Je aristokracia skutočne nepriateľom ľudu a epicentrom degenerácie?

Branislav Michalka
7. septembra 2020
  Spoločnosť

Ľavicové a liberálne myslenie posledných storočí vyhlásilo vojnu všetkému, čo nespĺňalo kritérium ich posvätnej triády – sloboda, rovnosť a bratstvo. Nie nadarmo pôvodná verzia tohto hesla niesla dodatok „alebo smrť“, ktorý po Napoleonovom prevrate šikovne zmizol z oficiálnych nápisov, aby príliš nepripomínal gilotínu.

Jednou z obzvlášť nenávidených čiastok „starého režimu“ bola inštitúcia šľachty, čiže aristokracie. Tá v očiach revolucionárov predstavovala stelesnenie všetkých negatív. V prvej fáze revolúcie sa dokonca revolucionári tvárili, že kráľa považujú za svojho ochrancu voči reakčným aristokratom. Aristokracia podľa revolucionárov odporovala:

  • slobode, pretože stelesňovala stavovské členenie spoločnosti a hierarchiu
  • rovnosti, pretože mala iné práva a privilégia ako nižšie zložky obyvateľstva
  • bratstvu, pretože sa cítila byť nadradená bežným obyvateľom

Aby zdôvodnili moderné ideológie svoju averziu k aristokracii, či už rodovej alebo len sociálnej, šírili o nej množstvo mýtov, ktoré ju prezentovali ako asociálnu komunitu s výraznými prvkami degenerácie a neschopnosti. Skutočnosť je samozrejme v mnohom odlišná, aj keď zaiste nikto nepopiera, že sa môže vyskytnúť degenerácia a dedičná zaťaženosť aj u aristokratov. Ale rovnako aj u baníkov alebo roľníkov.

zdroj: wikimedia commons

Aby sme objektívne zhodnotili pozitíva či negatíva aristokracie, tak si musíme najprv ujasniť jeden fakt, ktorý je nezvratný:

Neexistuje žiadna spoločnosť bez elity – aristokracie

Predpoklad rovnostárskych ideológii pracoval s ideou rovnosti ako niečoho prirodzeného, čo sa časom umelo narušilo (viď Rousseau) a s ideou elity ako ničoho umelo vytvoreného. Tieto predpoklady sa ukázali ako dokonale mylné. V každej porevolučnej spoločnosti, ktorá deklarovala rovnosť sa automaticky, po pompéznej deklarácii, vytvorila nová elita – aristokracia. Vo Francúzsku napoleonská, v amerických štátoch po antikoloniálnych revolúciach aristokracia slobodomurárska a republikánska a v komunistických štátoch aristokracia stranícka. Otázka teda nestojí tak či aristokraciu-elitu dovolíme ale: aká tá nevyhnutná aristokracia bude. Či bude morálna a kresťanská alebo amorálna a pohanská. Prípadne vulgárna, hlúpa a krutá.

Keď sme si už vysvetlili nevyhnutnosť elít, tak sa pozrime na elity minulosti bez hanlivého ideologického očierňovania a snažme sa pozrieť na spoločenské a kultúrne klady, ktoré môžu so sebou inštitucionalizované elity prinášať.

Vedomie náročnosti

Vedomie príslušnosti k vedúcej triede v spoločnosti usmerňuje prirodzenú hrdosť smerom ku kladeniu vyšších nárokov na vlastnú osobu ako aj na stav, ktorého je aristokrat príslušníkom. Klasické heslo francúzskej aristokracie noblesse oblige  – vznešenosť zaväzuje, sa stalo heslom aristokracie ako takej. Znamenalo to povinnosť za každých okolností reprezentovať svoju triedu takým chovaním, ktoré by jej nerobilo hanbu ale naopak vždy vzbudzovalo rešpekt a úctu. To sa mohlo prejavovať v rôznych drobnostiach každodenného života, v ktorých sa často ukazujú negatívne stránky ľudskej povahy.

Tam, kde iní prejavovali vulgárnu hrabivosť voči majetku a zisku, tam aristokrat musel zachovať voči nim odmeranosť a pohrdnúť chamtivosťou. Tam kde iní hlučne a vulgárne upozorňovali na svoju osobu, tam sa aristokrat mal snažiť dôstojne a bez podliezania čakať kým si ho všimnú pre jeho zásluhy. Tam kde iní odstrkávajú slabších, tam sa mal snažiť im pomôcť. Nie všetci aristokrati samozrejme napĺňali tento ideál, tak ako nie všetci roľníci napĺňali ideál zbožného a pracovitého roľníka, ale väčšina, či už z dôvodov prestíže alebo aj márnivosti, sa snažila na verejnosti prezentovať takýmto spôsobom.  

