požadujú premenu Cirkvi na de facto protestantské spoločenstvo. Preto bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Gerhard Müller často obviňuje Synodálnu cestu z masívnej manipulácie, ako to urobil aj pred niekoľkými dňami, keď poukázal na to, že v Nemecku je snaha využiť škandál sexuálneho zneužívania mladistvých na zrušenie úradného kňazstva.

Kasperova kritika

Prekvapením však môže byť kritika Synodálnej cesty zo strany kardinála Waltera Kaspera, bývalého biskupa Rottenbursko-Štuttgartskej diecézy, dlhoročného kurialistu a jedného z hlavných Františkových teologických poradcov počas prvých rokov jeho pontifikátu. Kasper sa o nemeckom „reformnom“ procese vyjadroval negatívne už od jeho začiatku, ale v posledných mesiacoch volí čoraz silnejšie slová.

V júni 2021 povedal, že je potrebné modliť sa, aby sa Synodálna cesta „vrátila na cestu katolicity“. Modlitba však zostala nevyslyšaná a kardinál Kasper dospel k záveru, že treba použiť tvrdšie argumenty. Vo svojom nedávnom vystúpení na internetovej konferencii o budúcnosti Cirkvi vyzval nemeckých biskupov, aby sa zamysleli nad Posledným súdom a poukázal na to, že podľa jeho názoru požiadavky Synodálnej cesty nemožno pred Bohom prezentovať akoby zodpovedali Evanjeliu. Naznačil tiež, že to, čo dnes robia biskupi v jeho krajine, je prejavom „jednej z najhorších chorôb, aká môže postihnúť človeka, a to demencie“, pretože hierarchovia v praxi podkopávajú samotný význam biskupského úradu, a tým aj Cirkvi vo všeobecnosti.

Problém je v tom, že Synodálna cesta by nebola v tejto podobe, v akej je, nebyť práce samotného kardinála Waltera Kaspera, čo si zrejme ešte stále neuvedomuje. V takomto krátkom texte nie je možné obšírne rozobrať jeho aktivity v prospech modernistickej revolúcie, ktorá dnes likviduje katolícku náuku, preto sa obmedzím na niekoľko lakonických poznámok.

Amoris laetitia

Synodálna cesta by neexistovala bez apoštolskej exhortácie pápeža Františka Amoris laetitia. Tento v mnohých ohľadoch v pravom slova zmysle revolučný dokument je de facto dielom Waltera Kaspera. Bol to práve on, kto roky presadzoval „nový prístup“ Cirkvi k rozvedeným osobám v nových vzťahoch a žiadal, aby mohli v určitých prípadoch prijímať sväté prijímanie, aj keď žijú so svojím novým partnerom ako manželia. Kasperova myšlienka vychádzala z nového chápania úlohy ľudského svedomia, ktoré bolo vyjadrené aj v texte Amoris laetitia. Svedomie tu nebolo predstavené ako miesto, kde možno rozpoznať súlad nášho života s Božím zákonom, ale ako miesto, kde sa dá rozhodnúť, či sme v danom momente schopní realizovať požiadavky, ktoré tieto zákony kladú. V tomto ponímaní sa Božie zákony stali len všeobecným ideálom, ktorý treba sledovať, ale ktorý sa v závislosti od životných okolností nemusí vždy úplne realizovať, a dokonca aj táto čiastková realizácia môže údajne zodpovedať Božej vôli.

Táto myšlienka je základom časti požiadaviek Synodálnej cesty, najmä tých, ktoré sa týkajú sexuálnej morálky. Ak sa dnes v Nemecku navrhuje požehnávanie homosexuálnych dvojíc, je to aj vďaka tomu, že v novej a falošnej paradigme chápania úlohy ľudského svedomia sa takýto pár domnieva, že trvalý vzťah osôb rovnakého pohlavia je to jediné, čo môže „ponúknuť“ Bohu na ceste k ideálu heterosexuálneho manželstva. To isté platí aj o mnohých ďalších požiadavkách Synodálnej cesty. Samozrejme, nie je jasné, či je Kasper napríklad proti chápaniu sexuality navrhnutému v Ceste; je možné, že ho bezvýhradne podporuje, ako to naznačujú napríklad jeho predchádzajúce vyjadrenia o legalizácii zväzkov osôb rovnakého pohlavia. Chcem len ukázať, že jedna z absolútne zásadných otázok Synodálnej cesty, ktorú teraz Kasper kritizuje ako celok, by nebola možná bez jeho dlhoročnej práce.

