Génius z Balkánu - Christianitas

Génius z Balkánu

Lucia Laudoniu
30. apríla 2022
  História Kultúra


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Prežil dve svetové vojny, koncentračný tábor a v mraze totality kráčal bosý. V očiach autora Modlitieb na jazere bolo hlboké jazero, no filozofické diela jedného z najväčších Srbov 20. storočia Nikolaja Velimiroviča mokli v daždi intríg a bolesti.

Vôňa mamkiných šiat. Oheň praská v piecke a dieťa, schúlené v matkinom lone ako lopta, počúva príbehy. Budeme veriť americkému historikovi Haydenovi Whiteovi, ktorý tvrdil, že dejepis je vlastne rozprávaním príbehov? Narácia nás formuje už od detstva, nuž teda, ponúkam vám jednu na úvod.

Žil raz jeden hladný somár, ktorý sa nevedel rozhodnúť, do ktorej kopy sena sa pustí. Nevedel si vybrať medzi senom a vedrom vody. Váhavé váhy. Ako nakoniec dopadol tento hladoš zo stredovekej bájky františkána Jeana Buridana? „Raz sa mu väčšou a sladšou zdala jedna kopa, raz druhá. Vysilil sa od chodenia od jednej kopy k druhej“, padol a život v ňom zhasol ako petrolejka.

Balkán sa od začiatku 19. storočia veľmi podobá na Buridanovho somára. Buď zomrie od hladu medzi Áziou a Európou, alebo ho jedna z týchto živočíšnych síl prehltne, ak sa nezdvihne nad. Nad Východ a Západ. Nič nie je neznesiteľnejšie, ako nachádzať sa medzi niečím.“

Tieto riadky staré desiatky rokov vznikli na pracovnom stole filozofa, teológa, kazateľa, pedagóga, žičského a ochridského biskupa a diplomata Nikolaja Velimiroviča. Dušu Balkánu poznal ako vlastnú dlaň a srbské pravoslávie mu za jeho dielo poďakovalo religiose et sollemniter v roku 2003, kedy bol Velimirovič svätorečený a zapísaný do synaxára.

Srbský vladyka Nikolaj Velimirovič mal v úcte aj latinských svätcov prvého kresťanského milénia.
Zdroj: Ivan Veličković / commons.wikimedia.org

Príslušnosť k východnej kultúre bez ekleziálneho spojenia s rímskou katedrou spôsobila, že intelektuálne mimoriadne disponovaný srbský vladyka bol žiaľ v niektorých aspektoch ovplyvnený dobovými predsudkami voči katolicizmu, súčasný rímskokatolícky metropolita Belehradu Stanislav Hočevar sa preto na adresu politických názorov „nového Zlatoústeho“ (ako tomuto filozofovi hovoria jeho srbskí rodáci) vyjadril kriticky. Svätý Duch však vo vyhni pokánia spáli každý rozkol, omyl, lapsus a hriech a mnohí svätci v priebehu života korigovali svoje partikulárne názory in spiritu sapientiae. Z pohľadu pápežstva schizmatický srbský biskup do svojho kardinálneho hagiograficko-poetického diela Ochridský prológ (kolosálna zbierka životopisov svätých doplnená o besedy, exemplá a sapienciálne úvahy – dielo bolo preložené do viacerých európskych jazykov vrátane slovenčiny) zaradil desiatky teologických medailónov latinských pápežov, hierarchov, rímskych mučeníkov a panien z prvého milénia kresťanstva, ktorých uctievala (minimálne formou liturgickej spomienky v kalendári) Srbská pravoslávna cirkev, a ktorých si ctil aj on sám.

Kláštorný komplex Čelije v západnom Srbsku zažil všeličo – aj dieťa, ktoré sa počas letných prázdnin vyšplhalo na zvonicu, aby sa ukryté pred zrakmi rovesníkov zahĺbilo do starých kníh. Tým chlapcom je budúci hierarcha, ktorý bude neskôr ovenčený doktorátmi zo svetových univerzít a osvojí si celý rad európskych jazykov vrátane latinčiny. Ale nebuďme rýchlejší ako čas – ten je vždy o krok vpred.

