In hoc signo. Z dejín zobrazovania kríža

Lucia Laudoniu
11. marca 2021
  Kultúra

K zámke patrí kľúč. Ani tú najkrajšiu starú truhlicu neotvoríme bez kľúča. Ak sa do toho predsa len pustíme, riskujeme jej poškodenie.

Koptskí kresťania nie bezdôvodne dávajú Kristovmu krížu podobu kľúča. Synovia prvých kresťanov v Egypte, ktorí patria do communia orientálnych predchalcedónskych cirkví, a preto s rímskou, ani s byzantskou orthodoxiou nezdieľajú časť dogmatického aparátu, sa v otázke zobrazovania kríža nemýlia. Kríž je kľúč. Kľúč od pokladnice cností, a kľúč od nebeskej brány.

Etiópske a koptské kríže si na prvý pohľad popletieme so starým kľúčom.
Zdroj: aste.artlarosa.com

Čo vlastne znamená objatie? Rozpaženie rúk je tvar kríža mysticky vpísaný do ľudského tela. Kto zakazuje objatie, podvedome bojuje proti Krížu!

Kríž je ukrytý aj v samom Kristovom mene. V gréckej transliterácii mena Christos (Χριστός) nám ako Božia baterka zasvieti do očí znak chí. Crux decussata. Diagonála, ktorá v latinskej abecede vizuálne evokuje písmeno X.

Prorok v sandáloch filozofa a pohanský hľadač Boha Platón videl v gréckom znaku chí (X) základnú schému kozmu. Kresťanským očiam vďaka stredovekej ikonografii pripomína kríž svätého apoštola Ondreja, ktorý podľa tradície daroval dušu Bohu na kríži v tvare X. Litera, pred ktorou sciens-nesciens, vedome či nevedome, ohýbali kolená už archaické národy.

Ako starodávni pohania poznávali Boha? Ako rybičky v akváriu. V sklenenom väzení svojho mikrokozmu. Veru netušia, že za ich akváriom je ešte väčšie vivarium. Izba, byt, činžiak, mesto a celý svet. Pravda, ktorú cítili pohania, bola pohľadom rybičky z akvária.

V súčasnosti je veľkou módou klásť medzi kresťanstvo a primordiálne kulty znamienko rovnosti. Niet väčšieho ekleziologického omylu. Žreb sa po latinsky povie sors. Z toho pochádza jedno z talianskych pomenovaní pre osud, sorte. Miešanie všetkých relígií ako losov v osudí odsúdila v prvých desaťročiach minulého storočia aj východorímska tradícia ústami srbskou pravoslávnou Cirkvou kanonizovaného filozofa a biskupa svätého života Nikolaja Velimiroviča a jeho nemenej erudovaného kompatriota Justína Popoviča. Obaja Boží muži nazvali rodiaci sa ekumenizmus, ante omnia, herézou heréz – panherézou.

Staurotéka (relikviár) s najväčšou zachovanou partikulou Kristovho kríža na svete sa uchováva v monastieri Xeropotamou na gréckej Svätej hore Athos. Kríž podľa tradície daroval kláštoru Armén na tróne východorímskych cisárov Romanos I. Lekapenos v 10. storočí. Exaktná kópia tohto relikviára s podobou patriarchálneho dvojkríža sa nachádza v slovenskej rímskokatolíckej farnosti Breznička.
Zdroj: internet

Hranica medzi ľudsky úprimným diplomatickým stretnutím magna cum caritate a medzi apostázou, vedomou negáciou odvekej supremácie Krista, je tenšia, než pavučina. Caveat. Zosadiť Spasiteľa z trónu a vystaviť kríž do chladnej muzeálnej vitríny spolu s pohanskými symbolmi, akoby boli jedna duša a jedno srdce, to už nie je kresťanstvo. Je to ideológia, ktorá formuje človeka extrinsecus. Zvonka, nie zvnútra.

