G. K. Chesterton sa pred sto rokmi stal katolíkom. Prečo však spisovateľova konverzia trvala tak dlho? - Christianitas

G. K. Chesterton sa pred sto rokmi stal katolíkom. Prečo však spisovateľova konverzia trvala tak dlho?

K. V. Turley
30. júla 2022
  Cirkev Spoločnosť  


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

G. K. Chesterton sa 30. júla 1922 v hoteli Railway v anglickom Beaconsfielde stal katolíkom. Keďže v okolí nebol katolícky kostol, írska majiteľka hotela Railway dovolila, aby sa tanečná sála premenila na provizórnu kaplnku. Tam, pod strechou z vlnitého plechu a obklopený holými drevenými stenami, vstúpil 48-ročný spisovateľ do plného spoločenstva s Cirkvou.

Aké dôvody viedli Chestertona k tomuto kroku? A prečo mu to vzhľadom na jeho dlhoročné úvahy a spisy o kresťanstve trvalo tak dlho?

Zdroj: wikimedia commons

Obrátenie je napokon aktom vôle, nie iba mysle,“ povedal Karl Schmude, prezident Austrálskej Chestertonovej spoločnosti, „a Chestertonovo prijatie do katolíckej Cirkvi meškalo z osobných, nie doktrinálnych dôvodov.“ Jeho zdráhavosť konvertovať, povedal Schmude pre Register, bola v podstate spôsobená spisovateľovou manželkou Frances. Hoci bol Chesterton pokrstený v Anglikánskej cirkvi, jeho náboženská výchova bola prevažne unitárska. Ortodoxné kresťanské presvedčenie, ku ktorému dospel neskôr, sa vyvinulo pod vplyvom Frances, ktorá bola anglikánka. A v roku 1922 bola stále anglikánkou, ešte nebola pripravená na rovnakú duchovnú cestu ako jej manžel. To sa malo zmeniť: v roku 1926 ho nasledovala do katolíckej Cirkvi.

Hoci Francesina vtedajšia nechuť k Rímu môže vysvetľovať manželovo otáľanie, nič nám nehovorí o jeho motivácii, prečo nakoniec urobil tento krok. Chestertonova konečná konverzia ku katolicizmu bola konečným bodom cesty, ktorá sa začala intelektuálnym postojom uvedeným v diele Orthodoxy (1908) a ktorá mala pripraviť pôdu pre spisovateľovo čoraz hlbšie chápanie a prijímanie nadprirodzenej viery, ktorá ho viedla k postoju pokory a vďačnosti voči stvoreniu, ako aj k čoraz väčšiemu uvedomovaniu si povahy zla. Keď sa Chestertona v Autobiografii (1936) pýtajú, prečo sa stal katolíkom, odpovedá: „Aby som sa zbavil svojich hriechov.

Schmude uviedol, že tento zmysel pre hriech a z neho vyplývajúca citlivosť na zlo sú kľúčom k pochopeniu cesty, ktorá Chestertona v roku 1922 priviedla ku katolicizmu. „(Malcolm) Muggeridge,“ poznamenal Schmude, „si myslel, že Chesterton je „zádumčivý, utrápený, vystrašený duch“ a pod jeho povrchovou iskrou vtipu a optimizmu sa skrýva strach, že svet je skazené a diabolské miesto. Zachrániť ho môže len Boh.

Chesterton však svoje obrátenie charakterizoval ako intelektuálny súhlas s pravdou. Vo svojej eseji Prečo som katolíkom z roku 1926 napísal, že „ťažkosť vysvetliť „prečo som katolíkom“ spočíva v tom, že existuje desaťtisíc dôvodov, ktoré sa rovnajú jednému: že katolicizmus je pravdivý“. Podľa Schmudeho však tento intelektuálny súhlas nebol jediným hnacím motorom jeho konverzie: „Bolo to vyvrcholenie vývoja, ktorý mal základ v prirodzenom poznaní a skúsenostiach a povýšený a naplnený nadprirodzenou vierou katolicizmu.