23. decembra 1880 dozrel čas, aby sa Dragomirovi a Kataríne Velimirovičovým narodil prvorodený syn Nikolaj. Okrem neho mali ešte osem detí, po tie si však prišiel anjel smrti. Podľa dátumu narodenia sa zdá, že Nikolaj bol (takmer) vianočným dieťaťom. No nie v Srbsku. V zemi kráľovskej dynastie Nemanjičovcov sa Vianoce slávia podľa starého juliánskeho kalendára, ktorý si s gregoriánskym počítaním dní stále nedá znak pokoja.

Predstava, že pravoslávni (a v niektorých kútoch sveta aj gréckokatolícki) veriaci si Kristovo narodenie pripomínajú oneskorene 6. januára, nie je presná. To len „juliánsky“ 24. december pripadá na „gregoriánsky“ 6. január. Inými slovami, keď sa v občianskom kalendári trblietajú traja králi, je podľa juliánskeho systému počítania času práve 24. december a štedrovečerná vigília – veľké povečerie. Dátum sa nezmenil, zmenilo sa iba meranie času, pretože astronomická realita si v 16. storočí vyžiadala reformu kalendára. Juliánske kalendárium, ktoré si z hľadiska cirkevnej histórie zaslúži našu úctu, neprimerane dogmatizujú a hyperbolizujú najmä radikálne byzantsko-obradné komunity, ktoré sa od Ríma striktne dištancujú a z kalendára umelo vytvárajú nástroj boja proti tradičnému západnému systému cirkevného roka. Quid faciamus? Kalendár má slúžiť Cirkvi, nie Cirkev kalendáru!

Zmeny (aj tie negatívne) sú však dôsledkom pohybu tektonických platní času, ktoré dokáže zastaviť iba signum Crucis. Aj malý Nikolaj na vlastnej koži pocítil, čo znamená známa maxima „Človek mieni, Pán Boh mení.“ Po štúdiu na gymnáziu vo Valjeve (vzdialenom osem kilometrov od rodnej dedinky Lelič) si podal prihlášku na vojenskú akadémiu. Neprijali ho. Mladý muž mal podlomené zdravie a tvrdý vojenský výcvik nie je nič pre „cintľavky“. Čím to je, že mnohí velikáni ducha, počnúc slepým Homérom, majú telesnú „ulitu“ krehkejšiu, než slimáky?

Nadaný chlapec to skúsil na kňazskom seminári v Belehrade, ale aj tam na neho číhali problémy kvôli slabému hudobnému sluchu. Dnes si pod pojmom hudba automaticky predstavíme les tónov. Nie vždy to bolo tak, raný stredovek ústami Boethia s obľubou delil ars musicae do kategórií musica humana a musica universalis (harmónia vesmírnych telies, ktorú ľudské uši nepočujú, ale môžeme ju vypočítať!). Matematika bola v tej dobe inou formou a modalitou hudby.

Veľký pater Occidentalis Aurelius Augustinus považoval za hudbu aj dejiny sveta. Augustínova myšlienka, že ordo saeculorum, rád dejín, je pulcherrimum carmen (najkrajšou piesňou v básni) pramení v predstavách dávnych hudobných teoretikov, pre ktorých bola hudba synonymom veľkej baziliky s presným usporiadaním stĺpov. Zbúrajte jeden trám a spadne celá stavba.

Poriadok a priebeh v časovej postupnosti majú dejiny a hudba spoločné. Nie hudba hlasiviek, ale hudba dejín zaujímala mladého Nikolaja Velimiroviča, ktorý sa v seminári chopil pera a v časopise Kresťanský vestník publikoval svoje prvé texty. Miloval dielo srbského básnika Njegoša, ku ktorému chodil po pramene živej vody. Pre jeho zvedavého ducha boli – slovami súkmeňovca Radosavljeviča – aj steny izieb primalé.

