Francúzska tvár „dúhovej kultúry“

Bogdan Dobosz
22. apríla 2022   Spoločnosť   LGBT

Parný valec ideológie LGBT už roky rozvracia mnohé spoločenské a morálne normy. „Dúhová“ loby už má svojich zástupcov vo vládach, na radniciach najväčších európskych miest, v Európskom parlamente, na súdoch, v médiách, vo svete celebrít, dokonca aj v Cirkvi. Už dávno tu nejde o nijakú „toleranciu“, ale o expanziu a „otrasenie sveta v základoch“ v rámci kultúrnej revolúcie.

Vojnová situácia na Ukrajine aspoň dočasne marginalizovala desaťročia trvajúci „pokrok“ ideológie LGBTQ. Jej aktivisti síce stále tvrdia, že ide o „ľudí“ a nie o „ideológiu“, ale už dávno nejde o oblasť ľudského súkromia, ale o špirálu rôznych revolúcií s konkrétnymi sociálnymi účinkami a dôsledkami, predovšetkým pre inštitúciu rodiny. Máme do činenia s globálnymi scenármi opatrení, ktoré sa opakujú takmer vo všetkých krajinách a líšia sa iba úrovňou ich „fázovania“.

Takáto expanzia sa dotýka veľmi rôznych oblastí – politiky, súdnictva, medzinárodných organizácií, vzdelávania, športu, kinematografie, médií, ekonomiky, obchodu. Hoci kolískou LGBT sú Spojené štáty, pôvod tejto ideológie je v Európe a v kultúrnom neomarxizme. Dobrým príkladom je Francúzsko, kde došlo k prechodu od komunizmu, trockizmu, anarchizmu či anarchosyndikalizmu k novým formám realizácie kultúrneho neomarxizmu, ľavicovej postpolitiky, feminizmu, genderizmu atď.

Historik a publicista Jean Sévilli vo svojej knihe Intelektuálny terorizmus od roku 1945 po súčasnosť tento jav výstižne opisuje. Spomína „kaviarenských mysliteľov“ na ľavom brehu Seiny, ktorí boli dôkazom toho, že „slová môžu zabíjať“, elity, ktoré nadväzovali vzťahy s každou ďalšou módnou teóriou: „V roku 1945 učili, že Sovietsky zväz je raj, a vydávali básne oslavujúce Stalina. V roku 1960 tvrdili, že dekolonizácia zázračne vyrieši všetky problémy zámorských krajín. V roku 1965 sa s uznaním sklonili pred spravodlivým bojom Fidela Castra, Ho Či Mina a Mao Ce-tunga. V roku 1968 ohlásili zrod zrušenia všetkých protikladov. V roku 1975 sa tešili z nástupu Pol Pota k moci v Kambodži. Po roku 1981 verili, že nastane prechod z éry noci do éry svetla. Od roku 1985 boli za zrušenie hraníc a prijímanie nešťastníkov z vonkajšieho sveta. V roku 1992 vyhlásili zánik národných štátov a EÚ považovali za novú éru v dejinách ľudstva. V roku 1999 tvrdili, že rodina a morálka sú už upadajúce štruktúry.“

A tak sme vstúpili do 21. storočia, kde určité vytriezvenie musela priniesť až ďalšia vojna v Európe.

Globálne scenáre LGBT-izmu

Heslá „tolerancia“, „nevylučovanie“ a „inklúzia“ boli vždy začiatkom všetkých takýchto akcií. Čoraz častejšie však končia agresiou voči každému, kto zmýšľa inak, pretože „tolerancia voči netolerantným ľuďom“ neexistuje. Základom je postupnosť a metódy sú všade podobné. Pokiaľ ide o „homosexuálne manželstvá“ vo Francúzsku, začalo to „nevinnými“ požiadavkami na právo navštevovať partnera v nemocnici, na možnosť dedenia, na spoločný bankový účet atď. Tieto požiadavky boli alibi pre zavedenie tzv. solidárnych občianskych zväzkov (PACS) za vlády socialistu Lionela Jospina v roku 1999. Išlo o druh spolužitia, ktoré bolo otvorené aj pre páry rovnakého pohlavia. To malo raz a navždy splniť požiadavky „dúhovej“ komunity. Účinok bol však kontraproduktívny.

Tieto civilné zväzky vlastne zničili inštitúciu manželstva. Heterosexuálnym párom konkubinát nahradil sobáše, ktorých počet sa odvtedy začal rapídne znižovať.

Pre homosexuálne páry po prvom rozmachu uzatvárania civilných zväzkov už obyčajné spolužitie nestačilo a tak nastúpila druhá fáza: žiadali, aby sa inštitúcia manželstva sprístupnila homosexuálom.