Dale Ahlquist, prezident a spoluzakladateľ Americkej Chestertonovej spoločnosti, s tým súhlasí a tvrdí, že existuje len málo úmyselnejších konverzií ako Chestertonova. „Desať rokov pred svojou konverziou,“ povedal Ahlquist pre Register, „Chesterton sa vyjadril, že keby každý človek žil tisíc rokov, každý by skončil buď ako nihilistický ateista, alebo ako katolík. V tom čase už hovoril so svojím priateľom otcom Johnom O’Connorom o tom, že sa stane katolíkom.

Je zaujímavé, že Ahlquist má dve teórie, prečo Chestertonovi trvala konverzia tak dlho: „Chesterton je človek. Nebol pripravený vstúpiť do katolíckej Cirkvi bez manželky po svojom boku. S Frances sa delil o všetko a obaja boli na sebe skutočne závislí. Nezdieľať najdôležitejšiu vec vo svojom živote s najdôležitejšou osobou jeho života sa mu zdalo nemožné. Ale ona jednoducho nebola pripravená.

Druhá z Ahlquistových teórií je svojou originalitou prekvapivejšia. „Vo svojej knihe o obrátení Katolícka Cirkev a konverzia (1926) Chesterton hovorí niečo, čo bolo viac než len pozorovanie zvonka; (bolo to) čosi, čo sám zažil. Hovorí, že keď človek uvažuje o tom, že sa stane katolíkom, „bežná protikatolícka propaganda“ nie je prekážkou. To nie je to, čo potenciálneho konvertitu odrádza od Cirkvi.“

Ahlquist ďalej citoval Chestertonove slová, že konvertita sa málokedy bojí protestantského obrazu katolicizmu, ale bojí sa katolíckeho obrazu katolicizmu. Alquist uviedol, že pre Chestertona neuvážené slová zo strany katolíkov spôsobujú väčšiu škodu každému potenciálnemu konvertitovi ako akýkoľvek protikatolícky vitriol zo strany nekatolíkov. Zamýšľajúc sa nad Chestertonovými slovami, Ahlquist dochádza k dosť nepríjemnému záveru, že to, čo jedného z najznámejších konvertitov 20. storočia dlhé roky držalo mimo Cirkvi, boli – iní katolíci. Vo svetle tejto skúsenosti Ahlquist uvažuje: „Bol to skutočne odvážny krok, keď sa G. K. rozhodol stať katolíkom.

Pred jeho prijatím do Cirkvi v roku 1922 existovali dôkazy o tom, že Chesterton sa chcel stať katolíkom. Koncom roka 1914 sa spisovateľ fyzicky zrútil: počas nasledujúcich šiestich mesiacov upadal do kómy, keď bojoval o svoj život. Chesterton dal svojmu priateľovi, katolíckemu kňazovi otcovi O’Connorovi, ktorý bol inšpiráciou pre Chestertonovho otca Browna, jasne najavo, že si v krajnom prípade želá byť prijatý do katolíckej Cirkvi a pomazaný.

Okrem toho sa zdá, že šesť rokov po tom, v roku 1920, Chesterton sľúbil Panne Márii, že vstúpi do katolíckej Cirkvi. Stalo sa tak v čase, keď sa spisovateľ s manželkou zdržiavali v talianskom meste Brindisi na ceste späť do Anglicka po púti do Svätej zeme.

Práve z Brindisi počas Veľkého týždňa, 31. marca 1920, napísal Chesterton svojmu priateľovi Mauriceovi Baringovi: „Je tu aj čosi ešte dôležitejšie, o čom by som s tebou veľmi rád hovoril; kvôli istým veciam, ktoré sme v minulosti spolu preberali. Poviem len toľko, že moje myšlienkové pochody, ktoré boli skutočne myšlienkami, a nie prchavými emóciami, explodovali v kostole Ecce Homo v Jeruzaleme.

