Existuje aj v Pekle milosrdenstvo?
Romano Amerio
17. decembra 2019
Cirkev
Nebo, očistec, peklo
Katolícka viera chápe večný život alebo večné zatratenie ako najväčší prejav zvrchovanej spravodlivosti. Je jasné, že tí, ktorí neveria v život po smrti, iste odmietajú myšlienku spásy alebo zatratenia. Popierajú, že pozemský život potrebuje nejakú odplatu na druhom svete.
Na II. Vatikánskom koncile bola myšlienka Pekla takmer úplne zabudnutá; niektorí konciloví otcovia nad touto skutočnosťou prejavili ľútosť počas osemdesiateho zasadnutia, keď bola diskutovaná eschatologická povaha kresťanskej nádeje. V koncilových textoch sa nikde nenachádza slovo „Peklo“. Je zmienené nepriamo iba raz ako „večný oheň“. O samotnej náuke o Pekle nebolo povedané nič.
Pápež Pavol VI. sa sťažoval, že „o Pekle už nie je nikde počuť“. Jeho slová by mali skôr mieriť ku kňazom, ktorí o ňom nehovoria; ako môžu veriaci niečo počuť o Pekle, keď duchovní mlčia? Tým, že Peklo zmizlo z učenia, zmizlo tiež z podvedomia väčšiny veriacich, pričom jeho večnosť je niektorými teológmi popieraná alebo znižovaná na úroveň mýtu, ktorý je prejavom utrpenia zapríčineného zlým svedomím.
Francúzsky episkopát sa oficiálne vyslovil proti náuke o Pekle, čím len potvrdil to, čo hlása množstvo francúzskych kňazov: „Peklo je proste spôsob reči, ktorú Kristus použil vzhľadom k ľuďom, ktorých náboženské názory boli trochu primitívne; my sme od tej doby postúpili ďalej.“ Dogma o Pekle je tu jednoznačne popísaná ako predstava primitívnych alebo detinských ľudí, ktorú moderný katolicizmus odmieta. Podľa môjho názoru sa nedá teológovi vyčítať, ak sa snaží očistiť pojem Pekla od všetkých poetických a fantastických predstáv, ktorými je Peklo opradené dokonca i v tých najlepších literárnych či maliarskych dielach. Možno dokonca nie je ani nič zlé na chápaní Pekla nie ako miesta, alebo ako stavu duše – avšak katolícka teológia odsudzuje zníženie pravdy viery na úroveň mýtu. Napriek tomu, že francúzski biskupi túto náuku odmietajú, Peklo stále zostáva konečným výrokom spravodlivosti, ktorý sa večne vynáša nad prachom spravodlivosti ľudskej; večným trestom potvrdzujúci rozdiel medzi dobrom a zlom.
Tlačový hovorca francúzskej biskupskej konferencie prehlásil: „Vidieť v Pekle trest, ktorým Boh trestá toho, kto neľutuje svojich hriechov, hoci si ich je vedomý, je neprijateľné. Rovnako, ako je neprijateľný strach vyplývajúci z názoru, že budeme zatratení, pokiaľ nás smrť zastihne v stave smrteľného hriechu.“ To je však presne to, čo učia koncily, a zmienení biskupi svojím vystúpením vlastne nespochybňujú celú otázku neomylnosti Cirkvi. Súčasťou zjavenej a definovanej viery je existencia Pekla a učenie, že niektorí ľudia budú zatratení. O tom svedčia aj slová Pána Ježiša o Judášovi, „syn záhuby, ktorý bol zatratený“, a o poslednom súde [Mat 25, 31-46], ako aj podobenstvo o kúkoli.
