Heretický „kult hmoty“ Teilharda de Chardina

Prof. Marcin Karas
25. júna 2020
  Cirkev

pokračovanie I. časti

Kristus – magnet evolúcie

Podľa de Chardina svet potrebuje vykúpenie. Kristus je taký magnet, energia, ktorá prichádza, aby urýchlila evolúciu. Evolúcia je podľa de Chardina ako bežecká dráha. Je to konvergentná dráha. To je de Chardinov kľúčový pojem. Všetko podlieha konvergencii. Všetky vyznania sa zjednocujú v jedinom náboženstve. To je súčasný ekumenizmus. V katolíckej teológii nič takého neexistuje. Nemôžeme zlučovať náboženstvá, ktoré neuznávajú pápeža a katolícku teológiu. De Chardin sa domnieva, že k tomu dôjde automaticky, také sú zákony genézy. Myšlienka sa premieňa v neogenézu, kozmos v kozmogenézu, človek v antropogenézu. To sú výroky, ktoré formuluje.

Pri rôznych príležitostiach môžeme pozorovať, aké extrémne naturalistické sú názory tohto jezuitu. Hovorí: „Všetka realita, aj tá materiálna, slúži na rozvoj našej duše. Celá zmyslová skutočnosť vedie cez našu dušu k Bohu. Čím viac človek pracuje, tým viac zaisťuje svoju spásu.“ Najotrasnejšie sú jeho slová: „Všetko je pre mňa všetkým, a všetko je pre mňa ničím. Všetko je pre mňa Bohom a všetko je pre mňa prachom.“ To sú slová, ktoré podľa neho môže človek vysloviť s jediným oprávnením: v závislosti od poznania Boha. Tak poňal celé videnie sveta. Hovorí: „Po celé roky sa v mojej duši hromadil kult hmoty, kult života a kult energie. Všetko čo sa deje, je hodné adorácie.“

Klaňanie sa svetu prírody nie je kresťanský pohľad. To je vlastné panteizmus. On sa klaňal komunizmu, ktorý bol pre neho zvláštnym výtvorom prírody. Odtiaľ jeho postoj ku komunizmu, ktorý nemá nič spoločné s kresťanstvom. Pre neho je rozhodujúce, že komunisti bojujú, že komunisti pretvárajú svet. To, že komunisti bojujú proti Bohu, ho už nezaujímalo. On sa domnieval, že katolíci nedoceňujú svet a nedoceňujú prácu. Nedoceňujú prírodu. Zbaviť komunizmus ateizmu, zbaviť katolicizmus odlúčenia od sveta a spojiť ich v jedno. Predstavil myšlienku, že marxisti idú dopredu a katolíci dohora. Keď sa spoja, pôjdu správnym smerom. Iná jeho metafora: „Katolíci aj marxisti stúpajú na rovnakú horu, ale z dvoch rôznych strán. Stretnú sa až na vrchole.“

To je interpretácia, označovaná historikmi filozofie ako monizmus: všetko sa vykladá jednou zásadou, všetko je podriadené prírode. Napríklad kultúra. Katolícky názor hovorí, že je to výtvor slobodnej vôle človeka. Pre de Chardina je kultúra výtvorom biológie. Proces civilizácie je ďalší prejav vývoja reality. Tvorenie národov, štátov a impérií je novým štádiom evolúcie. Všetko je prirodzené, aj Cirkev. Čím je Cirkev? Cirkev je komponent všeobecného historicko-evolučného hnutia. Je centrálnym bodom univerzálnej konvergencie.

Pre katolíka by bez Boha nebola Cirkev. Pre de Chardina áno. Boh pôsobí v hmote. Cirkev sa vyroní z hmoty, z jej energetických síl. Je to prirodzený produkt vývoja, ktorý v sebe spája časť ľudstva, ktorá najviac smeruje k cieľu. Cirkev je tu ako dočasná inštitúcia, ako prirodzené spoločenstvo. A kým je Kristus? Je jednotou aj množstvom súčasne. Duchom aj hmotou, osobou aj bytím, časťou aj celkom. Veľmi neobvyklý pohľad. Všetko naraz.