Jeruzalemská bazilika Ecce Homo má jedinečnú históriu. Bola postavená v 19. storočí na archeologických pozostatkoch Pilátovho nádvoria, kde sa predpokladá, že bola položená otázka rímskeho miestodržiteľa spútanému Kristovi: „Čo je pravda?“. Baziliku Ecce Homo – „Hľa, človek“ – dal postaviť Alphonse Ratisbonne, židovský konvertita na katolicizmus, ktorý vstúpil do Cirkvi po videní Panny Márie v rímskom kostole.

V bazilike Ecce Homo sa niečo stalo,“ povedal Marco Sermarini, predseda talianskej Chestertonovej spoločnosti. V rozhovore pre Register Sermarini povedal, že si myslí, že cesta do Svätej zeme Angličanovi veci nezvratne objasnila. „Francesin denník zaznamenáva, že do baziliky Ecce Homo išli trikrát. Prvýkrát, 4. marca, ju navštívila Frances sama, potom išli spolu, 26. marca ráno,“ vysvetlil, „a na druhý deň popoludní opäť na požehnanie. Tam mali dlhý rozhovor s anglickou mníškou. Nemáme o tom žiaden iný záznam, ale je isté, že Chestertona sa toto miesto mimoriadne dotklo, alebo, možno správnejšie, všetko sa mu tam vyjasnilo.

Chestertonova zmienka v liste Baringovi o „istých veciach, ktoré ktoré sme v minulosti spolu preberali“, musela byť, ako tvrdí Sermarini, odkazom na prebiehajúce diskusie, ktoré viedli o Chestertonovej konverzii ku katolicizmu. Sermarini sa domnieva, že Baring by bol vhodným partnerom pre takéto diskusie, keďže aj on konvertoval v roku 1909.

Okrem toho o epizóde z roku 1914, keď bol Chesterton vážne chorý, Sermarini uviedol, že keď sa Chesterton zotavil z choroby, „tvrdil, že krátko pred prebudením z kómy zažil „mystickú extázu“, v ktorej ho Bellocova zosnulá manželka (Elodie) vyzvala, aby konvertoval. Ale keď choroba pominula, záležitosť sa dostala „do úzadia mojej mysle“, ako sa Chesterton vyjadril – ale odtiaľ na neho naďalej pôsobila.

Zaujímavé je, že to bola práve Elodie Bellocová, ktorá podľa Sermariniho ovplyvnila Chestertonovho brata Cecila, aby sa v roku 1912 stal katolíkom. Cecilova konverzia nebola v širšej Chestertonovej rodine priaznivo prijatá, čo mohlo oddialiť rozhodnutie jeho brata stať sa tiež katolíkom. V každom prípade, podobne ako Schmude a Ahlquist, aj Sermarini považuje Francesinu neochotu súhlasiť s odchodom do Ríma za hlavnú prekážku manželovho vstupu do Cirkvi. „Frances mala s celou vecou problémy,“ povedal Sermarini. „V minulosti sa niekoľkokrát vyjadrila, že nechce konvertovať na katolicizmus, pretože miluje anglikánsku vieru, v ktorej vyrastala.“ Sermarini ďalej zdôraznil: „Frances však nikdy ani najmenším náznakom nebránila Gilbertovi vstúpiť do katolíckej Cirkvi.

Nech sa však počas púte do Svätej zeme v roku 1920 a následnej cesty späť do Anglicka stalo čokoľvek, zmenilo to všetko. Po príchode do Brindisi, pokračuje Sermarini, Chestertonovci nemohli nájsť hotelovú izbu, a tak sa uchýlili do izby v súkromnom dome. V izbe, ktorú dostali, stála socha Madony. Domnieva sa, že práve tam, „priamo tu, v Taliansku, priamo pred týmto naším morom, pod očami Panny Márie“, sa skončila dlhá konverzia G. K. Chestertona. „Panna Mária hrala v Chestertonovom živote vždy veľkú úlohu,“ uzavrel Sermarini.

Keď bol napokon v máji 1927 v Beaconsfielde požehnaný a otvorený katolícky kostol, Chestertonovci doň prispeli jedným pozoruhodným doplnkom, sochou Panny Márie.

Preklad z ncregister.com


! PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS !

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!