Intelektuálna nahota progresívneho kresťanstva - Christianitas

Intelektuálna nahota progresívneho kresťanstva

Roman Cardal
7. februára 2022
  Cirkev  


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Zdroj: pixabay.com

Konzervatívni katolíci sú vystavovaní kritike za to, že lipnú na starých formách náboženského myslenia, cítenia, vyjadrovania a konania. Vyčíta sa im, že svoju vieru premenili na neživotný postoj, ktorý ich čoraz viac privádza do konfliktu so svetom, v ktorom žijú. Veď ak by niekto začal dôsledne myslieť, cítiť, vyjadrovať sa a konať ako človek žijúci pred stáročiami, vyšiel by na posmech a spoločnosť by ho okamžite odsunula na kraj alebo umiestnila do blázinca. Takto je vnímané pridržiavanie sa tradičného náboženského života v jeho rozmanitých podobách, tvrdiac, že hoci všetko v ľudskom svete podlieha zmenám, niektorí veriaci sa snažia túto skutočnosť ignorovať a utiekajú sa k tomu, čo už dávno pominulo a čo možno malo svoje opodstatnenie v časoch, ktoré sú raz a navždy za nami.

Táto kritika je podporovaná moderným filozofickým myslením, ktorého výsledkom je korózia všetkého, čo je trvalé a nemenné. Prevažujúci trend v modernej filozofii vedie k presvedčeniu, že realita je v neustálom pohybe a že nič nemá raz a navždy danú identitu. V starovekom Grécku prišiel s touto dynamickou víziou reality známy filozof Herakleitos z Efezu. Azda každý pozná jeho výrok, že nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Niektorí z jeho žiakov potom aplikovali jeho učenie na jazyk a upozorňovali na ťažkosti v medziľudskej komunikácii. Ak sa všetko v každom okamihu zásadne mení, platí to aj pre význam slov, ktoré používame: čo platí v jednom okamihu, v ďalšom stráca svoju platnosť. Neexistuje nič, čo by už v okamihu svojho vzniku nebolo strhnuté dravým prúdom reality do priepasti minulosti. Hérakleitov žiak Kratylos preto rezignoval na jazykové zdieľanie a vyjadroval sa iba pohybom svojho prsta.

Takýto radikálny pohľad na realitu nemožno seriózne obhajovať. Ak by totiž išlo o pravdivý opis sveta, musela by sa naň vzťahovať jeho vlastná logika – aj význam tézy „nič nemá nárok na definitívnu platnosť“ by stratil svoju platnosť okamžite po jej formulácii. Teória úplnej premenlivosti reality by sa tak sama zdiskreditovala a nemohla by byť prezentovaná ako pozícia, ktorá je pre kriticky mysliaceho človeka záväzná. Hodnotenie Hérakleitovho pandynamizmu je teda vcelku jasné a jednoduché.

V tejto súvislosti sa však vynára otázka: Ako je možné, že niektorí moderní filozofi a teológovia si osvojili tento spôsob myslenia? Ich dôraz na tzv. historické vedomie alebo, stručne povedané, na dejinnosť nie je nič iné než aktualizácia starého herakleitského názoru. Jediný rozdiel medzi týmito dvoma koncepciami spočíva v tom, že v modernej vízii prúd reality plynie pomalšie.

Veciam a osobám je priznaná určitá identita, ale jej trvanie je limitované iba na obmedzenú dobu. Ide o aspoň zdanlivý únik z nekonzistentnosti, do ktorej sa zaplieta Hérakleitova radikálna filozofia bezprostrednej premeny všetkého, čo jestvuje. Vo vzťahu k rovine myslenia a jazyka to znamená, že každá historická epocha hovorí o svojich problémoch svojím vlastným legitímnym spôsobom, ale po uplynutí určitého času, ktorého základnou jednotkou je ľudské pokolenie, myslenie a vyjadrovanie človeka vraj prechádza zásadnou premenou. Neskôr narodení ľudia teda už nemôžu myslieť a hovoriť tak, ako ich rodičia a starí rodičia, pretože ich pohľad na svet vychádza z perspektívy novej historickej situácie, ktorá je bezprecedentná.

