Jazyk ako posledný nepriateľ revolúcie – snahy ľavicových liberálov o zničenie nemenného Rádu v jazyku -

Jazyk ako posledný nepriateľ revolúcie – snahy ľavicových liberálov o zničenie nemenného Rádu v jazyku

Branislav Michalka
18. marca 2021
  Cirkev  

V priebehu roku 2020 sa v médiách objavila informácia, že Francúzsko prijalo nový zákon, podľa ktorého zamestnávateľ, a to štátny aj súkromný, nesmie vyžadovať od zamestnancov dodržiavanie pravidiel spisovného jazyka, vzhľadom na to, že je to diskriminačné voči tým, ktorí tieto presné znalosti nemajú. A to jednak migranti, ktorí sa dokážu približne dohovoriť, ale aj bežní Francúzi, ktorí si pravidlá neosvojili.

Jazyk sa tým zmenil z veci, voči ktorej boli, najmä vo Francúzsku, vznášané nároky na presnosť a určitý poriadok, na médium, v ktorom potenciálne slová nebudú mať presne vymedzený význam, ani vzťahy. Navyše sa vyžadovanie presnosti a určitosti v komunikácii môže stať predmetom obvinenia z netolerancie, diskriminácie, či prípadne rasizmu.

Podobný trend, pomaly ale isto odbúravať stabilné a presné definície pojmov, v prospech ich relativizácie, môžeme pozorovať v európskej postmodernej filozofii aj praxi už niekoľko desaťročí. Konštantné pojmy a stabilný, presný jazyk predstavujú pre liberálnych a ľavicových intelektuálov zatiaľ posledného nepriateľa, s ktorým sa rozhodli vysporiadať. Orwellom vymyslený románový newspeak, sa pre nich stáva vytúženým cieľom a realitou.

Jazyk ako posledný nepriateľ – In principio erat Verbum et Verbum erat apud Deum
zdroj: Flickr

Útok na Logos

Po deštrukcii tradičného náboženstva v 18. storočí, zničení tradičnej politiky v 19. storočí, zničení tradičnej rodiny v 20. storočí, zostal pre nepriateľov európskej kresťanskej kultúry už len posledný nepriateľ – jazyk. V duchu radikálneho ockhamizmu, odtrhnutého od jeho stredovekých náboženských základov, považuje tzv. postmoderná filozofia jazyk a pojmy za nástroj a znaky, bez akéhokoľvek transcendentného a metafyzického presahu. Neschopný odhaľovať metafyzické súvislosti sveta a Boha.

Samozrejme tento postoj nie je nový, ako v konečnom dôsledku takmer nič z „novej filozofie“ posledných dvoch storočí. Pokiaľ by sme akceptovali okrídlený výrok, že dejiny európskej filozofie sú len poznámky k Platónovi a Aristotelovi, tak „novosť“ novej filozofie spočíva, zjednodušene povedané, v tom, že sa každý z „originálnych“ moderných filozofov upne na jeden z aspektov ľudského bytia alebo ľudského myslenia, toho sa zmocní s radosťou a nadšením gymnazistu objímajúceho po prvýkrát svoju milú, a už sa ho nehodlá pustiť. Do svojej „originálnej“ marginálie sa tak zamiluje, že z nej urobí os celého myslenia ľudstva a búši do tohto bodu na filozofickej nákove s usilovnosťou Héfaista. Jedným z takýchto novodobých filozofických smerov je aj postmoderný dekonštruktivizmus.

Aký bol cieľ filozofického smeru, ktorý sa rozhodol zbaviť jazyk a svet, slovami jedného z jeho predstaviteľov, Jacquesa Derridu, „logocentrizmu“? Rovnaký, aký mali niektoré moderné filozofické smery už v predchádzajúcich storočiach, pri deštrukcii tradičnej kresťanskej spoločnosti – atomizácia, dehomogenizácia a diskontinuizácia. Čiže zničenie ľudského poznania Bohom stanoveného Rádu Stvorenstva, takého, ako sa stabilne a hierarchicky prejavuje vo Vesmíre, rozbitím homogénneho a celistvého ľudského poznania sveta skrze stabilné pojmy, na drobné a vzájomne nespojiteľné, či odporujúce si časti, bez možnosti poznania ich začlenenia v rozumnom poriadku Vesmíru.

Nie je možné poprieť, že sa im to veľmi darí. Avšak neustále napredovanie a prehlbovanie ich deštrukčnej činnosti, je zároveň svedectvom o ich neúspechoch a permanentnom sklamaní. Keď zničili náboženstvo v storočí 18., ich radosť rýchlo vyprchala, lebo zistili, že ľudia si za náboženstvo nájdu náhradu v podobe politických kultov, ktoré sú automaticky poplatné nižším stupňom Rádu aj vtedy, keď sú odtrhnuté od Boha. Skúsili ísť ešte hlbšie a deštruovať rodinu a prirodzené komunity, situácia sa však zopakovala – spoločenské štruktúry sa aj po atomizovaní automaticky zoraďujú a hierarchizujú. Preto museli siahnuť „na hlbinu“ a pokúsiť sa zničiť samotný „logos“.

