Je zabíjanie nevinných ľudí zločin? - Christianitas

Je zabíjanie nevinných ľudí zločin?

Roman Cardal
13. septembra 2022
  Spoločnosť  

Akú odpoveď môžeme očakávať na otázku: „Je úmyselné zabitie nevinného človeka vždy vraždou (zločinom)?“ Pravdepodobne jednu z nasledujúcich: „Samozrejme!“, „Nepochybne!“, „Prirodzene!

Zdá sa, že ide o záležitosť, ktorá nepredstavuje žiadny problém, o ktorej je neprípustné diskutovať, o ktorej vôbec nemožno pochybovať. Keď sa k nám dostane správa, že niekde vďaka iným zomierajú nevinní ľudia, okamžite sme pobúrení a považovali by sme za nemiestne, keby sa nás niekto spýtal, prečo sme z toho takí rozrušení. V našom živote sa spoliehame na rad dôkazov, ktorých platnosť nepotrebujeme dokazovať. Vyššie uvedená otázka poukazuje na jeden takýto dôkaz.

Iliustračné foto, zdroj: pixabay.com

Keďže sme však bytosti obdarené rozumom, mali by sme všetko podrobiť kritickému skúmaniu. Otázka „Prečo?“ by mala patriť nielen do mentálnej výbavy malých zvedavých detí, ale najmä do mentálnej výbavy dospelých. V momente, keď ju nekladieme, spoliehame sa na istoty, ktoré možno zas až také veľké istoty nie sú. Niekto by mohol tieto úvahy považovať za plané teoretizovanie, ktoré nemá s naším praktickým životom nič spoločné. Ibaže ony s ním majú naopak spoločné veľmi veľa. Čo iné je napríklad brutálna cenzúra alternatívnych médií, ku ktorej sa nedávno uchýlila česká vláda? Nie je to azda zákaz vidieť realitu inou optikou než tou, akú nám predkladajú štátom licencovaní spravodajcovia a analytici? Nie je to zakázanie otázky „Prečo by to nemohlo byť inak, než sa nám to oficiálne podáva?“.

To, čo sa zdá byť evidentné, môže byť iba prejavom harmonického súzvuku určitého názoru so štýlom myslenia, ktorý nám bol vštepený prostredníctvom oficiálneho vzdelávania a tlakom verejnej mienky. Za samozrejmosť považujeme to, čo zodpovedá našim zvyklostiam a je v súlade s naším presvedčením, o ktorého hodnote sme často hlbšie nepremýšľali.

Na otázku „Je úmyselné zabitie nevinného človeka vždy vraždou (zločinom)?“ môžeme vysloviť odpoveď pod náporom týchto skrytých síl a pritom si nahovárať, že sa opierame o niečo absolútne samozrejmé. Jednou z úloh filozofov je pokračovať v sokratovskom odkaze a znepokojovať seba i ostatných nepríjemnými otázkami. Filozof je podobný izraelskému prorokovi, ktorý nenechá svojich poslucháčov na pokoji, nedovolí im zastaviť sa na ich ceste a núti ich putovať smerom, ktorý vedie ku konečnému cieľu ľudského života. Aj v myslení je možné sa zastaviť, uviaznuť v prijatých názoroch a zatarasiť si cestu k Pravde, ktorá k nám síce zostúpila, ale za ktorou sa musíme napriek tomu vydať po strmej a kamenistej ceste. V tomto kontexte máme chápať aj filozofovu otázku, ktorou sa pýta, prečo by úmyselné zabitie nevinného človeka malo byť zločinom.

Nejaký dôvod pre to sa musí nájsť. Po krátkej úvahe by sme pravdepodobne odpovedali, že každá ľudská bytosť má právo na život, že si ho môže bezpodmienečne nárokovať, že ľudský život predstavuje nedotknuteľnú hodnotu, že má nevyčísliteľnú cenu a pod. Mohol by sa s tým filozof uspokojiť? Určite nie. Pýtal by sa ďalej: „Odkiaľ sa toto právo vzalo?“ a ako provokatívnu indíciu by dodal: „Človek je produktom slepej evolúcie, bezvýznamný červ stratený na okraji kolosálneho Vesmíru, ktorému je jeho život úplne ľahostajný. Keď človek zahynie, svet ide ďalej a nič zvláštne sa nedeje.

