Jezuitský kostol v Benátkach – Santa Maria Assunta, dei Gesuiti

Branislav Krasnovský
28. júna 2021   Cirkev

Prichádza čas dovoleniek, ktoré sa nám už žiaľ opäť chystajú znepríjemniť kontroly na hraniciach.

Z dôvodu pripravovaného šikanovania na hraniciach, podmieneného delta verziou koronavírusu, ja osobne dávam tento rok prednosť dovolenke na Slovensku (už som manželku a deti naučil na môj obľúbený Gemer, Zádielsku dolinu, Silickú planinu, takže aj tento rok pokračujeme v spanilej jazde po juhovýchodnom Slovensku) a do zahraničia sa vyberiem opäť až vtedy, keď sa situácia znormalizuje.

Pre tých katolíkov, ktorí sú plní entuziazmu a chcú ísť do zahraničia, napriek pripravovanému šikanovaniu na hraniciach a vyberú si náhodou Taliansko, odporúčam navštíviť Benátky. Kto sa chce kúpať, môže sa v okolí Benátok vyžiť v Bibione (bez chorvátskych špekulantov). Bibione je cenovo prijateľné a kto sa chce venovať kultúre, má čo v Benátkach obdivovať a ani mesačná dovolenka mu nebude stačiť, aby sa v meste ako tak zorientoval.

Ja som mal to šťastie, že som zažil Benátky aj v 90. rokoch, aj okolo roku 2000 a poslednýkrát v roku 2011. Dosť som sa v Benátkach túlal (raz dokonca aj na Vianoce). Čím som však starší, tým mi pripadajú Benátky ošarpanejšie, pravdepodobne to súvisí s tým, že aj v Benátkach sa začalo v posledných 20 rokoch výraznejšie meniť etnické zloženie obyvateľstva. Napriek tomu sú Benátky stále nádherné a určite stoja za návštevu.

Ak teda do Benátok zavítate, mali by ste navštíviť Jezuitský kostol (chiesa dei Gesuiti). Tento kostol nie je až taký slávny, ako známe benátske katolícke chrámy: Bazilika Oslávenej Panny Márie(Bazilika Santa Maria Gloriosa dei Frari), Bazilika sv. Jána a sv. Pavla (Bazilika dei Santi Giovanni e Paolo), Kostol sv. Zachariáša (Chiesa di San Zaccaria), Bazilika sv. Marka (Basilica Cattedrale Patriachale di San Marco), či Bazilika Panny Márie Vyslobodenia (Bazilika di Santa Maria della Salute, tento kostol postavený na počesť zažehnania moru v Benátkach v roku 1630 patrí takisto k mojim veľmi obľúbeným kostolom).

Jezuitský kostol patrí k najkrajším barokovým chrámom v Benátkach. Nachádza sa v pokojnejšej časti Benátok, ležiacej trošku bokom od hlavných turistických trás, neďaleko Fondamente Nuove, oproti cintorínskemu ostrovu San Michele, ktorý sa takisto oplatí vidieť.

Cintorínsky ostrov San Michele, Benátky:

Interiér barokového Jezuitského kostola je vyzdobený bielo-zeleným mramorom, ktorý mu dodáva nádhernú a osobitú atmosféru, bez preháňania možno povedať, že je úplne fantastický – odporúčam venovať pozornosť najmä Tizianovmu Umučeniu svätého Laurentia (Vavrinca) z roku 1559. Ide o jeden z posledných Tizianových obrazov, nočná atmosféra, napätie, celková kompozícia, svetlo a tiene na obraze sú strhujúce (nerád používam superlatívy, lebo si pripadám ako bedeker pre polointeligentných amerických turistov, ale z tohto Tizianovho obrazu ma mrazí už od mojej puberty, aj keď viem, že sv. Vavrinec je patrónom kuchárov).

Kostol Santa Maria Assunta, všeobecne známy ako Jezuitský kostol sa nahádza v štvrti Cannaregio, vznikol v čase, keď v čele Benátok stál dóža Andrea Dandolo, v roku 1148. Od roku 1154 existovala pri kostole nemocnica, v ktorej sa starali o chorých a zomierajúcich. V roku 1214 kostol vyhorel, ale rýchlo ho opravili. Obľúbil si ho aj pápež Pavol II. (1464 – 1471), ktorý pozdvihol moc Pápežského štátu, úspešne bojoval proti Turkom a patril k významným pápežom obdobia humanizmu a renesancie.

