Historické anekdoty J. I. Bajzu

Jozef Ignác Bajza
1. apríla 2019
  Kultúra

Plášť za stolicu poslovi

Keď bol posol Karola V. vpustený k cisárovi Solimanovi v Konstantinopoli na vypočutie svojho posolstva a videl, že nielen Soliman, ale aj ostatní prítomní sedia podľa svojej tureckej obyčaje na perinkách, a jemu ani takú, ani našej obyčaje stolicu nepodávajú, hoci bude vravieť v zastúpení svojho cisára, prestrel si svoj plášť na zem, sadol si naň a vykladal svoje posolstvo pokojne a s pevnou mysľou, že sa museli čudovať. Keď dokončil, vstal, odišiel a zanechal tam plášť. Sprvu si o tom mysleli, že ho tam zabudol, a preto ho poslali za ním. ale on povedal: „Podržte si ho, lebo poslovia môjho pána nemajú obyčaj vziať so sebou stolicu.“

Každému iba jeho hlava sluší

Anglický kráľ Henrich VII. si pre nejaké svoje roztržky s francúzskym kráľom Františkom I. zaumienil niekoho poslať k tomu Františkovi a skrz neho silného chrenu mu pod nos nastrúhať. Vyvolil na to jedného biskupa, do ktorého vkladal najväčšiu dôveru. Ten ale vyložil svoje nebezpečenstvo života, keby tak musel vravieť pred Františkom. „Nič sa neľakaj,“ povedal Henrich, „lebo ťa ubezpečujem, že ak francúzsky kráľ sníme tvoju hlavu, aj ja dám poodtínať hlavy všetkým Francúzom, ktorí bývajú v mojich krajinách.“ „Nepochybujem o tom,“ vravel biskup, „ale každému iba jeho hlava sluší a svedčí – aj mne iba moja.“

Kniha o bláznivých skutkoch

Akýsi Vlach šiel cez Neapol. Kráľovi, ktorý toho času panoval, oznámili, že tento človek má veselé myšlienky a nosí knihu, do ktorej pozapisoval bláznivé skutky vtedajších vladárov sveta. Kráľ ho zavolal pred seba a pýtal sa, či v tej knihe bláznivých skutkov leží niečo aj o ňom. „Pozriem,“ odpovedal a prevrátil niekoľko listov a čítal toto:

„Je jedna veľká bláznivosť, ktorej sa dopustil neapolský kráľ Alfons, že zo svojho dvora poslal kupovať kone s dvanásť tisícmi dukátov do murínskej zeme.“

Kráľ na to vravel:

„Učinil som tak. Ale v čom tu záleží, myslíš, bláznivosť? Azda, že som tú vec poručil na murína?“

„Nie inde,“ odpovedal Vlach. „Pretože murín s peniazmi ostane doma.“

„Ak však príde naspäť alebo s koňmi alebo s peniazmi?“ pýtal sa kráľ.

„Potom,“ riekol Vlach, „potom zotriem meno tvojej jasnosti a položím murínovo. že neostal doma.“

Nemáš iné miesto?

Keď raz anglický kráľ Jakub I. niečo pozorne písal, sadla mu na nos mucha. Zohnal ju. Sadla mu po druhý raz. Zohnal ju. Neodletela ďaleko a sadla po tretí raz. Zohnal, ale už zakrútil hlavou. Keď mu po štvrtý raz vrňala a chcela zase sadnúť, zahodil pero, vstal hore a vraví s hnevom:

„Nemáš v mojich troch krajinách iné miesto, kde by si sadla, jedine môj nos?“

Cár Peter v parochni

Keď onen moskovský cár Peter I. Veľký prišiel do mesta Gdanska, žiadal si ísť i do hlavného kostola. Doviedli ho tam, a to na miesto, kde sedel prítomný úrad. Pri cárovi bol mestský richtár, ktorý mal na hlave veľmi  veľkú parochňu, ale cár bol prostovlasý. Nikdy ešte ani nebol videl takúto búdu, umelo prichystanú zo srsti alebo z cudzích vlasov. Preto sa domnieval, že je to istý druh rúcha, ktorým sa prikrýva hlava proti zime – čiže hlavová bunda alebo kožuch.

Keď bol cár dlhšie v kostole a začalo mu byť chladno na hlavu (lebo bol zimný čas), súdil, že richtár je mu dlžen podľa zákona poctivosti požičať tú hlavovú bundu, ale nevedel ju od neho pýtať. Jedine sa mu teda hlboko poklonil, sám mu ju sňal a postavil dosť neporiadne na svoju hlavu. A tak on mal už dvojakú bundu, a to zo svojich vlasov a z tejto parochne, ale richtár nijakú. Ten musel blýskať holou hlavou.