Málokto by sa asi chcel pustiť do polemiky s názorom, že sme sa na Zemi ocitli náhodou, pretože by na to musel zmobilizovať celý filozofický arzenál svojej mysle, a to určite nie je jednoduché. Väčšina respondentov by sa radšej odvolávala na Chartu základných práv a slobôd, čo je ústavný dokument vydaný v roku 1992. Dočítame sa v ňom, akých práv sa môžeme domáhať, a právo na život je v zozname na prvom mieste. Problém, na ktorý by filozof poukázal, je však tento: dokument iba potvrdzuje existenciu rôznych práv, ale vôbec ich neodôvodňuje. Prečo by sa mali uplatňovať práve tieto práva a nie, možno, úplne iné práva?

Pri hľadaní odpovede by mohla zaznieť táto odpoveď: autormi tejto Charty sú zákonodarcovia, ktorí nás občanov zastupujú a konajú z nášho poverenia. V politickom procese sa dohodli na udelení práve takýchto práv človeku a na uzákonení ich dodržiavania pod hrozbou sankcií. Z toho vyplýva, že pôvod týchto práv je konvenčný. Tým sa však otvára nový problém. Je jasné, že neexistuje len náš český (resp. slovenský) právny systém, ale existujú (a existovali) aj iné právne systémy. Napríklad v nacistickom Nemecku platili Norimberské zákony, ktoré niektorým skupinám obyvateľstva upierali tie najzákladnejšie práva. Na druhej strane, v islamských krajinách sa riadia právom šaría, podľa ktorého nie je problém zabiť cudzoložnú ženu alebo odpadlíka od islamu. To, čo sa optikou nášho právneho myslenia javí ako zločin (napr. zabitie inoverca), je v týchto krajinách v úplnom súlade so zákonom a nemá nič spoločné so zločinom. Trvanie na údajných „samozrejmostiach“ nedokáže niečomu takému vôbec zabrániť, pretože to, čo je samozrejmé pre nás, nie je samozrejmé pre tých, s ktorými nezdieľame rovnakú kultúru.

Ak si spomenieme na odkaz sofistov, ktorých dedičmi sú dnešní novinári a mnohí akademickí pracovníci, nemali by sme podceniť, že „samozrejmé presvedčenie“ ľudí určitej doby možno systematickým ideologickým vplyvom zmeniť tak, že sa im ako samozrejmý začne javiť úplný opak ich pôvodných predpokladov. Staroveký sofista Gorgias sa chválil práve touto schopnosťou vyvolať v mysliach svojich poslucháčov súhlas s určitým názorom a následne aj s jeho úplným opakom.

Zdá sa, že nás z tohto načrtnutého problému zachraňuje odkaz na tzv. prirodzený zákon. Ale ani tu sa naše myslenie neocitá v bezpečí. Nacisti aj islamisti sa vo svojom zákonodarstve neopierajú o ľudskú vôľu, ale o to, čo ju nekompromisne presahuje. Nacisti boli presvedčení, že prirodzenosť vecí podlieha evolučnému zákonu boja o prežitie; islam svoje normy garantuje vôľou Alaha, ktorý koná v súlade s tým, kým je (svojou prirodzenosťou). V oboch prípadoch máme do činenia s prirodzeno-právnymi teóriami. To nám ukazuje, že východisko z problému treba hľadať v aktivizácii možností dobrej filozofie, bez ktorej sa vždy budeme musieť skloniť pred právom silnejšieho.

Dnešná spoločnosť sa jej čoraz väčšmi podvoľuje (mnohé zákony a opatrenia vydané vládou majú spornú legitimitu) a to je smutný znak, že s takouto filozofiou úplne stratila kontakt.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Vyvoláva Cirkev pocit viny a zbavuje nás odchod z Cirkvi výčitiek svedomia? Na tieto i ďalšie otázky odpovedal P. Józef Augustyn SJ

Najlepšou prípravou na manželstvo je príprava na dospelosť

Globálna konkurencia pre Krista

Týždeň na Slovensku