Interkomúnio – „posledná skúška“ Cirkvi?

Mikuláš Hučko
15. júna 2020
  Cirkev

Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi: „V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté „opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus“ (1374).

Najväčší poklad, ktorý má Katolícka cirkev, je Eucharistia, pretože je to sám Pán. Eucharistia nás definuje ako katolíkov. Veľkí svätí v dejinách Cirkvi hovorili: „Duchovný pokrok nejakej epochy  Cirkvi sa meria podľa úcty a zbožnosti voči Oltárnej sviatosti.“

Koľko veriacich si však tieto veci uvedomuje, koľkí tomu aj úprimne veria? Podľa  posledného prieskumu sedemdesiat percent katolíkov v Spojených štátoch neverí v reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, ktorú považujú iba za symbol. Ešte smutnejšia je skutočnosť, že v reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii neverí ani takmer štyridsať percent katolíkov, ktorí každú nedeľu chodia do kostola! Keďže k prijímaniu automaticky pristupujú všetci, v praxi to znamená, že minimálne takéto percento aj prijíma svätokrádežne.

Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú.“ (1 Kor 11, 27-30).

Nie je to však problém iba Ameriky. Sú krajiny, ktoré na to ani nepotrebujú prieskumy:

„V Nemecku sviatosť pokánia v podstate zanikla“ a nespovedajú sa tam „už ani tí najsilnejšie veriaci katolíci“.

Dochádza teda k zániku vedomia o hriechu a milosti a zdá sa, že presvedčenie, že náš Pán nie je reálne prítomný v konsekrovanej hostii je už prevládajúci. Málokto si už dnes robí problém s tým, že na to, aby sme dôstojne a hodne pristúpili k svätému prijímaniu, musíme byť v stave posväcujúcej milosti. Eucharistia sa stáva iba symbolom a spomienkou Poslednej večere.

Takáto „duchovná“ atmosféra je priam ideálna pre rozvíjanie a prehlbovanie falošnej ekumény. Ako pred mnohými rokmi vystihol jeden nemecký pastor: „Napredovanie súčasného ekumenického hnutia je v prvom rade výsledkom nášho zľahostajnenia voči doktríne“.  K tomu by sme mohli pridať výrok nebohého kardinála Caffarru, podľa ktorého „Cirkev, ktorá nevenuje pozornosť doktríne, nebude vďaka tomu viac dušpastierska, ale iba ignorantskejšia“.  Pretože ak by sme prijali vzájomnú účasť na Eucharistii s protestantmi, akceptovali by sme aj ich subjektivistické ponímanie viery.

Nemeckí biskupi okrem úsilia o svätenie žien (zatiaľ aspoň na diakonky) a starosti o aktívnych homosexuálov, ktorých zväzky chcú požehnávať, samozrejme popri boji o ochranu životného prostredia, proti rasizmu a za sociálnu spravodlivosť, vyvíjajú úsilie aj o tzv. interkomúnio, čiže o to, aby protestanti mohli pristupovať k svätému prijímaniu v katolíckych kostoloch a katolíci, aby sa zúčastňovali „Pánovej večere“ v protestantských modlitebniach. Je to vlastne úsilie dať na jednu úroveň katolícku Eucharistiu s protestantskou večerou Pánovou – a teda aby sa dosiahla úplná „eucharistická pohostinnosť“.

Zrušil Martin Luther kňazstvo? Zrušil. Môžeme mať Eucharistiu bez kňazstva? Nemôžeme. Pre protestantov je Pánova večera vždy iba symbolická. Ba pre mnohých protestantov sú katolíci modloslužobníci, pretože sa klaňajú chlebu. Tu ťažko hľadať možnosti nejakých kompromisov. V Písme a ani v posvätnej Tradícii  niet nikde ani len náznak, žeby Eucharistia bola len čosi symbolické.  Je to Ježiš Kristus: Telo, krv, telo a božstvo. Protestanti nemajú kňazstvo. Ale vďaka kňazstvu máme Eucharistiu!   