Husár bez nôh, čo fajčil

Keď v onej sedemročnej brandenburskej vojne aj kráľ Fridrich sám osobne prezeral po bitke na poli telá vojakov, naďabil na nášho husára, ktorý ležal dolu bruchom a krútil tabak. Pretože Fridrich nevidel, či mu niečo chýba, spýtal sa ho s úsmevom: „Čože ty tu robíš? Azda si na stráži, aby neožili títo mŕtvi, čo ležia okolo teba?“

„Tak kráľu,“ odpovedal on, „ak tak chceš. A ja veru od nich nezutekám.“

S tým zdvihol svoje nohy, ktoré obe boli jedine po kolená. Stalo sa mu to, keď v jeden deň pod ním zastrelili už tretieho koňa a potom bojoval ako pešiak neďaleko nepriateľských diel. Guľa mu naraz tak odtrhla obe.

„Ako teda môžeš fajčiť?“ pýtal sa ho Fridrich.

„Kráľu, užívam lekárstvo, aké tuto môžem i proti bolesti i proti hladu.“

Kráľ Fridrich dal potom tohto víťaza zvlášť vyhojiť a vyhojeného prepustil s darom domov, keď uňho nechcel ostať.

Radom hovorte

Keď francúzsky kráľ Henrich IV. mal prejsť cez nejaké mestečko, pri bráne ho očakával úrad, ako je obyčaj. A keď prišiel a jeden z úradu ho začal vítať pripravenou rečou, vliekol sa pomimo osol či na pašu či z paše alebo niekam inam a ten začal ručať, až uši štípalo. Výrečník zobral silu, koľkú len mal, a kričal, aby prevýšil hlas osla, a tak ho počuli. Henrich, ktorého zaboleli z toho bojovného hrdlového potýkania uši, riekol: „Páni, radom hovorte, lebo ináč ani vás nevyrozumiem, a ja o sluch prídem, že mi potom daromne budú kdekoľvek niečo rozprávať!“

Na nič súci

Nejaký togát nástojil u brandenburského kráľa Fridricha, toho mena I., o predikátorstvo. Keď sa ho kráľ pýtal, odkiaľ je a on odpovedal, že z Berlína, kráľ riekol:

„Hybaj preč, lebo Berlínčania sú na nič súci!“

na čo togát:

„Vladár, niekedy sa medzi nimi nájdu aj dobrí. Ja aj včul znám dvoch.“

„Ktorí sú to?“ pýtal sa kráľ.

„Jeden je ich jasnosť kráľovská a druhý ja,“ povedal togát.

Ak by sa chcel diabol oženiť

Keď jedna dcéra braunscweigského kniežaťa išla za manželkou španielskemu kráľovi, ktorý bol potom pod menom Karol VI. rímskym cisárom, a druhú vzali do moskovského dvora, nahneval sa na to, a veľmi, podľa svojho luteránskeho domnenia najvyšší braunschweigský superintendent Juraj Nitsch. A preto z kazateľnice takto vravel:

„Najmilší poslucháči! Jedna naša kniežacia panna je daná pápežníkovi, druhá pohanovi! A ja verím, že ak by sa chcel diabol oženiť, a pýtal by tretiu braunscweigskú pannu dnes, dnes hneď by ju dostal!“

Mech na zlato

K rímskemu pápežovi Levovi X. prišiel jeden z tých luhárskych mudrcov, ktorí sa vychvaľovali, že vedia zo všetkého variť zlato. A otŕčal mu knižku o tomto umení, úfajúc v hojné obdarovanie. Ale hoci sa ten sv. otec robil, že sa s veľkým čudovaním díva na vtip človeka, predsa však mu iné nevyniesol, iba jeden dobrý obilný mech, a povedal:

„Dal by som ti zlato, ale keď ty také vieš ľahko urobiť, dávam jedine mech, aby si ho mal kam zosýpať.“

Širák zjavuje pravdu

Prišiel k cisárovi Rudolfovi nejaký pocestný so žalobou, že mu taký a taký mešťan nechce vrátiť peniaze, ktoré uňho zložil pre bezpečnosť. Rudolf zavolal mešťana. Ale ten zapieral pocestnému do očí, žeby mu niekedy bol dal pod ochranu nejaké peniaze, a aby seba tým viac ospravedlňoval, smelo mnoho plúznil proti tomu nevoľnému, ktorý samozrejme nemal žiadneho svedka.