Existujú autori, považujúci sa za katolíkov, ktorí popierajú Peklo, lebo údajne odporuje rozumu. Mohol by medzi nich patriť aj Giovanni Papini“, keby jeho teologické vývody obsiahnuté v knihe Il Diavolo neboli tak chabé až takmer nijaké (ako uvádza L´Osservatore Romano v článku „Zbytočné odsúdenie“). O tom svedčí skutočnosť, že Papini v domnienke, že cituje sv. Augustína, uvádza úryvok z evanjelia. Mohol si otvoriť aspoň katechizmus. Väčšiu pozornosť si zasluhuje popieranie Pekla u Maritaina v jeho posmrtne vydanom diele Approches sans etraves. Tu uvádza, že satan bude nakoniec omilostený a prostredníctvom Kristovej modlitby dosiahne spoločne s nepokrstenými deťmi stavu prirodzeného šťastia v limbe. Karl Rahner zastáva ten názor, že popretie večnosti Pekla a teórie o všeobecnej spáse sú míľnikom v učení Cirkvi, za ktorý vďačíme pokroku II. Vatikánskeho koncilu.
Uvedené predstavy nájdeme už v knihe La Fin de Satan (Koniec satana) spisovateľa Viktora Huga. V jeho šľapajach Maritain píše: „Jedného dňa budú všetci obyvatelia Pekla […], všetci vyhnanci omilostení.“ Toto hosana, ktoré by sa malo z Pekla vznášať k Bohu, má svoje precedensy (všetky sú heretické), z ktorých je najznámejšia Origenova teória apokatastázy. Mnoho teológov zasvätilo svoj život prehĺbeniu filozofického a teologického významu Pekla; rovnako tak sa mnoho teológov snažilo jeho význam vyprázdniť. Campanella vo svojom najväčšom diele bránil pravovernú náuku o Pekle proti mylným postojom, ktoré, ako sa zdá, v mladosti sám zastával. Medzi teologickou literatúrou dnes nájdeme dokonca i obranu diabla; pričom mnoho súčasných takto zamarených diel má svojho predchodcu v podivnom spise Tractatus Procuratorius, ktorý v štrnástom storočí napísal Bartolo zo Sassoferrata.
Obrana Pekla
Rozšírenie bludných náuk o posledných veciach človeka bolo nakoniec dôvodom, prečo Kongregácia pre náuku viery vydala dokument adresovaný biskupským konferenciám. V zmienenom texte sa dočítame, že vo vedomí veriacich dochádza k „pomalému rozkladu a postupnému drobeniu niektorých článkov vyznania viery.“ Ako príčina sa uvádza nadmerná sloboda teologických špekulácií a nepatričná publicita, ktorá spôsobuje medzi teológmi rozpory. Samozrejme, ako sa bohužiaľ stalo zvykom, bola zamlčaná skutočnosť, že tieto falošné náuky podporuje tiež mnoho biskupov. Dokument ďalej opätovne potvrdzuje veľmi dôležitú náuku o zmŕtvychvstaní tiel na konci časov; potvrdzuje rovnako tradičnú náuku, že po smrti pretrváva uvedomelá a premenlivá časť ľudského ja; bráni slovo „duša“, ktorým Cirkev vždy vyššie zmienený prvok označovala, a odmieta nutnosť tento pojem meniť; opäť zdôrazňuje náuku o posmrtnom živote na onom svete, kde spravodliví dôjdu do radosti večného života v raji a zatratených čaká večná strata tohoto života, ktorému sa hovorí druhá smrť.
Večné trvanie šťastia sa zdá byť čímsi zmysluplným a v súlade s ľudským myslením. Je to rozumné, pretože tušenie nekonečnej pravdy a dosiahnutie nekonečného dobra vylučuje možnosť omylu a túžbu po inom dobre nezávislom na Dobre, ktoré v sebe zahrňuje všetko ostatné. Čo však vyvoláva odpor našej vôle, je večnosť trestov. Tu stojí za pripomenutie trefný postreh Jakoba Abbadieho. Ten prehlásil, že sebaláska nenachádza vo večnom šťastí nič, čo by jej nebolo vlastné, cíti sa však urazená večným trestom. Nie je to náhodou preto, pýta sa, že sebaláska rada klame samu seba?
Problémy s prijatím večnosti Pekla nie sú ale zapríčinené iba povrchnými pocitmi. Jedná sa o vážne problémy, ktorých riešenie je nutné hľadať hlbšie. V tejto súvislosti sú viac ako trefné Démokritove slová, že pravda leží v hlbinách.