Eucharistia je tajomstvo. Prečo sa Boh spája s nami v Tele a Krvi svojho Syna? Pretože neexistuje iná cesta, akoby nás mohol viac milovať.  On nás nevykupuje iba duchovne. „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“. Toto Cirkev učí veľmi jasným čiernobielym spôsobom, pretože čierna a biela je prirodzenosťou lásky. Buď alebo. Pokiaľ to, čo vyzerá ako chlieb a víno, nie je Ježiš Kristus, potom katolíci pôjdu do pekla, lebo sa klaňajú chlebu ako Bohu. Ak však je to Kristus, čo Jeho Cirkev ohlasuje dvetisíc rokov, a čo náš Pán potvrdzuje aj zázrakmi (eucharistické zázraky), a my to neprijmeme, nemáme v sebe život

Ale keď sami katolíci neveria v reálnu prítomnosť, čo potom môžeme chcieť od evanjelikov? Nerozšíri sa tým iba počet tých, čo „jedia a pijú zatratenie“? Nemali by biskupi v prvom rade začať učiť celú nerozriedenú náuku o Eucharistii v úplnosti, v celej jej úchvatnosti a nádhere, ale aj o jej strašnom riziku v prípade nehodného prijímania? 

Protestantská revolta: Sviatosti sú len symboly.Eucharistia už nie je Telom a Krvou, božstvom Ježiša Krista, iba Jeho symbolom,  čímsi, čo evokuje spomienky na to, čo Ježiš hovoril a robil. Už nebolo potrebné klásť ruky na požehnanie či vysviacku. Všetky tieto veci sa stali pre protestantov zbytočné, ba až odpudzujúce. Viera zredukovaná na intelektualizmus, idey a slová. Krst nám už nezmýva hriechy, iba symbolizuje vieru. Je to tendencia zredukovať vieru,  vytiahnuť ju z fyzického sveta a premeniť ju na etický pojem, intelektualizmus, súbor ideí, alebo iba názor. Nie je dôležité, čo človek robí; dôležité je len to, čo si o tom myslí, či aké sú jeho úmysly

Gnosticizmus je tendencia. Tendencia nahradzovať historické fakty kresťanstva filozofickými ideami. Gnosticizmus je tendencia odhistorizovať a odmaterializovať kresťanské náboženstvo.  Gnosticizmus je prispôsobovanie sa svetskej mentalite, ktorej v súčasnosti dominuje kult emócie.

Ekleziologická revolúcia?

Ak teda manželia, z ktorých jeden je protestant, „cítia duchovnú bolesť“, pretože „nemôžu spoločne pristupovať k Pánovmu stolu“, treba im to jednoducho dovoliť, nech sa netrápia a psychologicky ich uspokojiť. A je to! Nie je to situačná etika? V tomto prípade sa na Eucharistiu nedívame očami viery, ale cez naše emócie. Preto sme všetci „pohoďáci“ a preto keď, povedané slovami klasika, „Pán Boh je Pohoďák“, aj my máme ohlasovať iba pohodu a nikoho „nestrašiť“.  Niektorí to nazývajú „luteranizáciou katolicizmu“. 

Podľa Katechizmu je Eucharistia „zavŕšením duchovného života a cieľom všetkých sviatostí“ (1374).  Keď protestanti neveria v reálnu Ježišovu prítomnosť v Eucharistii, nemôžu k nej pristúpiť hoci by to boli sympatickí a obetaví ľudí, ktorí radi čítajú Písmo. Keď však vo svojom svedomí dospejú k vnútornému presvedčeniu, že veria všetkému, čo Katolícka cirkev učí, potom nech sa usilujú aj o viditeľnú jednotu s ňou.Podľa kardinála Müllera, bývalého prefekta Kongregácie pre náuku viery, „interkomúnio je objektívne nemožné preto, lebo „keď človek nemá plné spoločenstvo vo viere, nemôže ju mať ani v jej sviatostnom výraze“.  Práve spoločenstvo vo viere poskytuje možnosť, aby osoba pristupujúca k Eucharistii bola v stave posväcujúcej milosti, čiže musí najprv úprimne oľutovať a v spovedi vyznať svoje ťažké, čiže smrteľné hriechy (za také považované podľa učenia Katolíckej cirkvi) s pevným predsavzatím viac nezhrešiť. Kardinál Müller hovorí o „ekleziologickej revolúcii” a tvrdí, že Nemecká biskupská konferencia „prekračuje svoje kompetencie“.