Zdroj: youtube.com

Ekleziológia a indiferentizmus

Kardinál vo svojich vyjadreniach upozorňuje najmä na aspekt autority biskupov, pričom naznačuje, že Synodálna cesta sa ju pokúša podkopať a chce tak zničiť hierarchický systém Cirkvi. To samozrejme platí aj o Synodálnej ceste; otázkou však je, či k tomu neprispel aj Walter Kasper? Aj keď nikdy priamo nespochybnil úlohu oficiálneho presbyterátu a episkopátu, ako to robí Synodálna cesta, v mnohom vytvoril atmosféru, v ktorej je ľahšie vnímať a považovať katolícke kňazstvo za nahraditeľné alebo dokonca za zbytočné.

Ide napríklad o kasperiánsku snahu odmietnuť ortodoxnú ekleziológiu, podľa ktorej je univerzálna Cirkev ontologicky nadradená miestnym cirkvám. Kasper tvrdil, že primát majú miestne cirkvi, čo má však veľmi vážne dôsledky pre chápanie služby pápeža i pre stotožnenie katolíckej Cirkvi s Kristovou Cirkvou. Ak by sme prijali kasperiánsku ekleziológiu, ako to dnes robí napríklad vatikánsky synodálny proces, museli by sme dospieť k záveru, že aby bol človek spasený, stačí krst a že členstvo v katolíckej Cirkvi nie je zvlášť dôležité; ak by to tak bolo, potom by sme sa posunuli do roviny kresťanského indiferentizmu. V tejto rovine sa zasa nedá obhájiť neomylnosť katolíckeho učenia o kňazstve, pretože v iných spoločenstvách, ktoré údajne vedú k spáse rovnako ako Cirkev, sa kňazstvo chápe inak.

Niekto by mohol namietať, že takéto uvažovanie v žiadnom prípade nevyplýva priamo z Kasperových tvrdení, ale vyplýva z jeho konania. Keď nemeckí biskupi v roku 2018 oznámili, že pripúšťajú niektorých protestantov k svätému prijímaniu, Kasper to privítal. Ak podľa kasperiánskej ekleziológie môže protestant, ktorý pozná katolícku Cirkev, čiže má reálnu možnosť poznať pravú vieru, prijať Najsvätejšiu sviatosť bez nutnosti obrátenia – to predsa nie je nič iné ako indiferentizmus. Synodálna cesta, ktorá radikálne podkopáva alebo dokonca odmieta katolícke chápanie autority, je jednoznačne inšpirovaná protestantizmom, ktorý predpokladá indiferentizmus, ktorý by v takom rozsahu a na takej úrovni, ako je dnes, bez Kaspera opäť neexistoval.

Casus Ratzinger

Vzhľadom na to mi nie je celkom jasné, prečo vlastne kardinál Kasper dnes kritizuje Synodálnu cestu. Trochu to pripomína prípad Jozefa Ratzingera, ktorý v 60. rokoch 20. storočia videl deštruktívne sily Revolúcie a v dôsledku toho odmietol základné modernistické myslenie a prešiel na teologické pozície oveľa bližšie k Tradícii. Zdá sa, že dnes je kardinál Kasper podobne zdesený tým, čo vidí na Synodálnej ceste – ale stále si neuvedomuje, že tento „reformátorský“ proces je dieťaťom Revolúcie, ktorej on sám roky dláždil cestu.

Možno mu Boh ešte udelí milosť žiť dostatočne dlho, aby to pochopil, tak ako to pochopil Ratzinger, jeho veľký protivník, pred viac ako päťdesiatimi rokmi. Bol by to silný signál pre mnohých modernistov, ktorí sa síce promptne, ale bez väčšieho presvedčenia uberajú smerom vytýčeným Revolúciou, napádaní rôznymi pochybnosťami, často možno neistí, či dôsledky ich postojov sú naozaj ešte katolícke. Synodálna cesta, ako sa domnieva sám Kasper, nie je katolícka. Som zvedavý, či z toho kardinál vyvodí nejaké ďalšie závery, a ak áno, aké.

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!