Tento starogrécky pojem obsahuje podľa odborníkov niekoľko desiatok významov. Značí „slovo“, „poriadok univerza“, „rozum“, „bytie v jeho celistvosti“, „božstvo“, „ducha“ a pod. Už to, že sa pod týmto slovom ukrývajú všetky tieto významy, ktoré akoby zahŕňali všetky konštitutívne prvky Stvorenstva a podriaďovali ich kontinuite, spätosti, súvzťažnosti a jednote, ktorá poukazuje na aristotelovského Prvého hýbateľa, čiže Boha, už to je dostatočný dôvod pre vzbúrenecké sily, aby v ňom rozpoznali posledného nepriateľa, nositeľa univerzálneho Rádu, ako aj božskej hierarchie, a zaútočili naň.

Jazyk má v Ráde stvoreného sveta trojakú funkciu. Za prvé je bázou, pomocou ktorej sa zdieľa medzi ľuďmi univerzálny „logos“, Rád, príčina a účel Stvorenstva, ako predmety rozumu a poznania, čo umožňuje ľuďom rovnaké a konštantné chápanie nemenných vzťahov medzi stvorenými vecami a poznanie vecí (napríklad v matematike či logike, ale aj vo filozofii a náboženstve – viď napr. schopnosť šírenia kresťanstva v rôznych etnikách). Každý človek nemá svoju individuálnu matematiku a logiku, ale všetci (pokiaľ to tvrdošijne neodmietajú z účelových morálnych dôvodov, ako sú napr. lenivosť alebo podvodnosť a pod., ktoré môžu nadobudnúť aj formu civilizačných návykov) sú schopní chápať a akceptovať (najlepšie sa to vždy ukáže pri počítaní peňazí) rovnaké princípy. Odkrývajú svojím, od Boha daným, rozumom jednak štruktúru Stvorenstva a zároveň aj jednotu ľudského poznania, ktoré je výrazom konštantných princípov tvorenia pojmov, vložených Bohom do ľudského rozumového mechanizmu.

Druhou funkciou jazyka a jeho pojmov je komunikácia medzi ľuďmi. Vyjavujú si navzájom skrze slová a pojmy svoje pocity, úvahy a názory, organizujú spoločnosť. Treťou funkciou jazyka, je komunikácia medzi človekom a Bohom. Človek sa modlí slovami, prosí Boha jazykom a používa pri tom stabilné pojmy. Základné Božie vlastnosti (ako napr. jedinosť, dobro, spravodlivosť), môžu byť za pomoci prirodzeného rozumu rozpoznané (viď napr. Aristoteles), pojmovo uchopené a ľuďmi medzi sebou navzájom zdieľané, pomocou jazyka. Avšak môžu byť aj prostredníctvom Zjavenia odovzdané ľuďom skrze – Slovo (Logos) – Ježiša Krista, Božieho Syna. Jazykom následne človek vyznáva svoju vieru, modlí sa k Bohu, interpretuje Božie Zjavenie a odovzdáva ho ďalej.

Jazyk ako posledný nepriateľ – Verbum caro factum est
zdroj: wikimedia commons

Boží Syn Ježiš Kristus – cesta k pravému poznaniu jazyka

Na začiatku Evanjelia sv. Jána sa píše: „In principio erat Verbum et Verbum erat apud Deum et Deus erat Verbum“ – po starogrécky vo fonetickom prepise – „En arch eimi o Logos kai ho Logos eimi pros ho Theos kai Theos eimi ho Logos“ – v slovenčine – „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“

Vidíme, že v starogréckom origináli evanjelia sa používa slovo Logos. V latinskom preklade Verbum, čiže Slovo. V Evanjeliu sv. Jána je tým prisúdený pojmu „logos“ to najvyššie postavenie – stáva sa vyjadrením podstaty Božieho Syna Ježiša Krista. Na záver čítania úvodu tohto evanjelia, ktoré bolo súčasťou záverečných obradov v tradičnej tridentskej liturgii, môžeme počuť: „Et Verbum caro factum est, et habitavit in nobis“ – „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ Reč je teda o vtelenom Božom Synovi, Ježišovi Kristovi. Starogrécky pojem Logos sa tak stáva zástupným vyjadrením podstaty Ježiša Krista ako Spasiteľa Stvorenstva, aj ako udržiavateľa Rádu Stvorenstva, ale aj pôvodcu Rádu Stvorenstva. Zároveň je však označený ako Slovo, čiže to, čo ľudia vnímajú ako základný stavebný prvok jazyka.

Tým sa vyjavuje funkcia jazyka a medziľudského zdieľania pojmov, jeho význam a dôstojnosť v dejinách spásy. Pomocou jazyka nám Boh zvestuje pravdy Zjavenia, ktoré sú nemenné a nezmeniteľné. Pojem a pomenovanie nejakej veci má primárnu funkciu pri vytvorení predpokladov na definovanie esencií vecí, určovanie vzťahov medzi nimi a následne odkrývanie nemenného Rádu Stvorenstva. Nimi človek vyjadruje svoj vzťah k veci, poznanie veci, odhaľuje jej začlenenie do Rádu sveta a jej vzťah, ako aj svoj vzťah, k Bohu. Nemenné musí byť nutne popisované nemennými pojmami (nemyslíme tu akustickú, obrazovú a etnicko-jazykovú nemennosť, ale pojmovú, pre ktorú hrá zvuk a obraz funkciu variabilného znaku), inak sa poznanie Rádu vytratí a človek upadne do pojmového chaosu.

dokončenie v II. časti


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Bolesti presvätých očí Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho presväté umučenie

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Donald Trump: „Urobme Ameriku opäť modliacou sa!“ Bývalý prezident však zároveň predstavil kontroverznú verziu Biblie

Štyri odporúčania pre hlbšie plnohodnotné prežitie Svätého týždňa 2024