Podľa kardinála Francisa Arinzeho, bývalého prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí (2002-2008) „Eucharistia nie je naše osobné vlastníctvo, o ktoré sa môžeme deliť s našimi priateľmi. Keď máme protestantov radi, pozvime ich po svätej omši na čaj, na kávu, na zákusok a takto im prejavme svoju náklonnosť“. Kardinál vysvetlil, že „keď protestanti chcú pristupovať k Eucharistii, nech vstúpia do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou a budú môcť prijímať sedemkrát do týždňa.“

Toto bolo vždycky jasné aj malým miništrantom.

zdroj: onepeterfive

Prax „predbehla“ náuku

V nemecky hovoriacich krajinách, najmä v Nemecku a Švajčiarsku, je však diskusia o interkomúnii prakticky vyriešená. Biskupi súhlasia s tým, aby protestanti pristupovali k Eucharistii a stále viac katolíkov sa bez váhania zúčastňuje na evanjelických bohoslužbách. V súčasnosti sa už nikto nepozastavuje na tým, či je takéto správanie prípustné; pre väčšinu biskupov týchto krajín je jediným problémom súvisiacim s interkomúniom presvedčiť Svätú Stolicu  o svojej vízii a potom zavedenie takejto praxe do celej univerzálnej Cirkvi.

Dva dokumenty o interkomúniu

Snahy o vypracovanie teologického zdôvodnenia sú vyvíjané už mnoho rokov. V roku 2003 bola vydaná osemdesiatstranová brožúra pod názvom „Spoločenstvo večere Pánovej je možné. Tézy o eucharistickej pohostinnosti” (Abendmahlgemeinschaft ist möglich. Thesen zur Eucharistischen Gastfreundschaft).Vypracovali ju teológovia z nemeckégho Tübingenu a Bensheimu, ako aj z francúzskeho Štrasburgu. Dokument bol odpoveďou na Ekumenické stretnutie, ktoré sa konalo od 28. mája do 1. júna 2003 v Berlíne, ktorého ústrednou témou bolo interkomúnio. Text však nespôsobil žiadnu revolúciu a jeho argumentácia bola uznaná za nedostatočnú.

Preto progresívni katolícki a protestantskí teológovia nedávno podnikli druhý pokus o položenie teologických základov interkomúnia, a to aj v súvislosti s prípravou na tretie Ekumenické stretnutie, ktoré má prebehnúť v máji 2021 vo Frankfurte. V nemecky hovoriacich krajinách sa očakáva, že práve táto udalosť umožní formálne prijatie úplného interkomúnia.

Na jej prípravu bola na jeseň roku 2019 vydaná takmer šesťdesiatstranová analýza s názvom „Spoločne pri Pánovom stole. Návrh Ekumenického pracovného kruhu (ÖAK) evanjelikálnych a katolíckych teológov “(Gemeinsam am Tisch des Herrn. Ein Votum des Ökumenischen Arbeitskreises evangelischer und katholischer Theologen). ÖAK je skupina aktívna od roku 1946; teoreticky je nezávislá od cirkevných autorít, ale úzko spolupracuje s katolíckym episkopátom i s vedením protestantských komunít. V rokoch 1988 – 2018 bol jej katolíckou hlavou kardinál Karl Lehmann; a od roku 2019 je to biskup Georg Bätzing.

Autori dokumentu tvrdia, že v kontexte modernej(!) teológie vraj nemožno zistiť  univerzálnu prekážku zavedenia úplnej vzájomného interkomúnia; preto ich záver je zrejmý – katolíci sa môžu akože zúčastňovať na protestantskej večeri Pánovej a protestanti – na katolíckej Eucharistii. Na rozdiel od textu z roku 2003, najnovší dokument bol v samotnom Nemecku prijatý nemeckými biskupmi s veľkým uznaním. Samotný biskup Georg Bätzing bol začiatkom tohto roka zvolený za predsedu Nemeckej biskupskej konferencie, ktorá je garantom, že nemecká cirkevná hierarchia sa zo všetkých síl bude angažovať v presadzovania vzájomného interkomúnia. Biskup Bätzing už vyhlásil, že o tejto téme sa bude diskutovať v rámci Synodálnej cesty a neskôr sa dostane aj k pápežovi Františkovi. Hierarcha dúfa, že Svätý otec zvolá do Ríma špeciálnu biskupskú synodu, ktorá sa okrem iného bude zaoberať aj touto otázkou.

Čo urobí Rímska kúria?

Tieto udalosti treba brať mimoriadne vážne. Biskupi a teológovia z nemecky hovoriacich krajín vypracovávajú a presadzujú nové chápanie Najsvätejšej sviatosti, ktoré chcú zaviesť do krvného obehu nielen svojich komunít, ale do samotného Kristovho Mystického tela. Táto vec si vyžaduje zásadnú a rozhodnú odpoveď zo strany Svätej stolice i svetového episkopátu (čo tak bratské napomenutie zo strany KBS?).

