Hérakleitos z Efezu a jeho moderný „comeback“ - Christianitas

Hérakleitos z Efezu a jeho moderný „comeback“

Roman Cardal
28. júna 2022
  Spoločnosť  


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Jeden z najzaujímavejších starogréckych mysliteľov, ktorý sa radí medzi tzv. predsokratikov, je Hérakleitos z Efezu. Jeho vplyv ďaleko presiahol dobu, v ktorej žil. Ak niet sporu o tom, že Hegel ovplyvnil moderné myslenie úplne zásadným spôsobom, nemalo by byť sporu ani o tvrdení, že práve Hérakleitos má na tom významný podiel. Jeho učenie totiž tvorí dôležitú súčasť Hegelovho myšlienkového systému. Možno sa o tom presvedčiť, ak si prečítame kapitoly venované jeho antickému predchodcovi na stránkach ním napísaných Dejín filozofie. Hneď v úvode Hegel píše: „Aj Hérakleitos bol vždy považovaný za hlboko mysliaceho filozofa a bol tým povestný. Tu vidíme pevný základ. Neexistuje jediná Hérakleitova veta, ktorú by som nebol zapracoval do svojej logiky.“

To je dosť silné vyznanie. Ako je možné, že sa Hegel tak silno stotožnil s Hérakleitom? Aby sme to pochopili, musíme sa pokúsiť dobre porozumieť starému efezskému filozofovi.

Zdroj: wikimedia commons

1. Hérakleitovo ústranie

V čom má spočívať hĺbka myslenia, ktorú Hegel v závislosti od historických prameňov, ale aj v súlade s vlastným presvedčením pripisuje Hérakleitovi? Súvisí to s Hérakleitovým životným štýlom. Zatiaľ čo sa mnohí grécki filozofi angažovali vo verejnom a politickom živote, efezský čudák ich v tom nenasledoval. Hegel to komentuje slovami: „Bol to prvý filozof, ktorý sa odlúčil a izoloval od verejných záležitostí a záujmov vlasti a v samote sa úplne oddal iba filozofii. Máme teda tri etapy: a) sedem mudrcov, ktorí boli štátnikmi, vládcami, zákonodarcami; b) pytagorejskú aristokratickú spoločnosť; c) záujem vedy o samú seba.“ Hegel teda upozornil na to, že kto sa naplno venuje filozofii a zbaví sa každej inej činnosti, má väčšiu šancu preniknúť do jej hĺbky než tí, ktorých činnosť je zameraná na viacero cieľov. A Hérakleitos mal túto šancu mimoriadne dobre využiť.

Okrem hĺbky a múdrosti mu však boli pripisované aj iné kvality. Jeho myslenie nie je vždy jasné a zdá sa, že trpel istou formou mizantropie. Nejasnosť niektorých Hérakleitových výrokov môže súvisieť s jeho názorom, že „povaha vecí sa rada skrýva“. Úlohou filozofie je vyniesť na svetlo skrytý poriadok skutočnosti, odhaliť súvislosti a pomery, ktoré nie sú na prvý pohľad zjavné. To v nijakom prípade nie je jednoduchá úloha. Náročnosť myšlienkového prieniku do povahy skutočnosti sa premieta aj do jazykových výrazov, ktorými sa filozof snaží artikulovať svoje pohľady dovnútra.

Ťažkosti s pochopením Hérakleitových výrokov môžu mať ešte jeden dôvod. Tento filozof sa netajil svojím pohŕdaním obyčajnými ľuďmi a toto pohŕdanie ho možno viedlo k tomu, že odmietol jazyk, ktorý používala väčšina obyvateľov jeho doby. Tajomnosť Hérakleitových textov tak možno chápať ako znak aristokratického povýšenectva nad nízkou úrovňou nepremýšľajúcej väčšiny. Hérakleitos ju označuje za synagógu zlých indivíduí a ilustruje to príbehom z jeho rodného mesta: „Efezanom by sa patrilo obesiť všetkých dospelých a mesto prenechať nedospelým, lebo vyhnali svojho najschopnejšieho muža, Hermodora, so slovami: „Nech nikto z nás nie je najschopnejší, alebo nech je ním inde a u iných.“ Naráža na prax ostrakizmu, ktorá bola rozšírená v mnohých gréckych mestách. Išlo o procedúru, vďaka ktorej bolo možné zo spoločnosti vylúčiť človeka, ktorý v nej získal príliš veľký vplyv a nahromadil neprimeraný majetok.