Obrazom kríža boli (a dodnes sú) mnohé pracovné nástroje remeselníkov a oráčov. Keď oráč pluhom v tvare kríža orie pôdu, pripravuje ju na prijatie semena. Moderný vokabulár rád pripisuje zemi ľudské emócie. Vedie to k panteizmu a divinizácii (zbožšteniu) „matky zeme“. Napriek tomu si skúsme predstaviť, že dotyk pluhu prináša zemi bolesť a prenesme túto predstavu na pôdu nášho srdca. Kríž orie pôdu ľudskej duše. Bolí to? Inak by do nej nepadlo úrodné semeno. Slová a klasy úrody by zomreli skôr, než by stihli vyrásť.

Grécky presbyter v Meste cisárov na Tibere svätý Hippolytus Rímsky v prvej polovici 3. storočia dáva do súvisu znak kríža a Noemovu archu. Naša spoločná paluba má meno Ecclesia. Kristov kríž je novou archou. Vizuálne spojenie kríža a kotvy v paleokresťanskom umení je obrazom prevzatým z námornej praxe. K lodi neodmysliteľne patrí sťažeň, ktorý mal v antických dobách podobu kríža. Plachtami na tomto sťažni sú sviatosti a vetrom vejúcim do plachiet je Svätý Duch.

Loď Cirkvi pláva do nebeského Jeruzalema. Ulice mystického Mesta sa pretínajú v tvare kríža. Podľa antických ľudí, pre ktorých boli miery a váhy božským protijedom na chaos, je kríž bozkom dvoch priamok. Dva smery, dve línie času, antica a postica, minulosť a budúcnosť, Starý a Nový zákon, si v kríži podávajú ruky. Niet divu, že symbol kríža bol regulou rímskych zememeračov. Overme si to v uliciach Pompejí – mesta, nad ktorým bdie ohnivý Vezuv ako vztýčený prst.

Poľské pútnické miesto hora Grabarka ukrýva azda najviac krížov na meter štvorcový.
Zdroj: pinterest.com

Požičajme si na chvíľu nástroj geometrov a spolu so starovekými vyznávačmi perpendikulárnych línií pokľaknime pred duchovným pravítkom. Kríž je pravítko nášho života. Vymeriava začiatok i koniec. Všetko, čo je správne a sväté, stretáva sa v kríži Ježiša Krista, tak, ako sa štyri svetové strany kráčajúce v ústrety k sebe stretávajú v jednom bode.

Geografický rozmer kríža bol blízky civilizácii Aztékov. Tí do svojho kríža ukryli ramená stromu s nebeským vtákom. Kríž ako strom – to je obľúbená téma kresťanskej hymnografie. Lignum Crucis – arbor Vitae. Zlatoslovný (po grécky Chrysologos) biskup italskej Ravenny nosiaci meno apoštola Petra zachádza ešte ďalej, keď si všíma puto medzi rajským stromom poznania a spásonosným drevom Bohočloveka, ktorý prišiel napraviť lapsus praotca Adama.

Praotcov odplavili vlny tisícročí, na dne mora času však driemu archeologické nálezy. Praotcovia praotcov vyhnaní z raja do studeného brucha zeme – do jaskýň – ešte nepoznali christologický a salvifický (spasiteľný, spásonosný) zmysel kríža. Tento starobylý znak však patril medzi ich obľúbené ornamenty. Trasúce sa ruky vyrývali kríž na amfory a vázy, na predmety dennej potreby. Vyšívali ho na látky, „zaklínali ho“ do šperkov.

Veľmi frekventovaným býva symbol kríža v kruhu. Ikona Slnka, v lúčoch ktorého sa kúpe zemekruh. Titul Sol mundi, ktorým Božieho Syna ovenčili latinskí básnici na čele s Ambrosiom Milánskym, asýrski králi videlicet nepoznali. Napriek tomu nosievali na krku reťaze s krížom uprostred kruhu. Je to vari niečo, čo by nás, kresťanov, malo pohoršiť?

Zrkadlo lásky Trojsvätej Trojice a perla Východu svätý Gregor Nysský to už v 4. storočí videl jasne. Kríž je podľa svätého Gregora pečať vtlačená nebesiam a zemi. Cunctipotens signum, sigillum Summi Patris. Asýrčania sa pred touto pečaťou neskryli, ale z temporálneho hľadiska nemohli vidieť Božie slovo, ktoré z nej vyžaruje.

