Globálna rekatolizácia národov je možná – ale začať môžeme až po obnovení kresťanských štátov v Európe

Matej Gavlák
3. apríla 2023   Spoločnosť   Komentár

Nebolo to ani tak Španielsko ako také, kto evanjelizoval juhoamerický kontinent, ako skôr španielske katolícke kráľovstvo (pod vedením Habsburgovcov). Dnešné Španielsko nedokáže evanjelizovať už ani samé seba. Žijeme už na prahu doby postkresťanskej. Ale aj tá môže byť v skutočnosti novou dobou predkresťanskou…

Pád demokracií?

Začína byť zrejmé, že sa v demokratickom svete niečo deje. Demokratické režimy akoby u bežných ľudí strácali legitimitu. Vidíme, čo sa deje vo Francúzsku. Avšak zaujímavé sú tiež reakcie pod videami nepokojov z krajiny galského kohúta. Či si pozeráme francúzske, britské, americké, alebo – áno – aj slovenské weby, všetci držia stranu protestujúcim. Inými slovami: je naozaj otázne, ako dlho sa ešte súčasné režimy pod drvivým tlakom takejto nespokojnosti dokážu udržať v súčasnej forme. Koniec koncov, priznal to aj sám bývalý minister financií za Dzurindových vlád, Ivan Mikloš, keď v relácii Denníka N prehlásil: „Takáto hrozba konca demokracie tu ešte asi nebola.“

Pre katolíkov preto môže začať pomaly nastávať doba, kedy by sa mali pýtať samých seba: V prípade, že by sa demokracie naozaj prepadli samé do seba, je v našom záujme ich opätovné vzkriesenie?

Tzv. demokratické republiky totiž naozaj nie sú nič iné ako slobodomurárske ateistické režimy vystavané na troskách kresťanských štátov. Francúzska republika mohla vzniknúť až zvrhnutím a následnou popravou Ľudovíta XVI. Stredoeurópske republiky vrátane Československa mohli vzniknúť až po vyhnaní blahoslaveného Karola Habsburského. To nie sú žiadne konšpirácie – to sú jednoducho historické fakty.

Katolíci by teda mali začať uvažovať tým smerom, že po prípadných pádoch ateistických slobodomurárskych republík by na ich troskách mali začať opätovne budovať kresťanské štáty. Ako by takéto štáty mali vyzerať po technickej stránke som rozoberal už v predchádzajúcich článkoch:

http://christianitas.sk/integralizmus-nova-prokatolicka-forma-vlady-buducnosti/
http://christianitas.sk/integralizmus-post-liberalna-katolicka-obnova-narodov/
http://christianitas.sk/ako-by-mal-vyzerat-postliberalny-krestansky-stat/

Základňa kresťanstva

Tento článok sa však chce na záležitosť pozrieť tak trochu z globálu. Je povinnosťou kresťanov „ísť do celého sveta a hlásať evanjelium“ (Mk 16,15). To je príkaz, ktorý nám dal samotný Bohočlovek Ježiš Kristus. Patrí teda do kategórie najzáväznejších zo záväzných. Avšak tak, ako sa bez vojenskej základne nedá budovať vojsko, tak sa bez kresťanských štátov nedá evanjelizovať svet. Kresťanstvo skrátka potrebuje svoju „základňu“. Občas sa uvádza, že sama demokracia je „formou náboženstva“; „viera v demokraciu“ je najmä medzi liberálmi veľmi rozšírená. Avšak bola by dnes v širšom svete nejaká demokracia, keby tá nemala svoju mocnú základňu – v podobe USA? Viali by dnes po Bratislave všade samé dúhové vlajky, keby sa jedna veľká z času na čas nejagala aj na americkej ambasáde?

Európa bývala v minulosti takouto základňou kresťanstva a nie je teda náhoda, že práve Európania obracali ku Kristovi zvyšok sveta. Jediné „evanjelium“, ktoré dnes Európa okolitému svetu ponúka je len rovnosť, rovnosť a rovnosť (pre homosexuálov a transgender, samozrejme). Európa preto rozširuje práve toto veľmi špecifické „evanjelium“, pretože práve ono je dnes základnou ideológiou jej štátov – je to nová „viera“, ktorou bolo nahradené kresťanstvo.

V minulosti teda platilo, že obrátení kresťanskí králi privádzali ku viere najprv svoj ľud a potom zo svojich pokresťančených štátov a národov robili základne pre ďalšie rozširovanie kresťanstva do okolitého sveta.

