Kalich z krajiny cédrov. Maronitská liturgia pod lupou (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
23. júla 2021
  Kultúra

pokračovanie I. časti

Celebrácia versus populum je v maronitskom kulte patriacom do západosýrskej obradovej vetvy slepou uličkou. Ako normatívum sa objavuje v americkej diaspóre v 60. rokoch.

Rady maronitských expatriantov sa výrazne rozšírili v roku 1975, kedy v Libanone vypukla občianska vojna. Výsledkom tlaku slúžiť na oltároch podľa vzoru západného novus ordo sú maronitské reformy z rokov 1992 a 2005, ktoré zlegalizovali simplifikáciu bohoslužby.

Aj na suchom pni sa z Božej vôle môže zazelenať zdravá ratolesť. Dotyk dôstojnosti v modernom maronitskom obrade.
Zdroj: newliturgicalmovement.org

Z liturgie sa odstránili prípravné obrady zodpovedajúce byzantskej proskomídii, vypustili sa orationes secretae aj obrad umývania rúk. Spev Gloria bol podstatne ochudobnený o deväť žalmových veršov. Z bohatstva pôvodných anafor je v aktuálnom užívaní len šestica.

Do interiéru chrámu sa zaviedli dva rečnícke pulty, ktoré zodpovedajú dvom čítaniam z listov svätého Pavla a z evanjelia. Reformy, žiaľ, poslali na liturgické smetisko obradné vejáre ripidy a chrámové opony blízke arménskej praxi, ktoré boli v tradičnej maronitskej službe quorbono obdobou byzantského ikonostasu.

Cui bono? Komu osoží šliapať po kvetoch na lúke Cirkvi, ktoré sú navyše ohrozeným druhom?

“Momentka” z maronitskej svätoslužby.
Zdroj: newliturgicalmovement.org

Odhadovaný počet maronitských katolíkov (vrátane diaspóry) sú tri milióny. Podľa libanonskej ústavy prezidentom krajiny cédrov musí byť maronita. Politický kameň však vlnu nekritickej imitácie moderného rímskokatolíckeho úzu u maronitov sotva zastaví…

Zavedenie oltárov orientovaných versus populum je pre maronitskú tradíciu teologickou rozbuškou, ktorá po sebe zanecháva duchovnú spúšť. Príkladom sú rubriky krstného obradu. Tak, ako v iných východných Cirkvách, aj maroniti sa počas služby krstu majú obracať na Západ, aby týmto gestom odsúdili Satana. Professio fidei sa smie recitovať iba smerom k Východu.

Geografická orientácia v duchu starej pravdy ex Oriente lux (sám termín orientácia vychádza z latinského maskulína oriens, Východ) je vizualizáciou gréckeho slova metanoia, obrátenie, s ktorým sa stretávame v evanjeliových textoch. Obrátenie, to je nastavenie nášho vnútorného kompasu tak, aby za každých okolností ukazoval na Boha.

Takto vyzeral maronitský monastier v mestečku Sahel Alma v 19. storočí.
Zdroj: wikipedia.org

Malá, ale dôležitá odbočka: každodenným chlebom počítačových mágov je novolatinský pojem inštalácia zložený z prefixu in a slovesa stallare. Jeho doslovný preklad znie ustajniť, ukotviť v stajni (in stabulo), v prenesenom význame uviesť do úradu. Prečo je to tak? V staroveku bol kôň symbolom moci a záväzku.

V duchovnom živote máme tú česť so splašenými koňmi, ktorými sú naše vnútorné vášne, hriechy a nedostatky. Už otcovia púšte vynaložili mnoho síl na zostavenie učenia, ako tieto vášnivé kone správne ukotviť v duši človeka, ako ich ustajniť a udržať na uzde. Proces ustajnenia (installatio) si vyžaduje istú fyzickú námahu a najmä vedenie správnym smerom.

Ak túto analógiu aplikujeme na liturgickú spiritualitu, ktorá je u maronitov (z histórie zvyknutých na periodické vlny exodu) spojená s predstavou cesty, pochopíme, že každá cesta potrebuje smer a cieľ. V opačnom prípade zostáva tautológiou. Krútiacim sa detským kolotočom, ktorý spôsobuje len vertigo.