Zdroj: wikimedia commons

Kto sa stotožní s týmto názorom, musí sa na všetko minulé pozerať s neprekonateľným odstupom. A nezáleží na tom, či ide o svetský alebo náboženský pohľad. Svetský aj náboženský progresivizmus vedie rovnaký princíp – na rozdiel od mýtického boha Chronosa čas nepožiera svoje deti, ale svojich predkov. A keď deti zostarnú, príde rad aj na ne. Tieto súvislosti treba mať na pamäti, keď sa stretávame s útokmi progresívcov na „staré formy“ náboženského života. Je to kritika, ktorá vychádza z filozofických predpokladov. Konzervatívny veriaci sa inštinktívne bráni tomuto útoku, pretože tuší, že vzdať sa „starého“ spôsobu života znamená vzdať sa niečoho, čo vyrástlo z dlhej a bolestnej kresťanskej skúsenosti a prinášalo a prináša dobré ovocie, ktoré modernisti zamlčiavajú alebo sa ho priamo zriekli. Inštinktívna obrana však nestačí. Popri nej je potrebné postaviť argumenty o tom, že modernistické požiadavky revidovať tradičné postoje sú neprijateľné.

Modernisti sú presvedčení, že ich dynamická interpretácia svetskej a náboženskej reality je pravdivá. Vieru v niečo definitívne stabilné a platné považujú za naivnú ilúziu konzervatívcov. Keď bol v 18. storočí prvýkrát sformulovaný princíp tzv. historického vedomia, mnohým sa mohol zdať, že je to zákon, podľa ktorého sa odvíjajú všetky udalosti sveta. Teraz, v tretej dekáde tretieho tisícročia, by aj modernistom mohlo začať byť podozrivé, prečo tento zákon-a-princíp ani po niekoľkých storočiach neskončil v bezodných zákutiach minulosti. Ako to, že si s plnou vážnosťou nekladú otázku, ako môže platnosť princípu, ktorý hlásajú, pretrvávať tak dlho po celé generácie? Nezavádzajú tým novú Tradíciu, proti ktorej tak vášnivo bojujú? Nemenia tým svoj pokrokový plášť za tógu konzervatívcov? Ak naozaj chcú byť intelektuálnymi majákmi pre ľudí svojej doby, nemali by v súlade s logikou historizmu vyhlásiť princíp historického vedomia (princíp neustálej premenlivosti všetkého) za raz a navždy prekonaný? Samozrejme, že by to mali urobiť, ale tým by si vykopali vlastný hrob a odhalili svoju intelektuálnu nahotu.

Skutočne kriticky uvažujúci človek musí dospieť k záveru, že uprostred premien sveta, nech sú akokoľvek zásadné, vždy pretrváva to, čo je stále. Základné štruktúry reality sa nemenia. Z biblického hľadiska Boh postavil svet na pevných základoch. Tento poznatok treba aplikovať aj na ľudskú bytosť. Samozrejme, je pravda, že medzi človekom súčasnosti a človekom, ktorý žil v ďalekej minulosti, je obrovský rozdiel. Nech však človek žije, žil a bude žiť kdekoľvek, prežíval, prežíva a bude prežívať principiálne tú istú existenciálne-morálnu drámu, v ktorej sa rozhoduje, aký postoj zaujme k svojmu Stvoriteľovi, k ostatným ľuďom a k celému ostatnému stvoreniu.

Je úplne jedno, či tento životný zápas vedie v primitívnej chatrči uprostred fyzickej a kultúrnej púšte alebo v kulisách moderného mesta. Tento základný problém ľudského života nepodlieha žiadnej zmene a žiadne „historické vedomie“ toto ťažké bremeno nemôže z neho sňať.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Najnovšie články

Epidémia nekritickosti a jej dôsledky (1. časť)

Sv. Faustína o pekle, očistci a nebi

Cisár Svätej ríše rímskej národa nemeckého

Návod svätého Františka na šťastný život: 12 pravidiel pre katolíka