Výsledkom bolo postupné kultivovanie spoločnosti a prenos týchto aristokratických zvykov aj do nižších stavov spoločnosti. Práve kresťanskej šľachte vďačíme za to, že naše rodinné a spoločenské vzťahy sú poznačené galantnosťou a zdvorilosťou. Už samotné slovo „zdvorilosť“ svedčí o svojom aristokratickom pôvode – je odvodené od slova „dvor“, čím sa myslí dvor kráľovský, na ktorom sa pestovali galantné a zdvorilé mravy.

Vedomie zodpovednosti

Príslušnosť k vyšším triedam bola spojená s riadením spoločnosti. Táto vedúca úloha so sebou prinášala zodpovednosť za širšie celky obyvateľstva. Vedomie, že od aristokratovho rozhodnutia závisia stovky, možno tisícky ľudí, prinieslo v spojení s kresťanskou morálkou podvedomú snahu prihliadať pri svojich činoch k spoločnému blahu štátu, národa a vlasti. Tým sa utvrdila snaha nadraďovať spoločenské záujmy nad záujmy osobné. Táto ochota obetovať sa, bola umocňovaná kresťanským ideálom a vzorom obety Ježiša Krista. 

zdroj: Flickr

Vznešenosť konania Nášho Pána sa stala vzorom pre konanie všetkých kresťanov, avšak práve elity spoločnosti stotožnené s týmto ideálom pociťovali povinnosť preukázať svoju príslušnosť k vyššej vrstve aj týmto spôsobom.

Heroický ideál

So šľachtou, ktorá sa tvorila predovšetkým na základe vojenskej aristokracie je už z podstaty jej pôvodu spätá odvaha. Zbabelosť v boji bola pre aristokrata najväčšou hanbou a potupou. Bojovať za kráľa, svoju vlasť, ochraňovať vdovy a siroty, zúčastniť sa krížovej výpravy, to sa považovalo za prejav šľachticovej odvahy a tieto skutky boli od neho vyžadované rodom aj spoločnosťou.

Toto vyhľadávanie nebezpečenstva, pokiaľ nebolo samoúčelne, pomáhalo chrániť spoločnosť pred vonkajším i vnútorným nepriateľom. Ideál rytierskej odvahy postupne prenikal do všetkých vrstiev obyvateľstva nielen ako majetok telesne zdatných jedincov, pociťujúcich pohanskú prevahu nad okolím ale ako záväzok vzťahujúci sa aj na slabých, ktorí si chcú uchovať dôstojnosť a hrdosť. Príkladom takejto odvahy môže byť aj život sv. Ignáca z Loyoly pred konverziou. Aj keď postavou malý, s vedomím šľachtickej povinnosti konal pravé divy odvahy a sebazaprenia.  

Česť

Predstava klamstva, podvodu, zákernosti a s nimi spojenej charakterovej nízkosti bola v príkrom rozpore s aristokratickým pojmom cti. Ten bol vystavaný na požiadavke „čistoty“ rodového mena a rodinnej povesti. Pošpinenie tejto rodovej tradície, znamenalo pohanenie erbu, dobrého mena rodu a všetkých jeho príslušníkov. Dôsledné dbanie na česť osobnú i rodovú malo byť jednou z hlavných úloh aristokrata. Niekedy v románskych krajinách nekresťansky preháňanou a dopĺňanou súbojmi a krvnou pomstou za potupenie cti.

zdroj: wikimedia commons

V intenciách kresťanskej dôstojnosti sa však jednalo o ideál veľmi prospešný, ako ukazuje dokonalá absencia pojmu cti u dnešných liberálno-demokratických elít, ktorým ani verejne preukázaná krádež, podvod či lož nie je dostatočným dôvodom na sebareflexiu a z nej odvodené kajúcne konanie.

Dobročinnosť

Vyššie uvedené vedomie zodpovednosti, kombinované s vedomím povinnosti voči predkom a potomkom, ako aj s ideálom kresťanskej lásky, sa mohlo dobre uplatniť pri dobročinnosti. Dostatok hmotných prostriedkov umožňoval šľachtickým ženám starať sa o biednych a chudobných, podporovať rôzne charitatívne ustanovizne, zakladať ich a udržiavať. Hojne podporovali Cirkev v jej dobročinnosti a keď to bolo možné a nevyhnutné často, podľa vzoru sv. Alžbety Uhorskej, navštevovali osobne chudobných aby ich obdarovali a pomohli im.