Privádzať ľudí ku Kristovi

Ateistickí filozofi nám hovoria, že koniec kresťanstva je akýmsi nezastaviteľným zákonom dejín. Že je len otázkou času, kedy nastane. To je však lož. Kresťanstvo je preto na ústupe, pretože ho nielenže nepodporujú žiadni králi, ale prezidenti ho zámerne potláčajú – asi tak ako sultáni potláčali kresťanstvo na svojich dobytých územiach v Malej Ázii a severnej Afrike. Prvé kresťanské národy sa tak po stáročiach napokon pod tlakom zmenili na moslimské. Na nás sú v demokraciách aplikované veľmi podobné metódy.

Ak teda naozaj dôjde k pádu súčasných režimov, nemali by sme za nimi smútiť, ale hľadať cesty, ako z ich ruín znovu vybudovať štáty kresťanské. Povinnosťou katolíckeho vládcu by potom teda bolo privádzať ľudí ku Kristovi prostredníctvom – propagandy, systému výhod, školského systému, vedy atď. – to isté, čo robí moderný režim pre odkresťančenie spoločnosti. Niečo také je skrátka možné len v kresťanskom štáte.

Vzdať sa možnosti kresťanského štátu (keď príde čas) znamená vzdať sa štátom riadenej masívnej a efektívnej evanjelizácie vlastného národa. Bolo by to ako vzdať sa štátom podporovaného zdravotníctva a liečiť ľudí len za pomoci lekárov-amatérov.

Cieľom je konvertovať

Ale Kristus je Kráľom celého sveta (v skutočnosti vesmíru). Únia katolíckych štátov by tak mala povinnosť prinášať svetlo kresťanstva aj do iných častí sveta. Rovnako ako to Španielsko prinieslo Dobrú novinu obyvateľom Južnej Ameriky. Misionári sami ale nestačia; na takéto projekty je nutná ich ochrana – ktorú môže zabezpečiť len ozbrojená armáda. Bude treba nejako chrániť nových kresťanov v nepriateľskom svete.

Všetky predkresťanské a postkresťanské ideológie boli a budú utláčateľské. Už dnes môžeme badať, že kresťania – nositelia jediného pravého náboženstva zaisťujúceho spásu duše človeka po smrti – sú neraz surovým spôsobom zatláčaní na úplný okraj spoločnosti. Slovami istého írskeho kňaza: „Kedysi nás, írskych katolíkov, prenasledovali Angličania, v budúcnosti nás budú prenasledovať sami Íri.“ Ale nekresťanské civilizácie utláčajú ľudské bytosti ako také, nemusí ísť nutne iba o kresťanov. Z tohto pohľadu by pre ľudí žijúcich v anarchii, či v ateistickej dystopii vzniknutej po páde demokratických republík, bol príchod katolíckej armády skutočným a reálnym vyslobodením.

Cieľom katolíckych národov by potom bolo konvertovať miestnych vladárov na kresťanstvo a účinne tak založiť nový kresťanský štát samostatne sa starajúci o pokresťančovanie svojich obyvateľov. Šlo by vlastne o veľmi podobný proces, aký sa v Európe udial po páde Rímskej ríše. Pády veľkých ríš sú zjavne príležitosťou na nové a netušené začiatky – a zvlášť to platí pre kresťanstvo.

Kresťanský politický model je historicky antityranský. Je proti ateistickému konceptu „Jednej centrálne riadenej globálnej vlády“. Kresťania všade zakladali nezávislé prosperujúce štáty – spomeňte si napríklad na Jeruzalemské kráľovstvo. Bol to plne nezávislý štát podporovaný z Európy; nie kolónia nejakej predchodkyne babylónskej EÚ.

Globálna evanjelizácia

Katolícka únia nezávislých štátov bude mať okrem konverzie nekresťanských národov za cieľ aj prijatie protestantských a ortodoxných cirkví do lona katolíckej Cirkvi, ktorá je všeobecná. Jednota pravej viery zjednotenej pod zástupcom Krista na Zemi musí byť jednou z najdôležitejších zásad katolíckych národov. Samozrejme, rímski katolíci budú rešpektovať obrady pravoslávnych katolíkov. Mnoho protestantských minisiekt by zaniklo už pri predchádzajúcom páde spoločnosti, tie väčšie budú musieť katolíci nejako získať na svoju stranu – či už ponúkaním rôznych výhod, alebo aj svätosťou jednotlivcov.

Nech sa zdajú tieto úvahy akokoľvek utopické, viacerí katolícki učenci prízvukujú, že jediný trvalý mier na svete môže môže nastať len v Kristovi. Nehovorí sa tu o jednotlivcoch; hovorí sa tu o národoch – o celom svete. Jednotlivci nemôžu evanjelizovať svet. Zdroje, ľudskú silu a celkový potenciál na takú gigantickú úlohu majú len štátne usporiadania. Len katolícke štáty môžu evanjelizovať svet. Najprv však také štáty musíme vytvoriť. Už raz sa to podarilo a ktovie, možno druhú príležitosť dostane už naša generácia, či generácia po nás.

PDF (formát pre tlač)