„Hra o tróny”? – Primitivizmus namiesto kresťanstva
Tomasz Figura
31. mája 2019
Spoločnosť
Kresťanstvo v seriáli “Hra o tróny”? Pokus o vtip – myslel som si pri čítaní textu a komentárov na túto tému. A predsa! Nechýbajú ľudia, ktorí napriek zdravému rozumu v seriáli plnom násilia, sexu a nihilizmu hľadajú vznešené hodnoty.
Aký nihilizmus? Veď predsa v „Hre o tróny“ nechýbajú pozitívni hrdinovia! Sú tam vraj aj hrdinské motívy, ktoré dokazujú, že autori seriálu propagujú myšlienku solidarity v konfrontácii so zlom, a dokonca aj zmenu života niektorých postáv tvárou v tvár smrteľnej hrozbe. Veď predsa najväčší lotri, neslávne známi v predchádzajúcich častiach seriálu, v ňom bojujú za obranu sveta ľudí, a do istej miery sa zriekajú doterajšieho lúpežného štýlu života.
Okamžite nám to pripomenie hrdinu filmu “Potopa”, Andrzeja Kmicica, ktorý sa po zabití bandy jeho ničomných kamarátov susednými zemanmi, rozhodne zmeniť svoj život napriek hroziacemu trestu a zohrať dôležitú rolu v boji proti švédskemu agresorovi. V pozadí je samozrejme aj romantická love story.
Stavím sa však, že v Sienkiewiczovom románe nenájdete žiadne odpudivé scény sexu, ani znásilnenie, či zábery plné zvieracej brutality. Áno, je tu vojna i zrada, je tu aj láska a trochu samopašnosti. No, ale – prepáčte – Michał Wołodyjowski nie je homosexuál oddávajúci sa nechutným praktikám spolu s pánom Zagłobom, a to, čo sa stalo po sobáši Olenky a Andrzeja, zostalo zahalené tajomstvom mlčania. Sienkiewicz nechce od nás, aby sme čítali o kastráciách, nikto v jeho knihe nepľuje krv na všetky strany sveta, ani nesleduje choré túžby vo verejných domoch. A napriek tomu – prekvapivo – keď sme spoznali tento príbeh, nemali sme pochybnosti, kto je v ňom odporný lotor a kto hrdina. Jedným slovom, pri románe Potopa máme do činenia so znamenitým a plnokrvným príbehom.
„Hra o tróny” je príbeh mimoriadne primitívny. Podáva gýčový obraz o stredoveku, určený divákovi, ktorý má klamnú predstavu o tejto dobe. Veď termín „stredovek“ je dlho synonymom doby, v ktorej ženy žili pod mužským terorom, ľudia boli vraždení na uliciach a moc bola afrodiziakom, kvôli ktorému ľudia ochotne obetovali všetko. „Hra o tróny” je majstrovským spracovaním všetkých týchto nezmyslov s prímesou fantázie: obohatené o drakov, obrov, trpaslíkov, kňazov psychopatov (nevedno akého náboženstva) a iné atrakcie.
Samozrejme, že sa to pozerá celkom dobre, seriál je plný špeciálnych efektov, urobený je kvalitne a nechýba v ňom dobré napätie. Čo z toho vyplýva? Nič. Napriek ubezpečeniam istého – o hrôza! – amerického jezuitu, v “Hre o tróny” niet ani štipky kresťanského ducha. Samozrejme, že keď sa niekto veľmi usiluje, v každom, dokonca aj v tom najobscénnejšom filme nájde niečo pozitívne. Na tom totiž spočíva umenie budovania príbehu, ktorý apeluje na archetypy a heuristické myslenie divákov. V príbehu nemôže chýbať pozitívny, hoci aj pošpinený hrdina, preukazujúci určitý heroizmus. Každý schopný scenárista dbá o to, aby z príbehu, ktorý napíše, bolo možné vyvodiť nejaké ponaučenie. Aj keby malo byť akokoľvek biedne.
Ak si niekto dá trochu námahy a zapne televíziu v podvečer, skôr alebo neskôr narazí na absurdné mini-programy, v ktorých seriálové postavy vášnivo rozprávajú o svojich rolách. K banálnym profilom svojich postáv pribaľujú komplikované zdôvodnenia, ktorými chcú divákov presvedčiť, že keď sledujú nejaký tuctový seriál, sú svedkami výnimočného predstavenia vysokej kultúrnej úrovne. V podstate sú však kŕmení fast foodom – a to nielenže rýchlo pripraveným, ale navyše aj morálne nezdravým.
Je to trochu ako v “Hre o tróny”. Nedajme si nahovoriť, že tvorcovia pred nami odhaľujú komplikované mechanizmy boja o moc, že sa pritom inšpirujú dejinami stredoveku, že nám ukazujú, aké to bolo v minulosti, ktorá údajne bola plná primitivizmu. A nedajme sa oklamať, ani že ide o príbeh inšpirovaný kresťanstvom. Keď Martin Luther začal ohlasovať svoje herézy, tiež vo svojich listoch uisťoval pápeža, že jeho jediným cieľom je starať sa o dobro Cirkvi a čistotu doktríny. Tejto dymovej clony sa však rýchlo zbavil, keď začal otvorene útočiť na pápeža, viesť vojnu proti náboženským rádom a predovšetkým: meniť učenie.
Nedajme sa zmiasť naivnými komentátormi tvrdiacimi, že “Hra o tróny” je hodnotný seriál. Je to brutálna primitívna zábava plná zvrátenosti. Jeho demoralizujúci charakter je nepochybný. Treba spolucítiť s tými, ktorí podľahli chorej fascinácii týmto seriálom. Iný druh fascinácie v tomto prípade nie je možný.