Ekumenizmus a bod Omega

Keď sa pozrieme na jeho fotografiu, máme dojem, že je to tradičný duchovný, tradične oblečený, s vážnym výrazom na tvári, dôstojného zovňajšku. Niektorí sa pokúšali prirovnávať ho k sv. Tomášovi Akvinskému. Objavili sa názory, že je najväčším cirkevným otcom 20. storočia. Že vykonal to, čo sv. Tomáš v 13. storočí. Je tu však veľký rozdiel. Svätý Tomáš našiel v gréckej filozofii to, čo mohlo kresťanstvo využiť, čo nebolo pohanské, čo nebolo bludné. U de Chardina je to naopak: Nie tak, ako hovoria jeho stúpenci, že prispôsobil súčasnú vedu kresťanskému mysleniu, ale práve naopak, chcel prispôsobiť kresťanstvo nie súčasnej vede, ale určitým formám filozofie, ktorá sa ťahala skôr k marxizmu a upadala do rôznych evolucionizmov, ktoré boli popretím kresťanstva.

U de Chardina sa všetko vyvíja a mení. Ak je Cirkev biologický produkt, tak neexistuje prekážka, aby sa menila, predsa druhy sa môžu meniť a vyvíjať. Preto hovorí, že cez fenomén náboženstva prechádza najhlbší koreň antropogenézy, obzvlášť kolektívnej. Čo je to kolektívna antropogenéza? To sú formy ľudskosti, ktoré majú vzniknúť v budúcich dobách, a Cirkev je tou najviac uvedomelou časťou, ktorá najrýchlejšie smeruje do bodu Omega. A to nie vďaka milosti, ale vďaka prírodnej sile.

Chardinovi sú veľmi blízke ekumenické pohľady. Všetky náboženské prúdy na seba pôsobia a približujú sa k sebe, alebo lepšie povedané, k určitej spoločnej evolučnej osi. Rozvíjajú sa ako ľudské reflexie bodu Omega. Čo sú to ľudské reflexie bodu Omega? Kristus pôsobí vo vesmíre a ľudia ho rôzne prijímajú ako kozmickú energiu.

Ale to nie je katolícke. Cirkev rozlišuje zjavené náboženstvo od náboženstiev falošných. Falošné náboženstvá nemajú nič spoločné s prijímaním nejakých kozmických energií. A pravé náboženstvo neprijíma energiu, ale zjavenie, ktoré dáva Boh.

Prečo sa podľa neho náboženstvá majú zjednotiť? Prichádza s veľmi odvážnou víziou budúcnosti. Do tej doby sa ľudstvo rozdeľovalo. Vznikali rôzne kultúry, jazyky, rôzne umenia a literatúry a rôzne náboženstvá. Tu sa de Chardin pokladal za proroka: Teraz už nebude rozdeľovanie, ale zjednocovanie. Ľudia sú podľa jeho názoru dobrí a zodpovední, a teraz všetci vyvinú spoločné úsilie, aby sa zjednotili. Prekonajú všetky rozdiely a vytvoria lepší svet, kde všetci budú mať jedno náboženstvo, jednu vládu inžinierov, jednu kultúru a jeden jazyk.

De Chardin však išiel ešte ďalej: Všetci ľudia sa zmenia, a nielen že budú hovoriť francúzsky, ale budú hovoriť  jazykom de Chardinovým o konvergencii, o evolúcii a o všetkých tých božských fluidách, ktoré zaviedol do svojho sveta. Veľmi smutný pohľad. Ale to ukazuje, ako veľmi bol odtrhnutý od reality, napriek tomu, že bol geológom.

De Chardin a katolícke dogmy

Keď hovorí, že kresťanstvo v rímskom vydaní je plameň ľudskosti a úsilia, tak nevieme, o čo sa vlastne jedná. Keď hovorí, že kresťanstvo v najvyššej forme, je náboženstvom pokroku, že je plodom ľudského úsilia, môžeme sa domnievať, že je to prevedenie kresťanstva na akýsi marxistický prúd. Keď sa kresťanstvo zbaví nadprirodzenej podstaty, zostane z neho len akási socialistická kostra. To skúšali ľudia už v čase osvietenstva, nahradili Boha človekom. To bola filozofia Robespiera a spol. Všetko nadprirodzené nahradili prirodzeným. Miesto Boha nastolili rozum, uznali, že je svätý. To je viera Condorceta. Oni zniesli kresťanstvo na zem. De Chardin chcel z kresťanstva urobiť takú socialistickú stranu, ktorá bude tvoriť pokrok.