Tento benátsky kostol navštevoval v mladosti aj sv. Alojz Gonzagua, ktorý odmietol dráhu vojaka a nakoniec sa stal jezuitským svätcom. Kostol v roku 1523 navštívil pri svojej ceste na sever Talianska aj zakladateľ jezuitov, sv. Ignác z Loyoly, v Benátkach sa jezuiti usídlili už v roku 1535, a tento kostol sa aj o niečo neskôr stal centrom ich rádu v Benátkach.

Vzťahy medzi pápežmi a Benátskou republikou neboli vždy práve najlepšie. Benátčania odmietali hegemóniu Pápežského štátu a v mocenskom zápase o vplyv na Apeninskom polostrove sa spájali nielen s Francúzmi, ale pomerne často aj s Turkami. Bojovný pápež Július II. (pontifikát 1503 – 1513) síce na čas prinútil Benátčanov k poslušnosti, mnohí iní pápeži však toľko šťastia ako on nemali a Benátčania im robili značné problémy. K čiastočnému zbližovaniu Pápežského štátu, Benátok a Španielska/Neapolska (v Neapolsku vládla bočná španielska kráľovská dynastia) prišlo počas osmanskej expanzie vo východnom Stredomorí, ktoré zastavila až bitka pri Lepante v roku 1571 a v druhej polovici 17. storočia.

Pápež Pavol V. bol dokonca prinútený v roku 1606 vyhlásiť nad Benátkami interdikt, aby donútil benátsku signoriu, v čele ktorej stál dóža k poslušnosti. Benátčania dokonca v období, keď boli vzťahy s Pápežským štátom veľmi vyhrotené, vyhostili z Benátok viacero katolíckych rádov, vrátane jezuitov. Vzťahy s Pápežským štátom sa však postupne uvoľnili a v roku 1657 sa jezuiti do Benátok opäť vrátili. Keďže starý kostol im už kapacitne nestačil, v roku 1715 vykonali jezuiti masívnu prestavbu chrámu, ktorý tak získal približne dnešnú podobu, stará nemocnica a kláštor boli zbúrané a na ich mieste vznikol nový komplex, ktorý jezuitom viac vyhovoval. Nový jezuitský kostol bol v Benátkach vysvätený v roku 1728.

Jezuitský kostol mal potom v Benátkach dosť pohnuté dejiny, v 18. storočí nastúpili benátski dóžovia, ktorí boli orientovaní protikatolícky. V roku 1773 jezuitov opäť z Benátok vyhnali, podobne ako z väčšiny európskych štátov a jezuitský kláštor sa začal využívať ako škola. Keď vypukla v roku 1789 Francúzska revolúcia, Benátky sa pomerne rýchlo dostali pod nadvládu Francúzov a antiklerikálni Francúzi premenili kláštor jezuitov na kasárne. Nástupom Napoleona, ktorý sa postupne rozhodol zlepšiť vzťahy s Rímom, sa začali meniť pomery aj v Benátkach, Jezuitský kostol sa vrátil opäť k pôvodnému určeniu. V roku 1844 sa jezuiti do Benátok natrvalo vrátili.

Na súčasnej podobe kostola sa podpísali známi architekti a stavitelia Domenico Rossi a Giovanni Battista Fattoretto, obaja sú považovaní za popredných architektov benátskeho baroka. Kostol je nádherne vyzdobený nielen maľbami, ale aj sochami.

Video – interiér jezuitského kostola v Benátkach:

Benátski sochári Paolo Callalova, Filippo Catasio, bratia Paolo a Giuseppe Groppelli a iní vytvorili sochy sv. Ondreja, sv. Šimona, sv. Bartolomeja, Sv. Jakuba, sv. Pavla, sv. Matúša. Prekrásna zelenobiela mramorová výzdoba je dielom najmä architekta Francesca Bonazzu a pochádza z rokov 1725 – 1731.

Pôdorys kostola je typický pre jezuitské kostoly (v podobe latinského kríža s troma kaplnkami na ramenách a vrchole kríža). Súčasťou oltára je obraz Najsvätejšej Trojice, interiér kostola zdobia maľby významných umelcov 15. – 18. storočia. Okrem už spomenutého Tizianovho obrazu Umučenia sv. Vavrinca sa tu nachádzajú fresky Lodovica Dorigniho, Francesca Fontebassa Abrama, Giuseppe Torrettiho, Giuseppe Pozza či jeho brata Antonia Pozza. Nádherná je freska Zjavenie sv. Jána Evanjelistu na strope lode z roku 1734.