„Peklo,“ ako tvrdia francúzski biskupi, „je škandálom pre samotného Boha, zdrojom jeho utrpenia, hrádzou jeho vykupiteľskej lásky.“ Tento argument proti Peklu vyplýva z istých metafyzických predpokladov. Keďže plán Božej Prozreteľnosti pripúšťa vo svete možnosť istého zla, niektorí z toho usudzujú, že celý svet je zlý, a teda v rozpore s Božou láskou, ktorá môže povolať k bytiu čokoľvek chce, a je dobrá vo všetkých svojich dielach. No aj Peklo je rovnako dielom lásky, preto Dante neváha spojiť „večné utrpenie“ Pekla s „odvekou Láskou“: „Spravodlivosť pohla môjho Stvoriteľa, stvorila ma Božia Všemohúcnosť, Múdrosť Najvyššieho a odveká Láska.“ Každá vec sama v sebe je dobrá, avšak obmedzená a na iných veciach závislá prirodzenosť spôsobuje, že vec môže byť dobrá alebo zlá vo vzťahu k iným veciam. Cudzoložstvo je dobré do tej miery, nakoľko je využitím istých životných schopností a plodením nového života; je však zlé vo vzťahu k morálnemu zákonu a škode, ktorou je porušenie práva blížneho.
Keďže každé zlo existuje vo vzťahu k veciam konečným a Boh je nekonečný a v tom zmysle nestojí v žiadnom skutočnom vzťahu k ničomu okrem seba, preto v ňom tiež nemôže byť žiadne zlo. Je dobrý sám v sebe a vo vzťahu ku všetkému stvoreniu. Rovnako ako stvorenie existuje vďaka jeho bytí a je pravdivé vďaka jeho pravde, tak je rovnako dobré skrze účasť v jeho dobrote. Takto dokonca ani smrť a Peklo nie sú niečím zlým v Božom pláne; Peklo je dobré, lebo slúži k potrestaniu zla a konečnému naplneniu spravodlivosti. Dobrá je tiež smrť, nakoľko slúži predaniu života jednému bytiu druhému, k podpore a udržovaniu života vo svete, a tým aj zjaveniu sa Božej nekonečnosti v kvázi-nekonečnej rade obmedzených životov v hmotnom svete. O chybe v usporiadaní by bolo možné hovoriť iba vtedy, keby čosi odporujúce rozumu bolo v celom usporiadaní, keby Peklo bolo čímsi Bohom nechceným, čímsi, čo by marilo jeho plány. Peklo je však iba časťou sveta, ktorý je ako celok dobrý. Jeho dobro na druhej strane znamená, že zloženie jeho častí, ktoré vo vzťahu k sebe sú či nemusia byť v harmónii, ale všetky spolu tvoria dokonalý celok, stvoril Boh hnutím svojej slobodnej vôle.
Zdá sa mi vhodné zakončiť túto krátku apológiu Pekla poznámkou, ktorej cieľom je (nakoľko je to vôbec možné), trochu zmierniť onen hrozný obraz, ktorým je všeobecne vnímané. Preto je nutné uviesť najdôležitejšie teologické zásady týkajúce sa katolíckeho chápania Pekla a fantázie na túto tému ponechať osobnej predstavivosti. Ľudská predstavivosť sa tu môže vzniesť do veľkých výšok, ako dokazujú Dante nebo Michelangelo. Katolícka náuka však nepredstavuje Peklo ako druh nejakého neustáleho paroxyzmu, „v ktorom človek skúša všetko možné zlo bez akéhokoľvek dobra“, ako občas uvádzajú niektoré katechizmy, nie však napr. katechizmus kardinála Gasparriho. Takýto stav existencie by bol metafyzickým nezmyslom, pretože vylučuje Božie milosrdenstvo, ktoré pôsobí dokonca i v Pekle, a vynecháva zmysel poriadku založeného na skutočnosti, že sa zavrhnutá duša nachádza na patričnom mieste v morálnom usporiadaní sveta. Pokiaľ by sme mali s istým rizikom použiť metaforu, tak stav zatratených je skôr nekonečne dlhým dňom šera a pochmúrnej nudy než agóniou.