Ale hlavným problémom de Chardina je vylúčenie zla z predstavy sveta. Skutočné kresťanstvo berie do úvahy zlo. Kresťan usiluje o prekonanie zla: sviatosti, modlitby, omše, zdokonaľovanie, to všetko vedie k boju so zlom. Katolíkovi všetko svedčí o tom, že zlo je v človeku, v rodine, všade a je nutné proti nemu bojovať. U de Chardina neexistuje zlo, a pokiaľ je, tak je to len menšie dobro. On všetko hodnotí pozitívne a kritizuje len jednu vec, Cirkev. Hovorí: „V kresťanstve sa zhromažďujú pesimisti. Spočiatku ma katolicizmus rozčaroval príliš ťažkým obrazom sveta a nepochopením úlohy hmoty. Teraz, keď vidím, že idem po stopách vteleného Boha, ktoré Cirkev neobjavuje, môžem byť spasený jedine pod podmienkou, že sa zjednotím s Vesmírom. Tým spôsobom nachádzajú najlepšie uspokojenie moje panteistické sklony. Svet, ktorý ma obklopuje, sa stáva božským…“

Chardin navrhuje vytvoriť nové náboženstvo: Obohatené kresťanstvo. Neokristianizmus, prebudovaného Krista. Čím viac plánuje budúcnosť, tým viac je jeho vízia zarážajúcejšia. Predovšetkým hovorí, že Kristus sa vteľuje nielen do osoby, teda v Ježiša, že Boh sa stáva človekom, ale hovorí, že Kristus má telo kozmické, rozprestreté na celý svet. Slovo sa stalo svetlom. Zmenšenie Krista v betlehemskej maštali predchádza ešte väčšie zmenšenie: Život v lone matky nie je len lekciou pokory, to je tiež prejavom zákona genézy. Kristus je nerozlučiteľne spojený s rozvojom ducha. Potom sa Kristus vteľuje v Kozmos, prijíma telo, prijíma svet, hmotu, premieňa svet. Hmota sa tým stáva energeticky vyššou.

To je de Chardinov pohľad. Pochopiteľne nie katolícky. Nikde v katolíckej náuke nie je zmienka o tom, že sa Kristus vteľuje do Vesmíru. Kozmos je len pozadím, divadlom, v ktorom sa odohrávajú deje. Nikde v katolíckej náuke nie je vykúpenie hmoty, tá vykúpenie nepotrebuje, pretože nehreší. Hriechu sa dopúšťajú len ľudia, nie kamene.

Keď teraz vidíme na Západe, ako ľudia prinášajú zvieratá do kostola na posvätenie, to je tiež teilhardovský spôsob myslenia. Zvieratá sú nám evolučne blízke, preto tiež potrebujú vykúpenie a nosia sa do kostola. Katolík si však uvedomuje, že je zbytočné vodiť zvieratá do kostola, pretože Kristus neprišiel vykúpiť zvieratá, ale len ľudí, pretože len ľudia dokážu hrešiť.

Každá dogma u de Chardina existuje, ale má iný obsah. De Chardin nie je svätý Tomáš 20. storočia. Každá dogma sa tu objavuje, ale rovnako ako u modernistov: je to len škrupinka. Obsah chýba. Vtelenie Krista je premena Kozmu, dodatočný energetický impulz. Akoby sme sušičku prepli na vyššiu rýchlosť. Hmota sa stáva kvalitatívne vyššou. Kristus na kríži, to nie je len obeť, to je tiež Boh evolúcie, ktorý podporuje dozrievanie Ducha. Veda má náboženský charakter­!

Ak je celý svet božský, tak to, čo robí vedec, má podobne náboženský charakter. Všetky prejavy pokroku vo svete, vedecké, estetické aj mravné sa pričiňujú o doplnenie Kristovho tela. Telom Krista tu však nie je Cirkev ako nadprirodzená inštitúcia, ale celý svet. Ľudia spolupracujú s Bohom tým, že premieňajú hmotu, pretože Boh tiež premieňa hmotu. Boh nie je stvoriteľ, ale inžinier. A človek, ktorý je inžinierom, je malým Bohom. To sú dôsledky jeho názorov.

Univerzálny Kristus a náboženstvo ľudskej práce

A ďalej: služba humanistickým ideálom neznamená rezignáciu na náboženstvo, ale vyplýva zo služby Bohu. Ľudia tým, že žijú vo svete, slúžia Bohu. Úcta k Bohu nespočíva v modlitbe, ale v práci motykou, lopatou. To je úplne marxistické. Boh nie je v duši, ale v hmote. Keď niekto postaví dom, tak je spolustvoriteľom. A keď niekto vybuduje vedecký inštitút, tak spolupracuje s Bohom. To je výkon na vysokej intelektuálnej úrovni. Dozrel v Boha.