Cisár Rudolf nielenže trpezlivo všetko počúval, lež aj tvárou ukazoval, akoby mešťanovi viac veril. Keďže bol žartovný pán, riekol medzitým tomuto mešťanovi:

„Tvoj širák sa mi zaľúbil. Premeň ho s mojím.“

Keď to bezpochyby učinil, Rudolf ho hneď potajomne odoslal jeho manželke, ale menom manžela, a odkázal:

„Posielam ti,“ vraví „môj širák na znamenie, aby si vydala ten mešec s peniazmi, ktorý má u nás onen pocestný.“

Manželka to dôverne učinila.

Peniaze doniesli, kým bol manžel ešte u cisára, lebo on ho odtiaľ od seba neprepustil. 

Div

Pribehol jedno ráno k onomu múdremu Rimanovi nazvanému Cato istý priateľ a vyprával s podivením, že mu predošlú noc potkany pohrýzli čižmy. A pýtal sa, čo by to malo znamenať.

„Nič,“ odpovedal Cato. „Ale bol by to býval pravdivý div, aj by si sa bol musel obávať veľkého nešťastia, keby boli čižmy dohrýzli potkany.“

Alexander Veľký a Diomedes

Keď chytili onoho zbojníka chýrneho na mori, menom Diomedes, priviedli ho pred Alexandra Veľkého. Keď mu tento Alexander vyčitoval zbíjanie a potom ho mal utratiť, Diomedes riekol:

„Súď, ale spravodlivo, ktorý z nás je väčší zlodej. Ja len s jednou loďou a jedine po mori zbíjam, ty s mnohými loďami po moriach, s mnohými tisícmi ľudí po suchu. Ja potajomne, ty verejne. Ja z potreby, aby som sa živil, ty z nenasýtiteľného lakomstva a z pýchy, ktorá podobnú nemala. Ja za moje skutky pokutu stále trpím, lebo som vždy v strachu a nazývajú ma ohavným menom zbojníka, ty bez strachu a nazývaš sa najslávnejším kráľom.“

Alexander si to vypočul so zdesením a povedal:

„Budúcne teda budeš zbíjať so mnou.“

I zapísal ho medzi svojich víťazov. 

Navráťte cisárovi, čo je cisárovo

Prišla raz k nebohému cisárovi Jozefovi II. na sviatok sv. Jozefa jedna z jeho kniežacích sestier, aby mu vinšovala. Po dokonaní svojho vinšovania natrčila žartovne dlaň, aby jej niečo daroval.

A on jej na ňu žartovne napľul.

Tu ona obtierala ruku o jeho kabát a vravela:

„Navráťte cisárovi, čo je cisárovo.“

Veľmi drahý obraz

Nejaký žid predával za päťsto dukátov kráľovi Alfonzovi strieborný obraz sv. Jána apoštola.

Kráľ mu:

„Veď si ďaleko zašiel od mravov tvojich predkov! Oni predali Pána a učiteľa za tridsať strieborných peňazí. A ty jeho učedníka ceníš za päťsto dukátov?“

Spevom platí za obed

Niekto si rozkázal v hostinci dobrý obed. Keď taký odbavil a hostinský pýtal plat, riekol:

„Hej, ak ja takú pesničku zaspievam, ktorá sa ti bude ľúbiť, či to prijmeš za plat?“

„Fí,“ skríkol hostinský, „či ma týchto oných, no do tvojich pesničiek! Veď sa ich dosť napočúvam, keď sa sem zídu sedliaci s nejakými mrnčiakmi. Ty mi plať peniazmi!“

„No, no! Nemusíš sa hnevať,“ povedal hosť. „Veď môžeš bár na každú riecť, že sa ti neľúbi.“

„Tak nedbám, spievaj!“ riekol hostinský.

„Ale ak sa ti predsa zaľúbi niektorá, či ju prijmeš za tento plat?“ pýtal sa hosť.

„Prijmem,“ odpovedal on.

Začal teda hosť, a bol ich už vyspieval aj dvadsať, ale hostinský na každú vravel, že nie je pekná. Naposledy hosť vytiahol mešec, natriasal ho nad stolom a spieval:

„Otvor mešec, plať dlžnú vec, potom hybaj preč!“

Na čo hostinský:

„Tak, tak! To je milá! Tá sa mi ľúbi!“

A hosť:

„No, preto si vyplatený!“