Obraz aristokratov ako sociálnych netvorov, aký sa husto rozširoval najmä v socialistickej kultúre, je preto úplne falošný. Často dochádzalo pri tejto démonizácii aristokracie k dvom zámenám: feudálna šľachta bola pre nich zamieňaná za buržoáziu 19. a 20. storočia a aristokracia 19. a 20. storočia, poznačená sekularizmom a liberalizmom za šľachtu kresťanskú.

Dobrý odstup a nadhľad získame, ak porovnáme vulgárnu hrabivosť súčasnej oligarchie s charitatívnou činnosťou elít v minulosti. Predstava manželky postkomunistického podnikateľa navštevujúcej pravidelne s dcérami nemocnice a chudobince by bola zaiste pitoreskná.

Hľadanie vyššej kultúry

Držba vyšších ideálov so sebou prináša aj túžbu po ich vizuálnom či hudobnom vyjadrení. Táto ambícia primäla aristokraciu k výraznému mecenášstvu. V podstate celá vyššia kultúra v dejinách Európy mala dva zdroje financovania – Cirkev a aristokraciu, do čoho samozrejme rátame aj jej predstaviteľa najvyššieho, monarchu.

zdroj: Flickr

Práve im vďačíme za všetky tie úžasné diela európskeho umenia a kultúry. S nimi ostro kontrastuje estetická a morálna bieda súčasného „umenia“. Ešte horšie to bude s mecenášstvom súčasných elít, ktoré sú zamerané predovšetkým na zhromažďovanie financií a ich užívanie v letných dovolenkových strediskách. Zároveň ich morálna neukotvenosť a absencia akéhokoľvek uceleného ušľachtilejšieho videnia sveta im zabraňuje už z princípu v akejkoľvek zmysluplnej podpore kvalitného umenia. To si totiž vyžaduje službu ustáleným typom, schémam a predobrazom odpozorovaným  z viditeľného sveta, čo je v morálnej a náboženskej anarchii nemožné. O niečom takom je možné snívať len prípade obnovenia elít ukotvených v náboženstve a ráde. Tie tu momentálne nie sú.

Hľadanie ušľachtilosti v spoločenskom styku

Kontakt medzi príslušníkmi aristokracie bol sprevádzaný vedomím výnimočnosti stretávajúcich sa aktérov. Tí si chceli vzájomne prejavovať úctu v čo možno najdôstojnejšej podobe. Vďaka tomu vznikli pravidlá spoločenskej etikety, ktorá stanovila systém vzájomnej komunikácie a spoločenského obcovania medzi príslušníkmi aristokracie.

Pod vplyvom Cirkvi, ktorá zušľachťovala morálku aristokracie, sa začala táto etiketa uplatňovať nielen voči seberovným ale aj smerom k nižším vrstvám. Tie si tiež postupne túto etiketu osvojovali a preberali ju do svojho každodenného života. Princípy stolovania, zdvorilosti v rodinnom styku, chovanie sa na verejnosti, to všetko sme prebrali od aristokracie, či sa nám to páči alebo nie.

Že nám chýba skutočná elita, to je dobre vidieť práve na tom v akom stave je spoločenské chovanie našich demokratických elít.

Galantnosť k ženám

V neposlednom rade treba pripomenúť prínos aristokracie vo vzťahu k ženám. Kresťanská doktrína a úcta k Panne Márii poskytli základ a aristokratická etiketa dotvorila grandióznu stavbu galantnosti voči ženám. Tento obdivovaný kvet stredoveku, ktorý sa ďalej rozvíjal počas stáročí priniesol nakoniec taký stupeň  úcty a zdvorilosti voči ženám, o akom sa v iných kultúrach nikomu ani nesnívalo.

zdroj: wikimedia commons

Je príznačné, že sám Ľudovít XIV., ktorý si nárokoval ako predstaviteľ a zosobnenie štátu maximálnu úctu, vždy keď videl okolo seba prechádzať ženu, akéhokoľvek spoločenského stavu, tak vstal a sňal si klobúk. Takto zostal až dovtedy, kým žena neprešla. Je logické, že jeho vzor napodobňovali aj ostatní. Tak ako je logické, že vulgárnosť a primitívnosť dneška je zase napodobňovaním súčasných elít.

Potrebujeme dobré vzory

Zo všetkého čo bolo uvedené si môžeme odvodiť dva závery:

  1. aristokracie v minulosti neboli brzdou zušľachťovania ľudstva ale naopak jeho podporovateľom a garantom
  2. potrebujeme elity kvalitné a morálne ako vzor hodný nasledovania

Pokiaľ sa nám nepodarí uskutočniť morálnu obrodu európskeho kontinentu v duchu kresťanských zásad, tak síce budeme mať nevyhnutne elitu, lebo taký je poriadok sveta, ale takú, ktorú poslúchať bude pre kresťana nielen povinnosťou ale aj zálohou na Očistec.