De Chardin bol najviac uchvátený cyklotrónom, urýchľovačom častíc, ktorý vznikol v Kalifornii, roku 1953. Tam Teilhard takmer padol na kolená. V kostole nekľakal. Vtedy sa podľa neho ľudia kolektívne stali Bohom, všetci sa spojili a naučili sa urýchľovať a rozbíjať častice, pretvárať hmotu. Tak má ľudstvo postupovať: všetci sa stanú inžiniermi a dospejú do bodu Omega. Potom príde Kristus a povie: „Výborne, dozreli ste“.

Všetko je prirodzené. Inžinier môže byť podľa neho rovnako svätec ako hriešnik. Lekár môže pomáhať, alebo môže byť dr. Mengele. Podľa de Chardina majú všetci zásluhy. Hovorí, že to je kresťanský monoteizmus, keď sa Kristus vteľuje. Vteľuje sa do ľudstva. Môžeme byť svedkami reinkarnácie Krista, alebo Jeho nového vtelenia. Skrz jedného človeka alebo skupinu sa Kristus vteľuje do celej neosféry a do celého kozmu. Neosféra sú ľudské výtvory. To je zmysel ľudských výtvorov a podľa neho kristifikovaný monoteizmus. Ideálne spojenie Neba a Zeme, Boha a sveta, dejín aj večnosti v univerzálnom Kristovi.

V tom bol špecialistom: vo vytváraní univerzálneho Krista. A až vtedy sa stáva kresťanstvo definitívnym náboženstvom sveta. Kresťanstvo nie je naplnené tým, že ho založil Boh, ale tým, že ho tvoria ľudia. A ono objíme celý Kozmos. Kristus a Univerzum. To je syntéza Krista a Vesmíru, ale zároveň úplne nekatolícky názor. Lenže de Chardin tým uchvátil mnoho ľudí, aj mnoho kardinálov a aj pápeža Pavla VI., ktorý vzdal chválu človeku, kráľovi Zeme a kniežaťu Vesmíru, pretože pristál na Mesiaci. Jeden francúzsky dominikán povedal, že pristanie človeka na Mesiaci má pre spásu taký význam, ako komár na tienidle lampy. Čiže žiadny. Človek sa nespasí technickými úspechmi, ale správnym životom.

Čím je pre de Chardina Kristov kríž? Kríž je znakom evolúcie a symbolom pokroku, tvorivej energie. Je tajomstvom ponorenia Boha do tajomných hlbín mnohosti. Kristus neumiera na kríži za spásu človeka, ale aby premenil kozmos. Bol inžinierom, ktorý dodával kozmu energiu.

Dedičný hriech

Čím je zlo? Katolík povie, že je nedostatkom dobra, že ide o protivenie sa Bohu, stavanie tvora na miesto Stvoriteľa. De Chardin naopak hovorí, že zlo je rozptýlením hmoty. Evolúcia sveta je podľa de Chardina svätá, pretože premáha zlo. Čím je podľa neho prvotný hriech? Je rozptýlením hmoty. Pre katolíka je prvotný hriech previnenie Adama, ktorý narušil ľudskú prirodzenosť. Je to vzbura proti Bohu: „Nebudem slúžiť“, ako povedal diabol.

Človek nevzdáva poctu Bohu, ale sám sebe. Podľa de Chardina dedičný hriech nie je možné pokladať za jednorazový historický fakt. Je to stav Vesmíru, spočívajúci v roztrúsení hmoty v dobe, keď ešte patrične nefungovali unifikačné procesy. Ešte nebolo na svete človeka, a už bol hriech. Je to súčasť normálnej evolúcie. Ak existuje prvotný hriech vo svete, tak existuje všade a vždy a vo všetkom, od najmenšej smietky, až po najväčšie teleso. Prvotný hriech teda nie je vina Adama, ale stav hmoty, ktorá sa ešte neusporiadala.

Boh tvorí kozmos, zjednocuje hmotu. Boh vytvára častice, spája atómy, atómy do molekúl, potom bunky, nejaké organizmy, vtáky, zvieratá a nakoniec ľudí. Je to materiálne veľmi komplikovaná štruktúra. V prírode skutočne existujú komplikované štruktúry, ale nikto to nepokladá za náboženskú záležitosť. Len de Chardin áno. Tým, že Boh vytvára druhy, pôsobí, že je stále viac jednoty a oveľa menej rozptýlenia. Je to ako skladanie lega alebo budovanie stroja. A to je podľa neho vlastne vykúpenie. Ak je pre neho mnohosť hriechom, tak jednota láskou. Vykúpenie je prekonanie mnohosti. Na konci sveta má byť celé ľudstvo jedným Duchom. Avšak viera nikdy nehovorí o tom, že ľudia majú stratiť svoju individualitu a stať sa jednou dušou. Všetci sa podľa de Chardina staneme jedným Duchom a budeme mať jedno Vedomie. Podľa neho sa spojíme do jednoty a potom príde Kristus a pripojí sa k nám. To si ani nevieme predstaviť. Ale ak je dedičný hriech len stavom Kozmu, tak tu ľudia nemajú čo povedať.

