Falošná idea neutrálneho štátu, II. časť: Kresťania majú budovať kresťanský štát

Dr. Alan Fimister
8. novembra 2021   Cirkev   Kontrarevolúcia

pokračovanie I. časti a dokončenie

Niekoľko rokov pred pohromou roku 410 sa Augustín zapojil do iného, oveľa lokálnejšieho, konfliktu medzi kresťanmi a pohanmi v meste Calama v blízkosti jeho biskupského sídla v Hippo. Miestni pohania boli pobúrení práve vydaným cisárskym zákonom zakazujúcim modloslužobné sviatky. Pohania však svoje napriek tomu oslavovali, vzbúrili sa, zabili niekoľko kresťanov, zničili katedrálu a vyhnali kresťanov z mesta.

Miestny pohanský sudca Nectarius apeloval na Augustína, aby odhovoril úrady od tvrdých odvetných opatrení. Augustín bol ochotný pokúsiť sa zabrániť použitiu smrteľnej sily alebo mučenia (ktoré neschvaľoval) zo strany úradov, ale nezasadzoval sa za všeobecnú zhovievavosť, ktorá by mohla povzbudiť budúce násilné činy, ani sa neprihováral za zmiernenie trestov pohanom, ktorí porušili zákon. Čo je zásadnejšie, Augustín odmieta Nectariov argument (prevzatý od Cicera), že vraj „krajina môže vždy a bez obmedzenia požadovať, aby sa praví muži postavili do jej služieb, podporovali ju a bojovali za ňu“. Pre Augustína služba pozemskému štátu nemá hodnotu, pokiaľ sa nezačlení do nebeského štátu. Alebo inak povedané, jediná skutočná služba, ktorú človek môže preukázať pozemskému štátu mimo Cirkvi, je služba, ktorá napomáha tomuto začleneniu. Keďže Nectarius si myslí, že prirodzenosť má svoju hodnotu bez ohľadu na problém pravej bohoslužby, mylne predpokladá, žeby s Augustínom mohol nájsť spoločnú reč o tom, čo predstavuje dobro pre jeho mesto.

„Tieto veci som povedal, (Augustín ho opravuje) pretože ste napísali, že čím bližšie ste ku koncu života, tým väčšia je vaša túžba zanechať krajinu bezpečnú a prosperujúcu. Preč so všetkými týmito márnosťami a hlúposťami a nech sa ľudia obrátia, pravým spôsobom uctievajú Boha a správajú sa cudne a zbožne: potom uvidíš, že tvoja krajina bude rozkvitať a riadiť sa nie splašenými názormi bláznov, ale rozumnými radami múdrych; keď sa vaša vlasť tu, na zemi, stane súčasťou tej Vlasti, do ktorej si sa narodil nie podľa tela, ale vierou, a v ktorej všetci svätí a verní Boží služobníci budú po zime kvitnúť vo večnom lete.“ (12)

Toto je logika, z ktorej vyrastali inštitúcie kresťanstva. Koncepcia „Cirkvi a štátu“, ktorá je nám v dnešnej dobe tak dobre známa, nemala v augustiniánskych storočiach miesto. Ako pápež Bonifác VIII. definoval v roku 1302: „Cirkev má v moci dva meče: duchovný a svetský.“ Jediná spása pre svetskú komunitu podľa Augustína je „vo Vlasti, do ktorej sme sa narodili nie telesne, ale vierou“. Preto stredovekí králi boli po exkomunikácii považovaní za zosadených, pretože „mimo Cirkvi boli opäť iba banditmi“.

Táto pravda má však aj druhú stranu. Tak ako neexistuje štát, neutrálne politické zoskupenie, pre ktoré by kresťania a pohania mohli spoločne pracovať, aj predstava Cirkvi stotožňovaná s duchovenstvom, je pokrivením, ktoré zahmlieva jej pravú povahu a rolu veriacich laikov. Ako sa vyjadril posledný koncil, „úsilie preniknúť kresťanským duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti, uprostred ktorej človek žije, je zvrchovanou úlohou a povinnosťou laikov, ktorú iní nikdy nemôžu náležite splniť“. (13)

