Je almužna len odporúčanie alebo povinnosť? -

Je almužna len odporúčanie alebo povinnosť?

Michal Semín
7. februára 2021
  Cirkev

Nedeľou Deviatnika (Septuagesima) sme vstúpili do doby predpôstnej. Doby, ktorá nás má vnútorne pripraviť na kajúci čas pôstny, nabádajúci k pokániu. Tak, ako sa bez viery nemôžeme páčiť Bohu, nevojde nikto z nás do nebeskej blaženosti bez toho, aby predtým očistil svoju dušu od všetkých jej poškvŕn. Ciest, ako tento cieľ dosiahnuť, je viacero, v pôstnom čase sme potom volaní predovšetkým k trom – k vrúcnejšej a pravidelnejšej modlitbe, pôstu a almužne. Z týchto troch prostriedkov k nášmu posväteniu sa dnes najmenej hovorí o tom treťom – almužne. Prečo je to tak?

Možno aj preto, že konanie skutkov telesného milosrdenstva, medzi ktoré almužna spadá, prevzal na svoje plecia sekulárny štát a rôzne charitatívne organizácie, vrátane tých, ktoré zriadila Cirkev. Je samozrejme v poriadku, že materiálna pomoc blížnym má dnes svoje pevné inštitucionálne zázemie, má to však aj niektoré tienisté stránky. Moderný štát svojou stále monštruóznou administratívou síce prostredníctvom daní a sociálnych dávok zmenšuje materiálnu nerovnosť v spoločnosti, súčasne však vytvára nezdravé puto závislosti od štátnej mašinérie. Pretože platí, že nič nie je zadarmo, postupom času sa z opatrovateľského štátu, v ktorom väčšina výdavkov ide na dôchodky a sociálne dávky, stáva štát terapeutický a prevýchovný.

Žobrákov je dnes možno menej, ako v ére industrializácie 19. storočia, to isté však neplatí pre nevoľníkov štátu, ktorý od Cirkvi preberá nielen organizovanú pomoc blížnym, ale aj starostlivosť o dušu. Hoci sa marxistami ovládaný štát vždy oháňal starosťou o chudobných a svoju legitimitu odvodzoval od prísľubu materiálneho povznesenia proletariátu, ľudia v núdzi boli pre marxistov len abstraktná politická kategória (tak ako sú abstraktnou kategóriou pre dnešných humanistov tzv. utečenci), slúžiaci ako prostriedok na uchopenie moci. Navyše sexuálnou revolúciou, ktorú výrazne urýchlil a prehĺbil súčasný liberálny štát, dochádza k deštrukcii tej najväčšej poistky proti biede, ktorou je zázemie prirodzenej a funkčnej rodiny. Deti, prichádzajúce na svet sa mimo manželstva, časté rozvody, tlak na predčasnú sexualizáciu detí či LGBT+ zmätenosť, to všetko tvorí ničivú zmes, ktorá sa v spoločnosti prejavuje nielen na kvalite duchovného života, ale aj toho hmotného.

Katolík by sa teda nemal uspokojiť s myšlienkou, že svoje skutky telesného milosrdenstva koná tak, že svojmu opatrovateľskému štátu odovzdáva dane, či tým, že čas od času prispeje na nejakú mediálne privilegovanú zbierku. A pretože pôstny čas je vhodnou príležitosťou vrátiť sa k osvedčenému modelu pomoci blížnemu, ktorému osobne vidíme do tváre (pokiaľ ju však nemá skrytú štátom vyžadovaným rúškom), skúsme sa zamyslieť nad tým, ako možno túto prax v našich životoch obnoviť.