Týmto spôsobom sa Gréci bránili tomu, aby si príliš vplyvní ľudia monopolizovali politickú moc. Vieme však, že mnohokrát boli zo spoločnosti vyháňané osoby, ktoré si to v skutočnosti nijako nezaslúžili. To mal byť aj prípad spomínaného Hermodora. Podľa Hérakleita sa Efezanom nepáčilo, že majú medzi sebou človeka, ktorý ich morálne prevyšoval a zbavili sa ho ako nepríjemnej výčitky. Svedomia. Práve v tom sa naplno prejavila zloba väčšiny obyvateľov Efezu. Z tohto dôvodu sa Hérakleitos stiahol do ústrania a odmietal každú ponuku zapojiť sa do politických záležitostí svojej rodnej polis.

2. Dynamická povaha reality

Hérakleitova filozofia je známa v hrubých rysoch, pretože je synteticky obsiahnutá v populárnych výrokoch ako „všetko plynie“, „nič nie je stále“, „nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky“. To znamená, že Hérakleitos považuje realitu za jeden obrovský proces podobný neustálemu toku vody v rieke. Bežné ľudské myslenie nie je schopné obsiahnuť obrovský prúd reality, a preto sa sústreďuje len na jej izolované časti. Naša myseľ je ako nádoba, do ktorej naberáme vodu z nejakého dravého potoka. V nej sa vzorka vody upokojí a my sa môžeme sústrediť na jej podobu. Hérakleitos však naznačuje, že ide iba o abstrakciu, o vyčlenenie jednej časti reality (tu vzorky vody) od jej prirodzeného kontextu (tu dravý tok vody v rieke).

V našom myslení dochádza k stabilizácii a k izolácii toho, čo je v skutočnosti premenlivé a súvisiace s iným, od seba samého (= vztiahnuté k inému od seba). Všetko plynie, tzn. všetko je také a vzápätí už zase iné. Aby sme nejakú konkrétnu skutočnosť naozaj pochopili, nemôžeme o nej premýšľať izolovane „v sebe a o sebe“, ale vždy vo vzťahu k inému od seba, vo vzťahu k jej protikladu. Čo sa mení, prechádza z toho, čo teraz je, do toho, čo teraz nie je. Bez súčasného uvažovania o tom, čo vec je a čo nie je, je zmena nepochopiteľná. Hegel tento Hérakleitov poznatok vyjadruje takto: „Identita spočíva práve v tom, že každý predmet je vo vzťahu k niečomu iný ako voči svojmu druhému predmetu. Toto je veľký Hérakleitov princíp; môže sa zdať nejasný, ale je špekulatívny a to je vždy ťažké a nejasné pre uvažovanie, ktoré izoluje bytie a nebytie, subjektívne a objektívne, reálne a ideálne, každé pre seba.

Všetci predsokratovskí filozofi hľadali arché, pravú podstatu skutočnosti. Táles učil, že konečná identita vecí spočíva vo vode, Anaximenés ju umiestnil do vzduchu, pytagorejci do matematických štruktúr. Hérakleitos ju vidí vo vzťahovaní sa každej jednotlivej veci k tomu, čo ona sama nie je. „A“ nemôže byť bez „non A“; veci sú bytostne konštituované vzťahom k svojim protikladom. Choroba by nemohla existovať, keby nebolo zdravia; sýtosť, keby nebol hlad; zima, keby nebolo teplo; vojna, keby nebol mier atď. Ak platí, že nič nie je trvalé a všetko prechádza z toho, čo je teraz, do toho, čo ešte nie je, je tento postoj pochopiteľný – chorý organizmus prirodzene smeruje k uzdraveniu a zdravý organizmus je neustále ohrozený chorobou, sýtosť prirodzene prechádza do hladu a hlad sa odstraňuje nasýtením atď. Stojí však za pozornosť, že existencia vecí v ich protikladoch má závažné dôsledky pre ponímanie hodnôt, ktoré veľmi všeobecne označujeme ako pravda, dobro a krása.

