„Hrozí“ premena Slovenska na kresťanský štát?
Branislav Michalka
30. mája 2020
Spoločnosť
Po tom ako parlament odmietol správu ombudsmanky Márie Patakyovej, spustil sa v liberálnych médiách nárek, že Slovensku hrozí premena na „kresťanský štát“, ktorému budú vládnuť „katolibanci“, „križiaci“ a Biskupská konferencia. Panika sa ešte zvýšila po odchode riaditeľky Odboru pre rodovú rovnosť, Oľgy Pietruchovej, ktorá sa vyjadrila, že : „Naše ministerstvo pod vedením ,posledného križiaka’ mení spätne naše odborné stanoviská a núti akceptovať pripomienky Konferencie biskupov Slovenska, ktorí sa snažia pojem rodovej rovnosti úplne vymazať zo slovníka. Odmietnutie výročnej správy ombudsmanky a pokusy poslancov vládnej koalície o obmedzenie interrupcií iba dokresľujú tento celok.“
Ďalšou príčinou malo byť pozastavenie niektorých projektov ministrom Krajniakom (to má byť ten posledný križiak), ktoré sa týkali agendy rodovej rovnosti.
Predovšetkým sa však obáva nástupu Slovenska na „poľskú a maďarskú cestu“, čo je fráza, pod ktorou liberáli rozumejú, čo i len minimálne vzdialenie sa od bruselského ultraliberálneho hodnotového diktátu. To je samozrejme v očiach Oľgy Pietruchovej neprípustná heréza a rozhodla sa preto vzdať funkcie. Pritom je evidentné, že väčšina parlamentných poslancov nič také ako odporovanie EÚ, nemá v úmysle. Sú to prevažne vlažní liberáli a ľavičiari, pragmatickí oportunisti, ktorí podobne ako napr. Anna Záborská vedia, že to čo sa povie pred voľbami, nemusí platiť po voľbách. Duchovné dedičstvo z obdobia pred rokom 1989 im zase zanechalo zlaté pravidlo, že s tým kto teraz rozkazuje treba byť „na večné časy a nikdy inak.“
S takouto výbavou môže aj minister Milan Krajniak liberálov vierohodne ubezpečovať, že nechápe prečo sa Oľga Pietruchová rozhodla odísť, pretože on je k Odboru pre rodovú rovnosť dokonale lojálny. Pozastavenie (nie zrušenie) niektorých projektov na ministerstve, malo za cieľ presunúť financie na sociálnu pomoc počas koronakrízy. Navyše sa to nijakým spôsobom netýkalo projektov na riešenie domáceho násilia či nerovnosti medzi mužmi a ženami: „Ani jeden z týchto projektov nebol pozastavený.“ Môžeme predpokladať, že ani nebude.
Zabehaná prax na Slovensku bola doposiaľ taká, že voličom sa doma hovorí niečo iné, v Bruseli niečo iné a vždy sa nakoniec potichu presadí to čo chce Brusel. Priamo na ministerstvách, formou aplikovania rôznych odporúčaní, uznesení, projektov a direktív z EÚ. Všetko potichu, tak, aby to príliš nerozrušilo bežného občana. Ten sa s výsledkom tohto tichého konania stretne až o pár rokov, keď mu možno jeho dieťa po príchode zo školy oznámi, že sa musí povinne zúčastniť prednášky o rodovej rovnosti.
Nič také ako „kresťanský štát“ na Slovensku neprichádza do úvahy a to nie preto, že by si to niektorí ľudia, alebo autor tohto článku neželali, ale preto, lebo si to neželá Európska únia. Už to, že existuje niečo také ako Odbor rodovej rovnosti na Ministerstve práce, že na čele tohto odboru bola jedna a tá istá osoba počas protikladných vlád Ivety Radičovej, Roberta Fica i Petra Pellegriniho, a že presadzovala celý ten čas tú istú agendu, svedčí o tom, že toto sú presne tie veci, ktoré sa meniť nebudú. Nehľadiac na to, že počet zamestnancov odboru sa vyšplhal za deväť rokov na úctyhodné číslo 15 a tí pravdepodobne nebudú prepustení, ale budú naďalej usilovne ako včielky spracovávať agendu z Bruselu.