Ale táto spoločnosť po svojej transformácii už nestojí mimo Cirkvi, ale je svetskou provinciou Kristovho kráľovstva na zemi. Znovu Newman: „… úmerne tomu, ako sa mu, veci prinášané do tohto kráľovstva, podriaďujú; ako králi a kniežatá, šľachtici a panovníci, obchodníci a vzdelanci, remeselníci, obchodníci a robotníci sa pokoria pred Kristovou Cirkvou a (jazykom proroka Izaiáša) „klaňajú sa pred ňou tvárou k zemi a lížu prach jej nôh“, tak sa svet stane živým, duchovným, a vhodným objektom lásky a miestom odpočinku pre kresťana.“ (14)

Ak by cieľ človeka na tomto svete zodpovedal iba jeho prirodzenosti, potom by jeho štátnické schopnosti a kvality boli jednoducho cnosťou, a samotná skutočnosť, že vykonáva úradnú moc nad inými, by bola silným argumentom, že je na to aj súci a v dobrote vyniká nad svojimi poddanými. Boží dar však vysoko presahuje prirodzené dary a od pádu Adama a Evy existuje napätie medzi snahou o dosahovanie časných a duchovných dobier. Svetské štátne zriadenie nie je automaticky mestom odsúdeným na zatratenie tak, ako Cirkev je mestom vyvolených, ale vždy má tendenciu, ktorá ju ťahá týmto smerom.

Ako vysvetlil pápež Gelasius I.: „Kristus, vedomý si ľudskej krehkosti, vynikajúco zariadil všetko, čo sa týka spásy jeho ľudu. Preto rozlišoval medzi oboma vládami podľa im vlastných činností a odlišného postavenia, pričom chcel, aby jeho ľud bol spasený vďaka zdravej pokore a aby sa nedal strhnúť ľudskou pýchou, takže kresťanskí vládcovia potrebujú kňazov, aby dosiahli večný život a kňazi zasa pri vedení svetských záležitostí rešpektujú príkazy vládcov.“ (15)

V tomto systéme na riadenie svetských záležitostí sú potrebné zručnosti, nie cnosti. Takže človek môže byť dobrým štátnikom a zlým človekom tak, ako môže byť dobrým chemikom a zároveň zlým človekom. Iba v nebeskom štáte sa postavenie a cnosť zhodujú. V skutočnosti je to horšie. Svetské spoločenstvo je presne komunitou prispôsobenou povahe človeka a satanova rebélia spočívala presne v tvrdení, že konečný cieľ je čímsi prirodzeným pre každého rozumom obdareného človeka, za ktorý však nevďačí Bohu, a ani ho nemá od neho prijímať ako dar. Pre tých, ktorých spája láska k egu až po pohŕdanie Bohom, (16) je samotná existencia Cirkvi urážkou dôstojnosti človeka, stvorenia obdareného rozumom.

Svetské spoločenstvo je predmetom ich nádejí a túžob, ba ich uctievania. Ako vysvetľuje Katechizmus: „Každá ustanovizeň je inšpirovaná, aspoň implicitne, určitým názorom na človeka a na jeho cieľ, od čoho odvodzuje svoje hodnotiace kritériá, svoju stupnicu hodnôt a svoju líniu správania. Väčšina spoločností založila svoje ustanovizne na predpoklade určitej nadradenosti človeka nad vecami. Iba Bohom zjavené náboženstvo jasne uznalo pôvod a cieľ človeka v Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi.“

Cirkev vyzýva politickú moc, aby sa vo svojich úsudkoch a rozhodnutiach opierala o túto inšpirovanú pravdu o Bohu a o človeku: „Spoločenstvá, ktoré nepoznajú túto inšpiráciu alebo ju odmietajú v mene svojej nezávislosti od Boha, sú nútené hľadať svoje oporné body a svoj cieľ samy v sebe alebo ich prevziať z nejakej ideológie. A keďže nepripúšťajú, aby sa bránilo objektívne kritérium dobra a zla, osobujú si nad človekom a nad jeho osudom totalitnú moc, či už otvorene, alebo skryte, ako o tom svedčia dejiny.“ (17)

Kontingentné faktory nepochybne zohrali rozhodujúcu úlohu pri vzniku dedičného princípu a koncepcie reprezentatívnej demokracie v stredovekom kresťanstve a obidva majú svoje miesto. So zdravou a prirodzenou (alebo skôr nadprirodzenou) nedôverou treba pristupovať k tým, ktorých priťahuje svetská vláda. Je to vážená a čestná práca, ale rovnako ako v prípade biskupa, iba to, že človek, ktorý túži stať sa štátnikom, túži po vznešenej funkcii, neznamená, že ten, kto po nej túži, je vždy šľachetný, alebo že samotná túžba je ušľachtilá. Bolo prirodzené, že kresťanský človek počas augustiniánskych storočí musel mužov, ktorí hoci túžili po právomociach svetskej moci, odlíšiť od tých, ktorí sa o takúto moc neusilovali, alebo ju ani nemali.

