Jean-Baptiste Chautard, francúzsky teológ a jeho dielo: Duša celého apoštolátu

Branislav Krasnovský
22. marca 2021   Cirkev

Jean-Baptiste Chautard OCSO (*12. marec 1858 v Briançone vo Francúzsku – †29. september 1935 opátstvo Sept-Fons) bol francúzsky trapistický opát a náboženský spisovateľ. Do rádu vstúpil v roku 1877, vysvätený za kňaza bol 3. júna 1884. Mimochodom, trapisti vyrábali vynikajúcu čokoládu, ktorá bola čiastočne zdrojom ich príjmov. V roku 1897 ho zvolili za opáta v kláštore Chambarand pri Grenobli a potom, iba o dva roky neskôr, sa stal opátom v kláštore Sept-Fons.

Jean-Baptiste Chautard sa stal jednou z vedúcich osobností trapistického rádu. V rokoch 1898/99 kúpili trapisti opátstvo v Citeaux, kde okolo roku 1100 začal svoje pôsobenie rád cisterciánov. Kláštor sa sekularizoval počas Francúzskej revolúcie, v roku 1898/99 sa vrátil späť do lona Katolíckej cirkvi. Kláštor oživili mnísi za La Trappe a Sept-Fons, ktorí obnovili jeho zašlú slávu.

Jean-Baptiste Chautard patril k významným frankofónnym teológom a náboženským spisovateľom. Prispel opätovnému šíreniu katolicizmu v sekularizovanom a k Cirkvi nepriateľsky naladenému Francúzsku. Jeho pozitívne pôsobenie sa prejavilo aj v belgickom Orvale a v Latinskej Amerike, pričom jeho spisy oslovili predovšetkým európskych a amerických katolíkov. Jeho vrcholným dielom sa stalo dielo Duša celého Apoštolátu, ktoré bolo preložené do viacerých jazykov a dodnes vychádza. V knihe zdôrazňuje základný a nevyhnutný význam modlitby a mariánskych pobožností a nabáda kresťanov, aby sa zapájali do aktívneho apoštolského života.

Mnoho pápežov citovalo Chautardovu knihu a odporúčalo ju katolíkom. Pápež Pius X. mal knihu na svojom nočnom stolčeku, predhovor ku knihe napísal pápež Benedikt XV. Knihu si obľúbil aj pápež Benedikt XVI.

Kniha, žiaľ, doposiaľ nevyšla v slovenčine, v roku 1939 knihu preložili v Přerove pod názvom Duše veškerého apoštolátu z francúzštiny do češtiny Sestry Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Z knihy Jeana Baptiste Chautarda vyberáme niekoľko podnetných myšlienok.

Kristov smrteľný život je prejavom Božej nevyčerpateľnej svätosti

Jednou z charakteristík božskej podstaty je najvyššia veľkorysosť. Všemohúci Boh je nekonečná dobrota. Láskavosť chce vyliať a dať všetkým ľuďom, ktorých stvoril. Božia všemohúcnosť však nie je svojvoľná, v Bohu je moc a bytnosť, vôľa a rozum, múdrosť a spravodlivosť to isté, takže v Božej moci nemôže byť nič, čo by nemohlo byť v jeho spravodlivej vôli a v jeho múdrom rozume.

Spasiteľov smrteľný život bol sériou prejavov tejto nevyčerpateľnej štedrosti. Dobrovoľnú obetu seba samého Ježiš vyjadril zvrchovaným spôsobom pri večeri s dvanástimi apoštolmi v tú noc, keď bol zradený. V predvečer svojho umučenia urobil z Poslednej večere so svojimi apoštolmi pamiatku svojej dobrovoľnej obety Otcovi za Spásu ľudí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.“ (Lk 22,19) „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.“ (Mt 26,28)

Kristus Pán vylial svoju lásku na svoju svätú Cirkev, čo je darom jeho lásky, predĺžením jeho života, zjavením pravdy, odrazom jeho svätosti. Cirkev, Ježišova mystická manželka, oživená jeho horlivosťou, vykonáva v priebehu vekov apoštolské dielo svojho božského vzoru.

Takýto je teda úžasný Boží plán, univerzálny zákon ustanovený Prozreteľnosťou: Človek má poznať cestu spásy skrze Krista, ktorý sa stal človekom. Samotný Pán Ježiš, jediný, ktorý vylial svoju krv za vykúpenie sveta, mohol tiež rozdávať ovocie svojej lásky a konať priamo v dušiach, tak ako to urobil aj v Eucharistii. Ale On chcel spoločníkov pri rozdávaní svojej lásky a dobra. Prečo? Pravdepodobne si to vyžaduje majestát Boží, ale vidieť tu aj Božiu lásku k človeku. Ak je správne, aby pozemskí panovníci vládli do veľkej miery prostredníctvom ministrov, aký veľký prejav Božej priazne je, že sa odhodlal umožniť úbohým ľudským tvorom podieľať sa na Božom diele a Božej sláve!

Cirkev, ktorá sa narodila na Kríži, povstala z prebodnutého boku Spasiteľa, pokračuje vo svojom apoštolskom poslaní, ktoré jej určil Kristus. V jej čele stojí duchovenstvo, jadro Kristových bojovníkov, osvetlených slávou svätých a horlivých kňazov i cirkevných hodnostárov. Nasledujú masy laikov, elita veriacich, ktorých rast bol, je a bude dôkazom nadprirodzenej vitality Cirkvi počas celej existencie ľudstva.

Je potrebné vyzdvihnúť aj kontemplatívne rády, ktorým pohanský svet vďačí za svoju premenu, mnísi týchto rádov prestavali svet svojou modlitbou a tvrdým pokáním. V stredoveku vynikajú kazatelia žobravých rádov i bojovníci proti moslimskému nebezpečenstvu, ktorí formovali stredovekú Cirkev a aj civilizáciu. A novovek je svedkom vzniku cirkevných zhromaždení, inštitútov, charitatívnych spoločností a zborov, ktorých úlohou bolo formovať spoločnosť.

Napokon si Cirkev počas svojej existencie neustále nachádzala neoceniteľných spolupracovníkov v radoch bežných veriacich. Toto sú horliví katolíci, dnes tzv. muži činu, sú to ľudia s vrúcnym srdcom, ktorí ponúkajú svoje sily, schopnosti a dokonca aj vlastné životy…

PDF (formát pre tlač)