Na stavbe orthodoxných monastierov Balkánu pracovali františkánske ruky. Fra Vitus z Kotoru sa narodil do srbskej katolíckej rodiny a nasledoval učenie Poveretta z Assisi. Ako architekt sa podpísal pod stavbu pravoslávneho monastického komplexu Visoki Dečani, architektúra hlavného chrámu preto nezaprie románske a gotické prvky.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Aby mohol porovnávať, bolo treba spoznať západnú civilizáciu in situ – priamo na mieste. V roku 1908 obhajuje dizertačnú prácu v švajčiarskom Berne, o rok neskôr ho privíta Oxford. Západné študijné ťaženie korunuje v Ženeve dizertáciou venovanou filozofii Georga Berkeleyho. Pre vedca je veľmi dôležité nestratiť Higgsov bozón detskej zvedavosti. Túžba objavovať omladzuje myseľ a nikomu nedovolí zaspať na vavrínoch, nesmie však zmutovať na fanatizmus a požiar Bohom darovaného zdravého úsudku.

Aj z horlivosti vznikajú vojny. Pečiatky vtláčali do listín rok 1912 a jedna z vojen už klopala na dvere ako úvodný akord Beethovenovej Osudovej. V roku 1912 mal Velimirovič za sebou študijný pobyt v Petrohrade a refugium monasticum v orthodoxnom monastieri Rakovica, kde v roku 1909 prijal mníšsky habit.

Lavice belehradského seminára si ešte pamätali vôňu jeho rúk. Vymenil ich za učiteľskú katedru a budúcim kňazom prednášal filozofiu, psychológiu, históriu, logiku. Rád kázal a to sa mu v roku stroskotania Titanicu stalo osudným. Ľadovec modernizmu bol blízko, Rakúsko-uhorská monarchia sa v roku 1912 pomaly potápala. Nikolaj sa odvážil rečniť v Sarajeve na oslave výročia novín Prosveta, čím nadchol Bosniakov a podráždil rakúske úrady. Zákon akcie a reakcie v priamom prenose…

Počas vojny odchádza na diplomatickú misiu do Anglicka, aby získal podporu britskej vlády pre trpiacich Srbov. Prevzal si čestný doktorát na Cambridgei a prvý raz vstupuje na americkú pôdu. V roku 1916 sa budúci svätec srbského ľudu vracia do zeme kráľa Artuša, kde usilovne publikuje a prednáša. Keď zbrane zmĺkli, Nikolaj pracoval v Srbsku ako tlmočník ministerského predsedu Pašiča a nazrel do politickej kuchyne. „Varil sa“ nový geopolitický útvar – Juhoslávia.

Oheň a voda, cukor a soľ. Pasívny kvietizmus verzus augmentatívny aktivizmus bez modlitby. Ktorá je optima via? „Východ sa tak zahlbuje do premýšľania, že nemá čas na prácu. Západ pracuje tak usilovne, že nemá čas na premýšľanie.“ Oba princípy sú podľa srbského intelektuála nezlučiteľné s kresťanstvom. Zdá sa, že tento pravoslávny mních po celý život hľadal rovnováhu na páke benediktínskeho hesla ora et labora, modli sa a pracuj, aby napokon odpustil sám sebe.

Položili ste si otázku, čo sa skrýva v slove odpustenie? Západné románske jazyky tesajú do kameňa slovnej zásoby ľudovo-latinské perdonare, ktoré laser gramatiky poľahky rozsekne na prefix per- a sloveso donare, darovať. Odpustenie je najväčší dar. Kto odpúšťa, daruje seba (donare) pre (per) niečie dobro.

Rumunčina pozná slovesné substantíum iertare, ktoré vzniklo z neklasického a trochu skomoleného latinského verba libertare (totiž, liberare) s významom oslobodiť. Odpustenie (iertare) oslobodzuje. Keď Nikolaj Velimirovič v roku 1919 prijímal biskupskú mitru, konečne sa oslobodil od mámenia sirény politiky. Skutočná polis (obec) je jazierkom a vodou v ňom je pomoc blížnemu.

Vladyka vládol historickému mestu Žiče. Tento biskupský titul užívaný v slovanských krajinách s dominanciou byzantského obradu je ekvivalentom gréckeho δεσπότης, despota. Dnes má toto podstatné meno nespravodlivý pejoratívny nádych, klasická gréčtina v ňom však rozhodne nevidela diktátora. Despota je pán domu a hospodár. Má v rukách moc, s ktorou môže naložiť dobre i zle.