Boží štát je katolícka Cirkev. Mnohí spomedzi pokrstených, všetci, ktorí sú v smrteľnom hriechu, (18) nie sú občanmi tohto štátu, ale nik, kto je úplne mimo jeho hraníc, doň nepatrí. Mnohí, ktorí ešte nemajú živú vieru, jedného dňa vstúpia do jeho brán, kým iní, ktorí takúto vieru majú, ju pred smrťou opustia. Cirkev je však mestom postaveným na návrší, ktoré sa nedá ukryť. Do Neba nevedie veľa ciest.

Ako doctor gratiae (učiteľ milosti – sv. Augustín) varoval Nectaria: „… povedali ste, že všetky náboženstvá rôznymi cestami a dráhami vedú k jednému cieľu; ja sa však obávam, že v domnienke, že cesta, po ktorej teraz kráčate, je správna, budete sa zdráhať prijať jedinú cestu, ktorá vedie ľudí  do Neba. Keď som sa však pozornejšie zamyslel nad slovom, ktoré ste použili, chcel by som – a dúfam, že to nebude odo mňa trúfalé – jeho význam vysvetliť trochu inak; lebo ste nepovedali, že všetky náboženstvá sú cestami a dráhami do Neba, ale keď ste dobre premyslenou vetou vyjadrili, že všetky náboženstvá sa o to usilujú, vlastne ste povedali, že nie dosiahnutie Neba, ale túžba po Nebi je spoločná všetkým náboženstvám.

Týmito slovami ste nevylúčili ani jedno náboženstvo, ktoré je pravdivé, ani neuznali iné náboženstvá, ktoré sú falošné; pretože bezpochyby cesta, ktorá nás privádza k cieľu, ide týmto smerom, ale nie každá cesta, ktorá nás chce priviesť na toto blažené miesto, nás tam aj privedie.  Všetci si teraz želáme, čiže túžime byť blahoslavení; ale nemôžeme dosiahnuť všetko, čo si želáme, čiže nie všetci dostaneme to, po čom túžime. Preto Nebo dosiahne človek, ktorý kráča po ceste, ktorá nielenže chce ísť týmto smerom, ale aj ho tam skutočne privádza, pričom sa rozchádza s tými, ktorí sa držia ciest, ktoré hoci chcú viesť do Neba, nikoho tam neprivedú. Lebo by nebolo treba putovať, keby boli ľudia spokojní a po ničom netúžili, alebo keby pravdu, po ktorej túžia, získali… Kristus povedal: „Ja som cesta“ (Jn 14,6) a v ňom je milosrdenstvo a pravda, ktoré treba hľadať: ak tieto veci hľadáme inde, schádzame na scestie, ideme po ceste, ktorá síce chce dosiahnuť pravý cieľ, ale ľudí k nemu nevedie.“ (19)

Keď teda existuje taký priepastný rozdiel oproti jednému ľudskému spoločenstvu – Božiemu štátu – ako môžeme byť lojálni tomu zbojníctvu, v ktorom sme sa narodili, najmä v dobe, kedy sotva nejaké politické usporiadanie na zemi je ochotné podriadiť sa Kristovmu kraľovaniu? Nehovoril svätý Pavol v dňoch Nera, že „niet moci, ktorá by nebola od Boha“? Keďže Nero nebol kresťan, ako mohol svätý Pavol požadovať, aby sme ho poslúchali? Myslím si, že ako užitočnú analógiu je možné uviesť autoritu rodičov. Keď rodič nepokrstí svoje deti, je to z ich strany vážny nedostatok, ktorý však neznamená (pretože tu ide o nesplnenie skôr pozitívneho než negatívneho príkazu), žeby deti nemali poslúchať, či milovať tých, ktorí ich splodili a cudziemu človeku dovoľuje pokrstiť dieťa iba v prípade bezprostredného nebezpečenstva smrti.