Požiadavka na civilné sobáše osôb rovnakého pohlavia bola realizovaná za vlády iného socialistu, prezidenta Françoisa Hollanda, v roku 2013. Zákon mal názov „Manželstvo pre všetkých“ (tu stojí za zmienku, ako sa manipuluje s významom jazyka, čoho príkladom je aj eutanázia, ktorá sa nedávno vo Francúzsku označovala ako „občianska zmluva o ukončení života“ alebo „právo na dôstojnú smrť“). To už mal byť naozaj koniec požiadavkám LGBT loby. Veď v tom čase pre prevažnú väčšinu Francúzov bolo čosi nepredstaviteľné, aby „homomanželstvá“ mohli mať deti.

Stačilo však niekoľko rokov mediálneho „spracovávania“, niekoľko emotívne ladených filmov a reportáží, po nich nasledovali čoraz menej kategorické prieskumy verejnej mienky a za prezidenta Macrona sa LGBT loby podarilo dosiahnuť uznanie práva mať deti. Zatiaľ sa týka iba lesbických párov („in vitro pre všetkých“), ale už existuje front boja za „rovnosť pre všetky manželstvá“ a v rámci „boja za práva LGTB“ sa požaduje legalizácia najímania náhradných matiek homosexuálnymi pármi na rodenie detí (tzv. GPA). Je to len otázka ďalšej „etapy“, hoci prezident Macron vo svojom volebnom programe takúto požiadavku odmieta, lebo vie, že jeho krajania na ňu ešte nie sú dostatočne „pripravení“.

Tento parný valec sa nikdy nezastaví…

Ideologizácia mládeže

Francúzsky denník Le Figaro nedávno uverejnil sériu článkov o ľavicovej ideologizácii mládeže, ktorá sa šíri prostredníctvom široko ponímanej populárnej kultúry (celebrity), športu a ofenzívy na univerzitách. Ide o rôzne koncepcie antirasizmu, dekolonializmu, klimatizmu a ideológie LGBT+. Školy, ktoré vo Francúzsku vždy plnili integračné funkcie, namiesto vyučovania histórie, vlastenectva, formovania občianstva, teraz servírujú študentom idey „rozmanitosti“, „inklúzie sexuálnych menšín“, „dekonštrukcie histórie“. Ľavicové miestne úrady vydávajú pokyny o „rodových priestoroch v školskom prostredí“, žiaci si môžu vybrať akúkoľvek „rodovú identitu“, dokonca sa začalo likvidovať delenie na dievčenské a chlapčenské toalety a rušia sa „stigmatizujúce“ pisoáre.

Možno spomenúť provokatívnu obálku športových novín L’Équipe s bozkávajúcimi sa vodnými pólistami, ktorá mala oslavovať akési „dni LGBT“. Denník Le Figaro dokonca tvrdil, že ide o „podprahové posolstvo, podľa ktorého je francúzsky šport posledným pozostatkom starého sveta, baštou patriarchátu a bielych privilégií, ktoré treba vykastrovať a dekonštruovať, aby sa obnovilo spravodlivejšie, inkluzívnejšie, multikultúrne a rovnostárske Francúzsko.“

Podobná ideologizácia zo strany univerzít, škôl, zábavného priemyslu, módy, filmu, reklamy a globálnych spoločností prebieha vo väčšej či menšej miere vo všetkých európskych krajinách. V prípade odporu zo strany zákonodarnej moci ju pohotovo podporí súdnictvo, či medzinárodné organizácie a ich dohovory. Francúzska filozofka Chantal Delsolová upozornila, že tieto procesy sa zrýchľujú a že civilizačné zmeny vo Francúzsku, ktoré miestnej ľavici trvali mnoho rokov, sa už takmer okamžite preniesli napríklad do katolíckeho Poľska.

Únia, do ktorej patríme, je už, žiaľ, systémom vzájomne prepojených ideologických nádob. Nie je vylúčené, že desivý aspekt vojny v tejto Európe zabrzdí tieto „progresívne“ prúdy a obnoví aspoň základy axiologickej hierarchie.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z týždenníka DoRzeczy.

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Kniha Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a Kontrarevolúcia bola po prvýkrát publikovaná ešte v apríli 1959, a po vyše šesťdesiatich rokoch a mnohých prekladoch do svetových jazykov ju má napokon k dispozícii aj slovenský čitateľ. Uvedená práca vychádza z pevného historického a filozofického predpokladu: z nevyhnutnosti dodržiavať Kristov zákon nielen jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými spoločenskými vrstvami.

V roku 1960 Plinio Corrêa de Oliveira založil Sociedade Brasileira de Defesa de Tradição, Familia e Propriedade (Brazílska spoločnosť pre ochranu tradície, rodiny a vlastníctva) – organizáciu, ktorá sa neskôr rozšírila do mnohých krajín celého sveta pod názvom TFP (Tradition, Family, Property – Tradícia, rodina, vlastníctvo) a inšpirovala v mnohom aj katolíckych aktivistov na Slovensku, ktorí už od roku 2016 obhajujú kresťanské hodnoty.

Publikáciu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***

PDF (formát pre tlač)