Freska Nanebovzatia Panny Márie očami maronitského ikonografa kombinuje konvenčnú latinskú formu zobrazenia Najsvätejšej Trojice s byzantskou linearitou a farebnosťou.
Zdroj: lebanoninapicture.com

Vektorom a kompasom liturgie je Východ, pretože je jedným z mien samého Krista. Má teda vôbec zmysel recitovať krédo v reformovanej maronitskej krstnej liturgii smerom na Západ?

Quorbono, v arabčine quddas, si aj po reformách našťastie podržala viaceré autentické prvky. Patrí k nim epikléza, ktorá je, obrazne povedané, clava liturgiae.

Čo je to clava? Palica sparťanských bojovníkov, vôkol ktorej bol navinutý zvitok s tajným písmom. Zvitok bol zostrojený tak, aby ho mohol prečítať len ten, kto vlastnil palicu rovnakého tvaru a šírky. Tento systém Sparťania v istom období svojich dejín používali na kódovanie vojenských správ. Do latinčiny preto clava prešla ako synonymum dôležitej tajnej listovej správy. Blízkymi termínmi sú clavis (kľúč) a clavus (klinec).

Požičajúc si prirovnanie zo starej Sparty, epikléza je kľúčom (clavis) otvárajúcim pokladnicu darov Svätého Ducha, klincom (clavus) vrazeným do Satanovej hlavy a tajomným vojenským listom (clava) Božej lásky ovinutým vôkol Kristovho kríža, ktorý dokážu prečítať len oči kresťanov.

Patriarcha Elias Peter Hoayek so svojím episkopátom začiatkom 20. storočia v Ríme.
Zdroj: wikipedia.org

Epiklézu ergo invokáciu Ducha na predložené eucharistické Dary a zhromaždený Boží ľud maroniti zdieľajú s byzantskou liturgickou rodinou.

Spoločným denominátorom formulárov Východu a Západu je dualizácia bohoslužby na službu slova a službu obety, ktorá sa týka tiež synov svätého Marona. Keďže hlavným celebrantom každého sakrálneho úkonu je podľa maronitského učenia Svätý Duch, na Turíce namiesto očakávanej zelenej často vidieť červenú farbu. Tá sa v maronitskom chráme môže objaviť aj na slávnosť Zjavenia Pána, nakoľko vyjadruje vnútorný oheň prorockej služby. Oheň v moci Ducha a silu svätodušných jazykov.

Genuflexia počas anafory je ďalšou latinizačnou praktikou z novoveku. V súčasnosti sa počas maronitskej anafory už stojí. Aj christifideles používajú počas anafory a Otčenáša postoj oranty. Roztvorená náruč vyjadruje prinášanie obety a otvorené srdce. Do galérie maronitských gest patrí tiež hlboký úklon pri vstupe do chrámu, no pod vplyvom liturgickej modernizácie sa aj ten postupne vytráca.

Znak pokoja korešponduje s chaldejskou praxou. Dlane zopnuté v modlitebnom postoji prijímateľ pokoja prekrýva vlastnými dlaňami ako anjelskými krídlami.

Tradičné maronitské oltáre sú voči reformám našťastie imúnne.
Zdroj: lebanoninapicture.com

Latinské slovo palma označuje dlaň a strom palma sa svojím tvarom skutočne podobá ľudskej dlani. Naše ruky majú byť tieňom palmy, v ktorom si oddýchne unavený pútnik.

Maronitská Cirkev sa stala samostatným spoločenstvom najneskôr koncom 8. storočia. Voľbou autochtónneho patriarchu prestala byť dependentná na antiochijských kánonických štruktúrach. Postaveniu Cirkvi však neprospievali tendencie vedúce k monoteletizmu a rastúca nedôvera byzantského sveta.

Zdá sa však, že ultimatívne amen nad maronitským obradom vyriekli sami maroniti kopírujúci prvky rímskokatolíckeho novus ordo, ktorý vznikol v diametrálne odlišných historických podmienkach. Najrafinovanejšou formou skazy je sebazničenie s vedomím, že robíme správnu vec…

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!