Pokiaľ naša svetská vlasť od nás nežiada, aby sme porušovali prirodzený alebo božský zákon (hoci takéto porušenie druhým dovoľuje), sme povinní ju poslúchať. Ale náš postoj k všetkému, čo od nás ozajstná vernosť a láska požadujú, sa nemôže líšiť od postoja k jej vládcom, pokiaľ zostanú v službe nepriateľovi. Pôjde tam o nejaké prelínanie, ako sám náš Pán hovorí: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“, (20) ale základné pohnútky a zámery sú úplne opačné. Keď na to zabudneme, nášmu Bohu, našej pozemskej vlasti a sami sebe nepreukazujeme dobrú službu. Vlastne úplne opúšťame službu Bohu. Dovoľte mi, aby som to uzavrel iným šokujúcim postrehom blahoslaveného Johna Henryho Newmana.

Šokujúcim najmä pre tých, ktorých zvádzajú sirény spievajúce o tom, že katolícka Cirkev je len silou dobra vo svete: „Priateľstvo so svetom je svedectvom proti vám, lebo nie je možné, aby ste s ním tak dobre vychádzali bez toho, aby ste sa pritom nezriekli niečoho, čo je vzácne a posvätné. Svet vás má rád, ale nemá rád Vieru, ktorú vyznávate; vidí rozdiel medzi vami a vašou vierou, ktorú ochotne prehliada, akoby s vami nesúvisela. Ľudia hovoria: „Tieto osoby sú lepšie ako ich Cirkev, o ktorej nemôžeme povedať nič dobré; katolíci však nie sú tým, čím boli, v značnej miere sú teraz ako ostatní. Ich viera je určite fanatická a krutá, ale čo z toho? Nemôžete očakávať, že si to priznajú; nechajte ich, nech sa potichu zmenia, nikto sa nemení na verejnosti – buďte spokojní, že sa menia. Svet milujú tak ako my; politikárčeniu sa venujú tak ako my; taktiež všetko najradšej robia po svojom; nemajú radi prísnosť; nenávidia duchovné otroctvo a trochu sa hanbia za pápeža a koncily.

Takmer už neveria zázrakom a sú otrávení, keď sa ich bratia priznajú, že v ne veria; nikdy nehovoria o Očistci; sú alergickí na obrazy; nechcú hovoriť o odpustkoch; a nebudú sa vyjadrovať ohľadom učenia o výlučnej spáse. Katolícke doktríny už slúžia len ako akýsi stranícky odznak. Katolíci, rovnako ako my, myslia a konajú tak, ako uznajú za vhodné; zostať v Cirkvi je pre nich otázkou cti, pretože nechcú budiť dojem, že opúšťajú potápajúcu sa loď. Takto súdi svet a vy, moji bratia, ste šokovaní, keď to počujete, ale nie je to tak, že svet o vás vie viac, ako vy viete o sebe? – Keby ste boli zo sveta – hovorí Kristus – svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. – Tak hovorí Kristus svojim apoštolom.

Ako Jeho slová aplikovať na vás? „Ak ste zo sveta, svet miluje, čo je jeho; a vy ste zo sveta, pretože som si vás nevyvolil zo sveta, svet vás miluje.“ Nesťažujte sa, že vám svet kladie za vinu veci, ktoré ste nerobili; tí, ktorí žijú ako svet, podporujú tých, o ktorých si myslia, že sú zo sveta, a s ktorými, zdá sa, bijú jednu bandu. Keď zo šije zložíte Kristovo jarmo, svet vás svojím inštinktom spozná a hneď vás priaznivo posudzuje. Jeho najvyšším komplimentom je povedať vám, že neveríte. Ó moji bratia, medzi svetom a Cirkvou vládne odveké nepriateľstvo. Cirkev vyhlasuje ústami apoštola: „Kto je priateľom sveta, je nepriateľom Boha; a svet to opláca rovnakou mincou a Cirkev nazýva odpadlíckou, čarodejnicou, Belzebubom a Antikristom. Ona je obrazom a matkou predurčených, a pokiaľ pri smrti chcete byť medzi jej deťmi, kým žijete, musíte znášať výčitky na jej adresu.“ (21)

________________________

1) Pravdepodobne v roku 310. Často sa odvoláva na Lactantia a Eusebia, podľa ktorých kríž sa ukázal pred snom s Kristom, ktorý mal Konštantín v noci pred bitkou pri Mulvijskom moste v októbri 312, ale v skutočnosti to nikdy nepovedali. Na druhej strane máme pohanský opis toho, čo sa zdá byť videním kríža (ktorý videla armáda, ako aj Konštantín), krátko po poslednom Konštantínovom konflikte so svojím svokrom Maximianom, v roku 310. R. A. B. Mynors (trans.), XII Pangyrici Latini, Oxford: OUP, 1964, 201–202.