Diabol potupil kríž – pravým Bohom vyvolený prastarý symbol poriadku a múdrosti – aby z neho urobil symbol potupy. U národa Tóry dokonca kliatby.

Kaplnky s dreveným ornamentálnym krížom latinského typu (crux immissa), v Rumunsku nazývané trojice, sú neodmysliteľnou súčasťou miestneho folklóru.
Zdroj: teobarsan.ro

Svetovládni Rimania prevzali trest ukrižovaním pravdepodobne kartáginskými cestami. Pravlasť ukrižovania leží zrejme v krajine boha Mithru. Dopravná značka dejín ukazuje na Perziu. Peržania verili, že zem je posvätnou bytosťou, telo zločinca sa jej preto nesmelo dotknúť. Ak by sa tak stalo, zem by stratila schopnosť „porodiť“ a „vychovať“ chlieb.

Do jamy, ktorú kopali iným, sami spadli. V septembri roku 9 po Kristovi v Teutoburskom lese v ďalekej Germánii obrazne vyrástol les krížov. Barbarský vodca Arminus nechal po víťazstve nad Publiom Quinctiliom Varom zavesiť na drevo kríža rímskych zajatcov, ktorí – posmelení povestným Cicerónovým strachom z potupnej popravy na kríži – nie tak dávno preklínali nepriateľa latinským pejoratívom ite in malam crucem!

Poslední sú prví. Latinský kríž s predĺženým vertikálnym ramenom je duchovným príbuzným hebrejského Tav. Po význame tejto grafémy pátral napríklad Origenes. Posledný z hebrejských znakov je podľa znalcov zákona Izraelitov fruktifernou nádobou perfekcie, plnosti, hojnosti. Posledné písmeno hebrejskej abecedy sa pre kresťanov stalo inkarnáciou Začiatku.

7. mája 346 sa okolo deviatej hodiny ráno zjavil na oblohe nad Jeruzalemom veľký kríž. Zjavenie bolo viditeľné z Golgoty až po Olivovú horu. Obyvatelia Svätej zeme mohli pozorovať tento kríž celé hodiny. Jeho žiara bola taká silná, že poľahky „prebila“ poludňajšie slnko. Tak referoval jeruzalemský arcibiskup Cyril v liste Constantiovi, synovi imperátora Konštantína Veľkého.

Zo zápiskov cirkevného historika Eusebia Cézarejského sa dozvedáme, že Konštantín bol prvým mužom v purpure, ktorý otvoril symbolické portas cisárskeho domu v ústrety Evanjeliu. Učinil tak pod vplyvom znamenia kríža, pred ktorým sa zatriasla celá rímska armáda. Slová in hoc signo vinces spojené s touto reveláciou kríža vošli do stredovekej latinskej frazeológie, a nielen tam. Moc kríža potvrdzujú nespočetné zázraky. A zázrakov je viac, ako buniek v našom tele.

Giottov krucifix.
Zdroj: pinterest.com

Jurodivý Andrej a Zachariáš obuvník, sväté osobnosti Konštantínopola, otvárali po nociach zamknuté brány chrámov, kam sa chodievali potajomky modliť. Ako? Prežehnali dvere – a dvere svätostánku sa otvorili. Kríž aktivovaný živou vierou sa zmenil na skutočný, nielen symbolický kľúč.

Odkiaľ pramení sila kríža? Crux Domini je svietnik a jeho jedinou živou sviecou je Corpus Christi. Pamätajúc na to, akú úctu preukazovali geometrickému krížu archaické etniká, nech si kresťan uvedomí, že naša Cirkev neuctieva kríž ako magickú guľu, amulet alebo ako kozmologický znak. Trón bez kráľa je len prázdnym objektom.

Kríž, Kristov trón, má pre nás výsostne pozitívny význam. Nie je glorifikáciou šibenice, ako sa ozýva z niektorých úst. Kristus víťazil na kríži v každej sekunde – aj vtedy, keď trpel. Preto je kríž ostrým mečom vrhnutým medzi zatratených a spasených.

