Fikcia miliónov rokov. Rozhovor s vedcom, profesorom Guyom Berthaultom aj o evolúcii

23. februára 2021   Cirkev   Evolúcia

Evolucionisti hovoria o procesoch trvajúcich milióny rokov. Svoje teórie dokazujú pomocou analýz založených na určovaní veku fosílií nachádzajúcich sa v po sebe nasledujúcich geologických vrstvách, pričom každej z nich pripisujú vek v miliónoch rokov. Čo keď je toto datovanie nesprávne? Evolucionistická chronológia – a tým aj celá teória – by sa od základu zrútila. Práve toto tvrdí prof. Guy Berthault, paleontológ, člen Medzinárodnej asociácie sedimentológov, ktorého práce publikovala Francúzska i Ruská akadémia vied. Experimenty prof. Berthaulta uskutočnené vo Francúzsku, USA a Rusku ukázali, že väčšina skalných útvarov sedimentovala nie milióny rokov, ale za 0,01 percenta tohto času. Na nasledujúcich riadkoch vám prinášame rozhovor s profesorom Guyom Berthaultom, paleontológom a členom Medzinárodnej asociácie sedimentológov.

Pán profesor, prečo ste sa dali na sedimentológiu?

Základnou otázkou evolučnej hypotézy je problém dlhých období potrebných na „posunutie vpred“ evolučného procesu. Dokonca sa hovorí o 542 miliónoch rokov!

Ak však tieto obdobia neexistujú, nie je potrebné a priori hovoriť o evolúcii. Dnes sa na zistenie veku nájdených fosílií používajú v zásade dve metódy: rádiometrické datovanie založené na rádioizotopovej metóde a datovanie geologických sedimentov.

Pokiaľ ide o problém datovania geologických sedimentov, s prekvapením som zistil, ako slabo je táto oblasť rozvinutá. Zistil som, že základné princípy sedimentológie vyhlásené v roku 1667 Stenonom, otcom stratigrafie, ktoré všetci akceptovali, aj keď neskôr boli do istej miery aktualizované, bez toho, aby vôbec niekto spochybňoval ich platnosť. Prekvapilo ma, že takmer nikto sa nevenoval skúmaniu mechanizmov riadiacich tvorbu vrstiev.

Pritom pochopenie týchto mechanizmov má zásadný význam pre poznanie času potrebného na vytvorenie vrstiev, a teda pre datovanie nájdených fosílií. Preto som sa rozhodol venovať sa štúdiu tvorby vrstiev.

Môžete prosím v krátkosti vysvetliť základy tejto vedy?

Ide hlavne o to, že úrovne podložia tvoria vrstvy po sebe idúcich sedimentácií ukladajúcich sa v priebehu storočí. Ak poznáme tieto vrstvy, môžeme vypočítať vek nájdených fosílií, ktoré sa v nich nachádzajú a vypočítať časové intervaly potrebné pre ukladanie rôznych sedimentov.

Stenon uvádza tri princípy: princíp superpozície, princíp kontinuity a princíp primárnej horizontality.

Prvý princíp hovorí: keď sa vytvorí nová vrstva, vrstva bezprostredne pod ňou je už stuhnutá. Moderný sedimentologický výskum však ukazuje, že tento zákon je nesprávny. Napríklad podmorské ropné vrty nepodporujú Stenonove princípy.

Princíp kontinuity tvrdí, že vrstvy sa tvoria v dôsledku sedimentácie v strede kvapaliny. Keď sa vytvorí vrstva, buď bola táto kvapalina laterálne ohraničená tuhými látkami alebo musíme dospieť k záveru, že vrstva sa premiestňovala. Dnes je jasné, že žiadna vrstva sa nepohybuje a preto musíme dospieť k záveru, že tuhé látky boli staršie, ako tá istá úroveň novej vrstvy.

Princíp primárnej horizontality hovorí, že počas tvorby vrstvy jej spodný povrch, ako aj bočné povrchy zodpovedali povrchom susedných telies, ale jej horný povrch bol rovnobežný s horizontálou. Aj tu, bez toho, aby sme zachádzali do technických podrobností, treba povedať, že pri tejto požiadavke sa nevytvárajú všetky vrstvy a že rýchlosť sedimentácie nie je na celom svete rovnaká.

Najdôležitejšou myšlienkou je teda postupná sedimentácia v strede kvapaliny?

Presne tak. Práve tu má Stenonova sedimentológia najvážnejšie medzery. On nehovoril o mechanizmoch sedimentácie vnútri kvapaliny, ani o vplyve samotnej kvapaliny na sediment. Dnes bez zváženia týchto dvoch premenných nie je možné stanoviť stratigrafickú chronológiu. Jej princípy fungujú iba pri absencii prúdov, čo sa v prírode nestáva.

Venoval som sa výskumu mechanizmov sedimentácie vnútri kvapaliny. Napríklad som robil experimenty s usadeninami sedimentov o rôznej veľkosti vo vode, v pokoji, aj v pohybe. Takto získané usadeniny tvoria ďalšie lamíny (odtiaľ názov laminácia). Oddelenie sa a výška po sebe nasledujúcich vrstiev nezáviseli od rýchlosti sedimentácie, ale od veľkosti zŕn.

Inými slovami, došlo k mechanickému oddeľovaniu častíc. Záver: existencia po sebe nasledujúcich vrstiev nemusí nutne znamenať dlhý čas sedimentácie.

Po vykonaní týchto experimentov, najmä na Ústave mechaniky tekutín na univerzite v Marseille, som prešiel do Laboratória hydrauliky na Coloradskej univerzite. Spolu s ďalšími vedcami sme skúmali tvorbu vrstiev v strede prúdenia tekutiny nabitého rôznymi typmi častíc, ktorých sedimentačnú rýchlosť sme poznali.

Aj tu nás výsledky priviedli k záveru, že superpozícia vrstiev naznačovala mechanickú segregáciu častíc a nie nutne chronologický sled sedimentárnych vrstiev. Zistili sme tiež, že vrstvené usadeniny sa presúvali súčasne v smere prúdu. Preto aj keď si zachovávajú takú istú separáciu, nemožno v každom mieste prúdu priradiť rovnaký vek. To spochybňuje zásadu, podľa ktorej daná vrstva má všade rovnaký vek.

Na druhej strane laminácia nánosov bola rovnobežná so sklonom, čo spochybňuje princíp horizontality. To napríklad znamená, že hľadisko vrstiev nemusí nutne svedčiť o tektonických pohyboch.

Aký to má všetko vplyv na evolucionistickú hypotézu?

Vďaka týmto poznatkom je možné pristúpiť k analýze princípov stratigrafie potrebných na stanovenie hydraulických pomerov existujúcich v epoche, v ktorej vznikajú geologické ložiská (paleohydraulika). Tieto experimenty som robil najmä s vedcami z Ruskej akadémie vied.

Závery sú jasné. Paleohydraulická analýza ukazuje čas sedimentácie oveľa kratší ako ten, ktorý naznačuje obvyklá superpozícia vrstvy. Táto krátka doba, samozrejme, nepodporuje evolučnú hypotézu, ktorá, ako som povedal na začiatku, na svoje zdôvodnenie potrebuje milióny rokov.

PDF (formát pre tlač)