2) Eusebius z Cézarey, Reč na Konštantínovu chválu, 3.2. v: E. C. Richardson prekl., Nicejskí a postnicejskí otcovia, druhá séria, zv. 1, Buffalo, NY: Christian Literature Publishing Co., 1890, PG 20.

3) Eusebius, Oration, 5.3. 3

4) Konštantín I., Reč na zhromaždení svätých, 20 v: E. C. Richardson prekl., Nicejskí a postnicejskí otcovia, druhá séria, zv. 1, Buffalo, NY: Christian Literature Publishing Co., 1890, PG 20.

5) M. C. D’Arcy et al., Pamätník svätému Augustínovi, Londýn: Sheed & Ward, 1930, 37–38.

6) John Henry Newman, Kázne o bežných veciach, Longmans, Green & Co.: Londýn, 1902, 6 79–80.

7) Pozemský štát, ktorý uctieva Boha alebo bohov, ktorí mu môžu pomáhať pri víťaznom kraľovaní a sv. Augustín, Výklad o žalme 65, 2 v: J. E. Tweed prekl., Nicejskí a postnicejskí otcovia, prvá séria, zv. 8, Buffalo, NY: Christian Literature Publishing Co., 1888.

8) Sv. Augustín, O Božom štáte, 15.7 v: M. Dods prekl., Nicejskí a postnicejskí otcovia, prvá séria,  Vol. 2, Buffalo, NY: Christian Literature Publishing Co., 1887.

9) Sv. Augustín, O Božom štáte, 4.4 v: M. Dods prekl., Nicejskí a postnicejskí otcovia, prvá séria,  Vol. 2, Buffalo, NY: Christian Literature Publishing Co., 1887.

10) „fecerunt civitates duas amores duo: terrenam scilicet amor sui usque ad contemptum Dei:  caelestem vero amor Dei usque ad contemptum sui“ De civitate Dei, 14,28, PL 41,436). Pozri: Lev XIII., Humanum Genus, Rím, 1884.

11) John Henry Newman, Kázne o bežných veciach, Longmans, Green & Co.: London, 1902, 11 242.

12) Sv. Augustín, List 91, 6 v: J. G. Cunningham prekl., Nicejskí a postnicejskí otcovia, prvá séria,  zv. 1, Buffalo, NY: Christian Literature Publishing Co., 1887.

13) II. vatikánsky koncil, Dekrét o apoštoláte laikov Apostolicam Actuositatem, Rím, 1965, §13.

14) John Henry Newman, Kázne o bežných veciach, Longmans, Green & Co.: Londýn, 1902, 14 106.

15) St Gelasius I., Tractate IV in B. Tierney, Kríza Cirkvi a štátu, 1050 – 1300, University of 15 Toronto Press: Toronto, 1988. Dokonca ani naši súčasníci veľmi nepociťujú túto potrebu nepolitického vyššieho a univerzálneho tribunálu, ktorý by mohol obmedziť svetské zákony a výkonné opatrenia, pokiaľ by sa odchyľovali od morálneho zákona, o čom svedčí ich smiešne nadchýnanie sa „nadradenosťou práva“ a tribunálmi pre ľudské práva.

16) Pozri: Pius X., Pascendi, Rím, 1907, §37 a Pius XII., Humani Generis, Rím, 1950, §26.

17) Sv. Ján Pavol II, Katechizmus katolíckej Cirkvi, 1997, § 2244.

18) De civitate Dei, 13,16.

19) Sv. Augustín, List 104, 4.12 v: J. G. Cunningham prekl., Nicejskí a postnicejskí otcovia, prvá séria, zv. 1, Buffalo, NY: Christian Literature Publishing Co., 1887.

20) Mt 7,11, ESV, 20.

21) John Henry Newman, Rozpravy adresované zmiešaným kongregáciám, Longmans, Green & Co. 21 Londýn, 1906, 165–167.

PDF (formát pre tlač)