Či nie je dostatočným povzbudením pre všetkých liberálov to, že jedna z tvárí tzv. konzervatívcov, Anna Záborská, mala v Európskom parlamente kedysi podobnú funkciu ako Oľga Pietruchová na Ministerstve práce? A nebola to práve liberálmi komicky démonizovaná „ultrakonzervatívna“ Záborská, ktorá nám pred pár dňami „zaspievala“ ódu na ženskú „slobodu rozhodovania“ (o zabití svojho dieťaťa), možno lepšie než nejaká, v parlamentoch a novinách neostrieľaná, liberálka?
Poslanci slovenského parlamentu sú príliš málo radikálni na to, aby si dovolili reálne viesť nejakú otvorenú ideovú vojnu s Bruselom. Ak by sa o to aj pokúsili, tak by ich kolegovia postupne zradili, odkopli a predali za nejakú bruselskú trafiku. Na to, aby nejaký štát mohol ísť tou démonizovanou „poľskou a maďarskou cestou“, ktorú tu už všetci liberáli vidia vykolíkovanú, je potrebné mať určité špecifické národné tradície a vedomie vlastnej suverenity v krvi, a tie, pri všetkej úcte, väčšina slovenských poslancov nemá. Preto sa bude poslúchať.
O čom teda svedčí odchod Oľgy Pietruchovej? Vôbec nie o inštalácií kresťanského štátu, ale len o tom, že liberálnych extrémistov teraz vystriedajú rozumní a umiernení liberáli, ktorí majú odpor k najnechutnejším výstrelkom genderovej ideológie.
Žiaden zákon, ktorý by oprávňoval na liberálnu paniku ohľadom kresťanského štátu nebol ani navrhnutý, nieto ešte prijatý. Jediné čo sa stalo je fakt, že poslanci so sklonmi k prirodzeným hodnotám odmietli počúvať nudné tirády o utláčaných minoritách v parlamente a na jednom ministerstve. To je prirodzená reakcia, ktorú si pamätáme z obdobia socializmu. Jedného dňa môže každému dôjsť trpezlivosť a otravný „komsomolec“ môže dostať po nose. Stávalo sa to aj v minulosti.
Na to, aby mohol byť štát nazvaný kresťanským, by musel spĺňať dve kritéria: musel by vyhlásiť nejakú kresťanskú konfesiu za štátne náboženstvo a do ústavy zakotviť, že je založená, ako aj zákony z nej odvodené, na zásadách tejto kresťanskej konfesie. Pochybujem, že by sa niekto z poslancov niečo také opovážil navrhnúť.
Nedeje sa teda nič iné, len to, čo predpokladá údajne ideovo neutrálna ústava: v rámci ideového boja sa jednotlivé skupiny obyvateľov snažia získať väčšiu participáciu na moci. O to predsa v demokracii ide, alebo nie? Alebo je kýženým cieľom demokratických volieb prehra? Momentálne sa liberálom a ľavičiarom zdá, že kresťania majú príliš veľa moci. Keď si to isté mysleli o liberáloch kresťania, tak sme nepočuli nijaké sebareflexívne náreky liberálov nad tým, že toho liberalizmu a ľavičiarstva je už predsa len trochu moc.
Preto by sa mali liberáli prestať zosmiešňovať rečami o „kresťanskom štáte“, lebo sami dobre vedia, že nič také im nehrozí. Keď chcú nariekať, nech nariekajú koľko chcú, ale nech nečakajú, že nejaký kresťania hodní toho mena, budú nariekať s nimi a triasť sa pred imaginárnym „kresťanským štátom“.