Ešte predtým si však pripomeňme, čo o almužne a jej povinnosti hovorí Sväté písmo a Cirkev. Almužna je praktickým prejavom lásky, teda prvého prikázania. Kristus sľubuje večné zavrhnutie tým, ktorí uzavrú svoje srdce pred potrebami – i tými materiálnymi – svojich blížnych: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piťVeru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25, 41 a ďalej) A apoštol sv. Ján vo svojom prvom liste poznamenáva: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1 Jn 3, 17-18). Zo slov Písma je teda úplne zrejmé, že poskytovanie almužny nie je len obyčajnou radou či odporúčaním ako lepšie žiť, ale mravný príkaz, ktorý zaväzuje vo svedomí. Veď opomenutie almužny môže vyústiť až do straty večnosti! Príkaz udeliť almužnu však predpokladá dve okolnosti – možnosť jej udelenia, čiže nadbytok na strane dávajúceho, a potom úplný nedostatok zo strany chudobného. Ak nie sú obe okolnosti splnené, má almužna iba povahu odporúčania, nie príkazu.

Ak hovoríme o nadbytku, myslíme tým prostriedky, ktoré dávajúci či jeho rodina na zabezpečenie vlastného dôstojného života nepotrebujú a s najväčšou pravdepodobnosťou ani potrebovať nebudú. Bolo by určite nesprávne na základe nejakej horlivej snahy pomôcť cudzím a tým uvrhnúť členov vlastnej rodiny do ťaživej materiálnej situácie. Bolo by to podobne falošné, ako keď pokrokoví humanisti zachraňujú utečencov na mori, zatiaľ čo sa im ich vlastné deti motajú medzi drogami a promiskuitnom sexom.

Ako už bolo povedané, inštitucionalizované fyzické milosrdenstvo, nech už je jeho vykonávateľom štát, neziskový či cirkevný subjekt, by sa pre nás nemalo stať prekážkou k osobnej pomoci, teda by sme sa nemali vzdať možnosti almužny tvárou v tvár. Globálny projekt Veľkého resetu, poháňaný záhadnou pandémiou vírusu, ktorý je tak nebezpečný, že sa o jeho prítomnosti v tele musíme uisťovať neustálym testovaním, pomaly ale iste povedie aj k dramatickému poklesu životnej úrovne nižšej a strednej triedy. Mnohí z nás už dnes vedia o niekom, kto v dôsledku nezmyselných plošných karantén prišiel o prácu či živnosť, od ktorej bola jeho rodina hmotne závislá. Niektorí z týchto nešťastníkov možno skončia na ulici, zvyšujúc tak počet žobrákov, ktorí posedávajú pred dverami našich kostolov.

Tohtoročný pôstny čas – ale pokojne aj celý cirkevný rok – je tak pre nás príležitosťou podať pomocnú ruku tým, ktorí to najviac potrebujú. Osobne, bez sprostredkovania profesionálnej charitatívnej agentúry, ktorá z nemalej časti našich milodarov živí svoj aparát. Osobné stretnutia a dôverný rozhovor je pre človeka, ktorý je na mizine, často rovnako dôležitý, ako peniaze. A my máme príležitosť zistiť, aké sú skutočné potreby tohto blížneho, a či mu môžeme pomôcť aj inak, než len finančne – sprostredkovať brigádu či prácu, pomoc nejakého zariadenia, či občasnú donášku stravy či poskytnutím iných základných životných potrieb.

Často sa stretávame s námietkou, že almužnou len podporujeme lajdákov, lenivcov a pijanov. Tak to v niektorých prípadoch naozaj aj je a vtedy skutočne nie je na mieste takýchto ľudí obdarovávať peniazmi. Napokon aj sv. Pavol v liste Solúnčanom hovorí, že „kto nechce pracovať, nech ani neje“. Ak si však nie sme istí, či poskytnuté peniaze naozaj zneužijú, potom je vždy lepšie sa mýliť na strane lásky, než spravodlivosti.

Ak ide o spôsob, akým má byť almužna dávaná, potom je treba pamätať na slová Pána: „Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu.Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 2 a ďalej)

Významný český teológ Reginald Dacík O.P. vo svojej Mravouke poznamenáva, že „ak niekto dáva almužnu len preto, aby bol videný a chválený, stáva sa za týchto okolností dobrý skutok zlým“.

Ako vidno, aj ten, kto sa vzdáva malej časti svojho majetku v prospech druhých, nemusí si tým ešte ukladať poklad v nebi.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024