Podľa Hérakleitovej dialektickej logiky by pravda, dobro a krása nemohli existovať, ak by svojou vlastnou povahou neboli vzťahované k svojim protipólom omylu, zla a škaredosti. Grécky filozof ich teda nechápe ako nedostatky, nie ako to, čo by nemalo byť a čo by sme sa mali snažiť odstrániť z našich životov, ale naopak, ako žiaduce podmienky existencie pravdy, dobra a krásy, teda ako to, čo má a musí byť. Podľa tohto názoru sú omyl, zlo a škaredosť integrálnou súčasťou skutočnosti; bez nich by skutočnosť prestala existovať, pretože by jej chýbali absolútne podstatné, konštitutívne zložky.

Vlastná povaha reality teda spočíva v neustálom napätí protikladov. Kozmos je miestom boja a stretov. Slovami samotného Hérakleita: „Boj je otcom všetkého a kráľom všetkého a jedných činí bohmi, druhých ľuďmi, z jedných robí otrokov, z druhých slobodných.“ Bez konfliktu nemôže existovať vôbec nič. Stretávame sa s ním v prírode, kde medzi rastlinami a živočíchmi prebieha tvrdá súťaž o živiny a slnečné svetlo. Vyskytuje sa aj v ľudskom svete – človek proti človeku, muži proti ženám, spoločenské triedy a záujmové skupiny proti iným spoločenským triedam a záujmovým skupinám, národ proti národu, rasa proti rase, a každý, kto by sa snažil praktizovať politiku zmierenia a odstrániť napätie medzi týmito protikladnými momentmi, by konal naivne a s hlbokým nepochopením vlastnej povahy sveta. Iný osud, než že ho zmetú z javiska by ani nemohol očakávať.

Filozofia sa na rozdiel od iných disciplín zaujíma o celok reality, a preto nesmie prehliadať žiadny jej moment. Väčšina ľudí má však obmedzenú myseľ, a preto uprednostňuje len jeden pól – zvyčajne ten, ktorý stotožňujú s pravdou, dobrom a krásou a odmietajú ich protiklady. Hérakleitos považuje takýto exkluzívny postoj za nevhodný, a odvoláva sa pritom na paradigmu integrálneho a múdreho poznania – na samotného Boha. Ten podľa neho zahŕňa všetko a vo svojom bytí harmonizuje všetky protiklady: „Pre Boha je všetko krásne, dobré a spravodlivé, ale ľudia považujú jedno za spravodlivé a druhé za nespravodlivé.“ Parmenides videl omyl smrteľníkov v tom, že prisudzovali skutočnosť zmene a mnohosti, Démokritos v tom, že neupieral ozajstnú existenciu farbám, teplu, chutiam atď. (tzv. druhotným kvalitám), Hérakleitos v tom, že vždy absolutizujú jeden z protikladov…

Hérakleitovo myslenie je úplne nezlučiteľné s kresťanským chápaním skutočnosti. Hegel, najvplyvnejší filozof novoveku, ho aktualizoval pre našu dobu a vyzbrojil nepriateľov Krista mocným nástrojom na zničenie jeho spásonosného diela. Modernistickí teológovia tento pandynamizmus otvorene obdivujú. Živia sa pritom nepriznanou vierou v zázrak, že nezastaviteľný príliv reality ich nezmietne z ich privilegovaného postavenia vodcov intelektuálnej elity.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!