Váhy. Ďalší z radu poetických obrazcov, ktoré sa viažu k nástroju spásy. Oku pozorného pútnika brázdiaceho východné Slovensko, ale aj Ukrajinu či Rusko (teda zeme patriace do kultúrnej sféry Slavia orthodoxa) neunikne, že na kupolách pravoslávnych cerkví sa blyští trojramenný kríž so šikmým spodným ramenom. Predobrazom tohto šikmého ramienka môžu byť eschatologické váhy ukazujúce hore a dolu, na nebo a peklo.

Mnohé kríže na kupolách východoslovenských drevených chrámov obsahujú polmesiac. Je to vizuálne vyjadrenie víťazstva kríža nad Koránom.
Zdroj: liber.sk

Z historického hľadiska ide o fúziu latinského kríža so svätoandrejským v tvare písmena X. Tento typ Hospodinovho kríža preto bude mať pre jednotu kresťanov dôležitý význam. Západ reprezentovaný (západo)rímskym a Východ andrejským krížom sa v tomto type krucifixu (nepresne nazývanom ruským) stávajú dvoma očami jedného zraku. Tajomne a spoločne nesú telo Spasiteľa, ktorý je slovami Nikolaja Velimiroviča „vyzdvihnutý nad Východ a Západ“.

Byzantská Cirkev pozná aj kríž s rovným spodným brvnom. Ten je typický pre pravoslávne národy Balkánu, prevalentne pre Rumunov či Srbov. Vyskytuje sa aj v gréckou kultúrou prevoňanom južnom Taliansku. Na územie Slovenska tento typ trojramenného kríža masívne prenikol s valašskou kolonizáciou, ktorá v sebe integrovala – aspoň v počiatkoch svojej dejinnej cesty – aj balkánsko-románsky element. Na vežiach drevených chrámov karpatského oblúka preto trónia byzantské kríže balkánskeho, nie ruského typu.

Aj kríž zo slovenského štátneho znaku má východorímsky pôvod. Symbolizuje synergiu cisára a patriarchu. Harmónia medzi štátom a Cirkvou je však možná iba v vtedy, ak je cisár (štát) prežiarený Kristovým duchom. Keď štátne žezlo zviera v dlani zviera, a nie pravoverný vládca, ideál mocenskej symfónie sa stáva fosíliou a brnením zhotoveným z piesku.

Každodenným brnením Božieho dieťaťa je akt žehnania sa. Grécky osvietiteľ 18. storočia novomučeník Kozmas Etolský prináša na túto tému sugestívny výklad. Dajme mu slovo: „Keďže nemôžeš vystúpiť na nebesia (aby si sa poklonil Svätej Trojici vis-à-vis), kladieš svoju ruku na hlavu, pretože tvoja hlava je okrúhla a predstavuje nebesia (vesmír a Slnko).“ Vtedy hovoríme in nomine Patris. Čelo je sídlom rozumu. Naše intelektuálne ja týmto odovzdávame do Otcovej vôle.

Na známej benediktínskej medaile vidíme grécky kríž (crux quadrata) v tvare znamienka plus. Plus je symbolom augmentácie, multiplikovania a rastu. Z kríža rastie naša viera, nádej a láska.
Zdroj: countrymonks.org

Zostupujeme k srdcu a zasväcujeme ho Pánovi. Sanctus Kozmas upresňuje: „Klaniam sa Ti a uctievam Ťa, Pane môj, lebo si zostúpil a vtelil sa v lone Bohorodičky.“ Preto hovoríme et Filii a kladieme ruku do spodnej časte hrude, rozpomínajúc sa na inkarnáciu Krista pod srdcom Theotokos, Bohomatky.

Označenie pravého a ľavého ramena nech sprevádza spomienka na spravodlivého Sudcu, ktorý po svojej pravici zhromaždí spravodlivých a po ľavici synov pekla. Aby sme jedného dňa mohli radovať ad dexteram Salvatoris, prosme o pomoc Ducha Svätého: et Spiritus Sancti. Mierny úklon k zemi upozorňuje dušu na hrob, do ktorého bolo pochované Kristovo telo. Pohľad k nebu ukazuje na vzkriesenie. Prežehnanie sa je v tomto kontexte rekapituáciou Creda, celých dejín spásy.

Čo je teda kríž? Je to brko, ktorým Boh píše knihu života človeka a sveta.

Zdroj titulného obrázka

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!