Oltáre v jednotlivých kaplnkách (kaplnka sv. Lorenza, kaplnka Panny Márie s Ježiškom, kaplnka Najsv. Srdca Ježišovho) sú zdobené obrazmi a sochami dielami známych benátskych sochárov i maliarov (Tizian, Andrea Dell’Aquila, Pompeo Batoni, Francesco Bonazza a i.).

Na zelenobielych mramorových stenách a na stropoch sú ďalšie nádherné maľby – Nanebovzatie Panny Márie, Kráľ Dávid prijíma chlieb od kňaza Achimelecha, Eliáš napájaný anjelom, Svätá Helena nachádza Kristov Kríž, Triumf Ježiša a pod. V interiéri kostola sa nachádzajú aj mramorové sochy archanjelov Michala, Gabriela, Rafaela a Selafiela, ktorých autorom je sochár Giuseppe Torretti. Katolícka tradícia pozná troch Archanjelov: Michala, Gabriela a Rafaela, archanjeli Uriel, Selafiel, Jegudiel a Barachiel pochádzajú z byzantskej tradície a takisto ich pozná aj židovská tradícia.

V kostole je pochovaných aj niekoľko významných benátskych dóžov, azda najznámejším je dóža Pasquale Cicogno, ktorý stál v čele Benátok v rokoch 1585 – 1595. Náhrobok dóžu Pasquale Cicogna obsahuje aj informácie o jeho živote – dóža bojoval proti Turkom na Kréte, prežil morovú epidémiu v obliehanej Padove (mesto obsadili Benátčania) a takisto sa snažil potlačiť hladomor, ktorý v poslednej dekáde 16. storočia bolestne zasiahol Benátky.

Na obrázku interiéru vidieť hlavnú loď s hlavným oltárom Zasväteným Najsvätejšej Trojici, ktorý navrhol sochár Pozzo. Nad oltárom je veľký baldachýn a zelenobiela zdobená kupola, podopretá 10 skrútenými a zdobenými stĺpmi zo zelenobieleho mramoru. Boh Otec a Ježiš Kristus sedia na planéte Zem s heslom sufficit sola fide (všetko, čo potrebujete, je viera). Z otvoru pod kupolou baldachýnu vychádzajú lúče Ducha Svätého, súčasťou výzdoby sú aj archanjeli Barachiel (Božie požehnanie) a Uriel (Božie svetlo). Práve archanjeli spájaní so židovskou tradíciou sú nepriamym dôkazom silného vplyvu a zastúpenia židovského etnika a bankárov v benátskom kultúrnom a politickom prostredí.

Vymenovať všetky pozoruhodné umelecké diela a pamiatky, ktoré možno vidieť v Jezuitskom kostole v Benátkach výrazne presahuje rámec tohto článku. O Jezuitskom kostole v Benátkach vzniklo množstvo historických, architektonických či umeleckých monografií, ktoré podrobne mapujú celú výzdobu kostola.

Na záver by som teda už len spomenul náhrobok Orazia Farneseho, známeho benátskeho kondotiéra a na rozdiel od mnohých iných Benátčanov ozajstne zbožného katolíka, ktorý niekoľko rokov viedol benátske vojská vo vojne proti osmanským Turkom v rokoch 1645 – 1669. Bolo to v časoch mohutnej tureckej expanzie, ktorá nakoniec vyvrcholila v roku 1683 útokom na Viedeň, kde sa však našťastie podarilo osmanských Turkov poraziť.

Orazio Farnese sa víťazného konca vojny s Turkami nedožil. Bránil Krétu pred vyhladzovacími útokmi Turkov, padol hrdinskou smrťou v námornej bitke pri Dardanelách v roku 1656. Jeho obeta, rovnako ako obeta iných katolíkov však nebola márna. Benátčania, ktorí tvorili súčasť Svätej ligy (Rakúšania, Uhri, Nemci, Poliaci, Benátčania, Pápežský štát, Španieli, Portugalci, Janovčania, Neapolčania, Rusi) výraznou mierou participovali na zlomení osmanskej politickej a vojenskej moci.

V 18. storočí bola Osmanská ríša aj vďaka porážkam od Svätej ligy už len tieňom a stratila svoju silu a mocenské ambície. Európa sa moslimskému tlaku ubránila, dúfajme že sa mu ubráni aj dnes.

PDF (formát pre tlač)