V americkom Libertyville zostal už len kríž, ostatky biskupa Velimiroviča boli v roku 1991 prevezené do jeho rodnej zeme. Na Slovensku sa pravoslávie vizuálne spája s trojramenným krížom so šikmým spodným brvnom, ale pravoslávne cirkvi na Balkáne často používajú kríže latinského typu. Jeden z nich vidíme na niekdajšom hrobe srbského vladyku.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Moc biskupa Nikolaja rástla vo filantropii a v sociálnej práci. V roku 1921 sa po druhý raz ocitol pod Sochou slobody a kúsok z nej obrazne daroval sirotám. Budoval sirotince a ústavy pre chudobné deti (internát v Bitoli), opravoval cintoríny a kaplnky, staral sa o obnovu kláštorného života. Počas pobytu v Anglicku za trvania Grande guerre rozdával honoráre z prednáškovej činnosti srbským študentom v krajine Shakespeara. Nie je umením rozdávať z nadbytku, ale z mála!

Asimilácia a sekularizácia sú dva hroby, do ktorých by americkí Srbi teoreticky spadli, ak by zostali bez vlastnej cirkevnej organizácie. Vladyka Velimirovič intervenoval, aby etnicky srbské farnosti v Amerike dostali svojho biskupa. Podarilo sa to v roku 1923, kedy na nový eparchiálny stolec zasadol administrátor Mardarij Uskokovič.

Dar organizácie a budovanie štruktúr je grécko-rímsky dar dokonale kultivovaný európskym Západom. Mal srbský episkop a slovanský patriot víziu kresťanského Západu? Nikolaj Velimirovič sa intenzívne venoval slovanskej otázke, ale skúsenosti spoza oceánu a v neposlednom rade výnimočné vzdelanie mu umožnili dívať sa na svetové kultúrne konglomeráty veľmi realisticky. V priezvisku vladyku svieti slovanské mir – pokoj. Prečítajme ho naopak a dostaneme Rím! V Ríme leží celá veľkosť Západu. Biskup bol presvedčený, že ak sa Západ vráti k antickému pohanstvu transformovanému do kultu peňazí a zavrhne rímsku ideu, bude to jeho posledná opona.

Finálne dejstvo vladykovho života písala nebeská ruka na pôde cirkevného seminára svätého Sávu v Libertyville (liberty – sloboda, ville – po francúzsky mesto). Povesť Nikolaja Velimiroviča sa však šírila rýchlosťou svetla, bol stálym hosťom viacerých amerických univerzít a prednášal výlučne v angličtine.

Vladykov pobyt v Amerike by nebol možný bez zásahu 36. americkej divízie spojeneckých síl. Peklo druhej svetovej vojny malo pre biskupa Nikolaja podobu ostnatého drôtu koncentračného tábora v Dachau. Fašisti ho tam previezli ešte v septembri 1944 spolu s vtedajším srbským patriarchom Gabrielom. Obaja hierarchovia pili od roku 1941 kalich horkosti v kláštorných väzeniach, nad strechami ktorých sa ozývali povely a nadávky nemeckých okupantov.

Po roku 1945 sa cesty biskupa a patriarchu rozišli. Hlava srbskej cirkvi sa vrátila do Belehradu a Nikolaj nastúpil na zaoceánsky parník. Keď tento vážený teológ a filozof v roku 1956 naposledy vydýchol, srbská cirkevná tlač zo strachu pred totalitným režimom neuverejnila ani jeden maličký nekrológ…

Literárne dielo Nikolaja Velimiroviča je klaviatúrou, na ktorej sama Múdrosť cvičila etudy. Súčasťou dedičstva významného Srba sú kázne, filozoficko-teologické traktáty, historické štúdie, eseje a básne, ktoré si Balkánci spievajú v chrámoch. Modlitby na jazere z roku 1922 sú verbálnou symfóniou kresťanských právd, ktoré budú živé aj potom, keď ústa chválenkárov a klebetníkov zamkne zem.


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!