31. októbra 2016 pápež František vo švédskom Lunde podpísal deklaráciu o ochote viesť hlboký dialóg s protestantmi. Jeho signatárom v mene protestantov bol predseda Svetovej luteránskej federácie Munib Younan. V texte sa uvádza, že spoločný eucharistický stôl je „cieľom ekumenických ašpirácií“, ktoré treba „urýchliť, a to aj obnovením našej angažovanosti v teologickom dialógu“.

Ako bude toto „urýchlenie“ vyzerať? Rímska kúria je našťastie voči nemu dosť skeptická. Pri posudzovaní dokumentu nemeckých teológov kardinál Kurt Koch, ktorý predsedá Pápežskej rade pre podporu jednoty kresťanov, uviedol, že obsahuje veľa pozitívnych prvkov, ale súčasne príliš ľahkovážne pristupuje k niektorým témam fundamentálneho charakteru. Napríklad ignoruje rozdiely medzi Eucharistiou a evanjelickou večerou Pána; ignoruje tiež problém kňazstva ako aj rozdielneho chápania samotnej Cirkvi v Katolíckej cirkvi a v protestantských komunitách.

Počas debaty o udeľovaní Eucharistie protestantom v roku 2018 Rímska kúria zablokovala vydanie pôvodnej verzie dokumentu, ktorý mal byť uverejnený ako hlas celého nemeckého episkopátu. V liste Kongregácie pre náuku viery zaslanej kardinálovi Reinhardovi Marxovi je uvedené, že otázka interkomúnia sa netýka iba Nemecka, ale celej univerzálnej Cirkvi, a preto je potrebná veľká opatrnosť; zdôraznilo sa tiež, že treba dávať veľký pozor, „aby ekumenický pokrok s protestantizmom nepochoval dialóg s pravoslávím, pre ktoré je otázka Eucharistie prvoradá“. Tento argument je absurdný: Azda táto opatrnosť je potrebná „iba“ či „najmä“ kvôli dialógu s pravoslávím? Azda pre katolíkov otázka Eucharistie nie je prvoradá?

Tieto námietky nemožno brať na ľahkú váhu a od roku 2018 sa tu nič nezmenilo. Dúfajme, že aj v roku 2021, keď problém vzájomného interkomúnia bude jednoznačne vyriešený, zvíťazí zdravá náuka a plány modernistov budú zablokované.

Posledná skúška, ktorou musí prejsť Cirkev?

V súvislosti s otázkou udeľovania Eucharistie protestantom, holandský kardinál Willem Eijk citoval slová Katechizmu o poslednej skúške Cirkvi a klamstve antikrista (KKC, 675-677):

Pred Kristovým príchodom Cirkev musí prejsť poslednou skúškou, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich.  Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie tu na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti“ v podobe náboženského podvodu, ktorý prináša ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy. Najväčším náboženským podvodom je podvod antikrista, to znamená určitého pseudomesianizmu, v ktorom človek oslavuje sám seba namiesto Boha a jeho Mesiáša, ktorý prišiel v tele.

Tento podvod antikrista sa už rysuje vo svete vždy, keď si niekto nárokuje splniť v dejinách mesiášsku nádej, ktorá sa môže uskutočniť iba mimo dejín, a to eschatologickým súdom.  Cirkev odmietla túto falzifikáciu budúceho Kráľovstva aj v umiernenej podobe, známu pod názvom „milenarizmus“, ale najmä v politickej podobe sekularizovaného, „vnútorne zvráteného“ mesianizmu.

Cirkev vojde do slávy Kráľovstva len cez túto poslednú Veľkú noc, v ktorej bude nasledovať svojho Pána v jeho smrti a v jeho zmŕtvychvstaní. Kráľovstvo sa teda neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta.  Božie víťazstvo nad vzburou zla bude mať podobu posledného súdu po poslednom kozmickom otrase tohto sveta, ktorý sa pomíňa.

Modlime sa za to, aby sa ku kardinálovi Willemovi Eijkovi v jeho odpore voči interkomúniu čoskoro pripojili ďalší biskupi, kňazi i laici. Nemôžeme dovoliť, aby pravdu o Najsvätejšej sviatosti zatemňovali modernisti, ktorých strategickým cieľom nie je vernosť pravde evanjelia, ale podriadenie katolíckeho učenia očakávaniam protestantov.