Vízie budúcnosti

Tu ukazuje de Chardin svoju pravú tvár. „Evolúcia hmoty a života na ľudskej úrovni smeruje k stále väčšej jednote ľudskej rodiny, obzvlášť v 20. storočí, keď vznikol komunizmus.“ V roku 1953, keď zomrel Stalin, hovorí de Chardin: „Pri návšteve cyklotrónu som mal sen, že sa vznášam nad zemou. A uvidel som Zemeguľu v temnote. A náhle sa začali na temnom pozadí objavovať jednotlivé plamienky, ako pouličné lampy, a to boli vedecké centrá. Nie chrámy, sviatosti, nič také. Výlučne vedecké strediská.“ A potom hovorí, že týchto bodov bolo stále viac, až celá Zem vzplanula ohňom ľudskej vedeckej činnosti. Inžinierov bolo toľko, že ovládali celý svet.

Vtedy však bola polovica sveta pod mocou komunizmu, v ZSSR bolo okolo 20 miliónov ľudí v táboroch. To však de Chardin v roku 1953 vôbec nevidel, on hovorí len o vedeckých strediskách. V ZSSR boli vedecké strediská. V skutočnosti však vedci sedeli v koncentráku a pracovali pre štát. Významný vedec bol celé desaťročia uväznený a konštruoval rakety pre Stalina. Ale to on nechcel vedieť, a pre neho bolo zrejme prejavom genézy aj to, že mnoho jeho spolubratov odišlo do ZSSR a už sa nevrátili. Ale de Chardin bol gulagmi fascinovaný ako strediskami pracujúcich ľudí. Pre neho sa tu prejavovalo nadvedomie. „Začíname tvoriť jedno telo. Naše rozumy začínajú fungovať ako bunky jedného mozgu. Tvorí sa superorganizmus ľudskej spoločnosti, najdokonalejší výtvor spoločenskej evolúcie. Zem svieti lunou tvorivosti.“

Ľudstvo bude tvoriť akýsi organizmus lásky a zjednotenia. Cirkev sa stane hlavným stúpencom teórie aj praxe evolúcie. Katolicizmus sa stane novokresťanstvom. Semináre budú vychovávať teilhardistov. Kňaz má povzbudzovať ľudí, aby pracovali, krompáčom a lopatou. Ľudia vezmú do svojich rúk svoju vlastnú genézu.

Dnešné „plodenie in vitro“ je vlastne niečo takéto: vziať genézu do svojich vlastných rúk. Podľa neho je treba „kontrolovať dedičnosť a vplyv na chromozómy“. Takéto pokusy sa konali v Tretej ríši. Človek má vziať do svojich rúk antropogenézu individuálnu aj sociálnu. Takýmto rasistickým biologickým myslením bol de Chardin nadšený. Kontrolovať budúcnosť však nemôže každý človek, ale len nejaká skupina. Skupina inžinierov, vlastne teilhardistov, má kontrolovať budúcnosť ľudstva. Vyzerá to ako veľký koncentračný tábor, v ktorom jednotliví ľudia nemajú žiadnu váhu. Marxisti tým boli nadšení. Súbor jeho kníh bolo jediné dielo kresťanského autora, ktoré bolo vystavené v Moskve, v Múzeu ateizmu. Všetci sa tam radovali, že existuje taký autor.

Zdalo sa, že je to vízia oslobodená od pesimizmu, od zla, od moci, od nevyhnutnosti boja so zlom, opierajúca sa o súčasnú vedu. To však nemá s vedou nič spoločné. Je to len filozofická fikcia. A pritom pretvára všetky kategórie katolicizmu. Preto je možné ho označiť za modernistu, pretože práve modernisti opúšťajú definície a dávajú všetkému svoj obsah, ktorý je možné ďalej slobodne meniť. Bol to veľmi vplyvný modernista, domnievam sa, že dokonca najhroznejší modernista, nebezpečný pre Cirkev.