Dráma na Loire. Ďalšia hrôza z repertoáru Francúzskej revolúcie – násilné utopenie protivníkov
Marie de la Sagesse Sequeiros
22. marca 2022
Spoločnosť
„Naše telá budú hodené do vĺn a naše mená zneuctené.
Našou jedinou cťou na svete je náš Pán Ježiš Kristus.“
Pieseň z Vendée
Francúzsku revolúciu si zvyčajne spájame s gilotínou, a to oprávnene, aj keď tento jakobínsky vynález nebol jediným nástrojom na „zredukovanie“ počtu vzbúrencov…, hoci bol najpopulárnejší a používal sa na celom území Francúzska.
Najmä vo Vendée sa však používali aj iné metódy masového vyhladzovania, ako napríklad hromadné topenie, masová streľba a otrava vody arzénom. Samozrejme, nikto sa na tieto hrôzy nechce pamätať, nieto ešte si ich pripomínať…, až na niekoľko odvážnych výnimiek, ako je prípad, ktorý si dnes chceme pripomenúť.
Holandská sochárka Daphné du Barryová, prekvapila svojou originálnou a politicky nekorektnou sochou. Tentoraz zvečnila „Utopenie v Nantes“, ku ktorému došlo na Loire počas revolučného teroru (1793 – 1794).
Za týmto nezvyčajným dielom stál investigatívny bádateľ Reynald Secher, ktorý holandskú umelkyňu poveril vytvorením sochy obrátenej k nebu: rodiny umučenej vo vodách rieky Loire.Ide o unikátne dielo! Nikdy predtým nebolo utopenie, ktoré nariadil Robespierre a jeho divokí jakobíni z Výboru pre verejné zdravie, zobrazené v bronze. Na pomery, aké dnes vládnu v umení a v historiografii, ide skutočne o odvážny čin.
Daphné du Barryová s tým nemala problém a s krutým realizmom vytesala v životnej veľkosti tri nahé postavy, ktoré do poslednej chvíle bojujú o prežitie. Nepochybne sa inšpirovala dobovými svedectvami a kronikami, pričom sa nechcela odchýliť od historických faktov a čo najvernejšie a najkrajšie stvárnila drámu vo Vendée s jasným zámerom: „Je potrebné zvečniť hrdinské a historické činy v bronze kvôli našim deťom a našim vnukom.“
V zime 1794 po porážkach pri Le Mans a Savenay zajali republikáni viac ako trinásťtisíc roľníkov v dôsledku čoho väznice v Nantes a okolí boli preplnené obrovským množstvom ľudí, pričom pre toľko „neužitočných úst“ nebola zabezpečené čo i len minimum potravín. Aby toho nebolo málo, prevažnú väčšinu z nich tvorili starí ľudia, ženy a deti, ktorí si nemohli zabezpečiť takmer nič alebo iba veľmi málo, čo pre vládu znamenalo neustále výdavky.
Čoskoro neľudské podmienky prerástli do nebezpečnej epidémie; týfus sa začal šíriť nielen medzi väzňami, ale aj medzi dozorcami a vojakmi. Situácia vyžadovala rýchle riešenie a roľníkov bolo potrebné sa čo najrýchlejšie zbaviť. Gilotína však bola príliš pomalá a popravná čata príliš drahá – na zabitie toľkých ľudí nebolo dosť nábojov –, a tak Jean-Baptiste Carrier, vyslaný ako prokurátor do Nantes, dostal „geniálny“ nápad: navrhol parížskemu výboru kolektívne utopenie ako konečné riešenie mnohých problémov.
„Vyslanec Teroru“ išiel hneď na vec a predstavil „vertikálnu deportáciu“ väzňov ako účinnú a lacnú novinku: „Všetkých týchto darebákov naložíme do člnov, ktoré potom klesnú ku dnu“ (!). Aké jednoduché, rýchle a lacné! Akýkoľvek starý čln sa dal premeniť na plávajúcu rakvu, do ktorej bolo možné pripútať desiatky väzňov, a keď bol čln ďaleko od brehu, rozštvrtili ho sekerou. Záležitosť bola vyriešená v priebehu niekoľkých minút v nočnej tme a za sprisahaneckého mlčania pár ľudí.
So súhlasom ústrednej vlády sa rieka Loire od novembra 1793 do februára 1794 stala „národnou vaňou“, ako hovorí Carrier. Táto zvrátená praktika bola taká úspešná, že sa rozšírila vo viacerých mestách na brehu rieky, a to aj za bieleho dňa, napríklad v Angers, Ponts-de-Cé, Ancenis, Pellerin, Mauves a Savenay.
Akoby to nestačilo, bolo nariadené, aby si roľníci sami financovali náklady súvisiace s vlastnou smrťou, ktoré vznikli republike. Preto boli obraní o všetok majetok – peniaze, šperky, vlasy a oblečenie – predtým, než ich zaživa pohltili mohutné vody Loiry, ako o tom rozpráva očitý svedok:
„Dva člny s jednotlivcami sa zastavili v Prairie-aux-Ducs. Tam sme spolu s mojimi spoločníkmi videli ten najstrašnejší masaker, aký si len dokážete predstaviť. Viac ako 800 ľudí každého veku a oboch pohlaví bolo surovo utopených (…). Ak sa člny nepotápali dostatočne rýchlo, tí, ktorí boli na vrchu, boli zastrelení. Strašný krik nešťastných obetí ešte viac rozzúril ich katov. Všimol som si tiež, že všetci, ktorí sa v tú noc utopili, boli predtým vyzlečení do naha ako moja ruka. Ženy sa márne dožadovali, aby im ponechali aspoň ich kamizoly, ale nikto na to nedbal. Oblečenie, šperky a veci sa stali bezprostrednou korisťou ich katov. Takisto všetko, čo im bolo vzaté, predali na druhý deň ráno tomu, kto ponúkol najviac.“
V skutočnosti bol liek horší ako choroba, pretože hnijúce utopené telá čoskoro kontaminovali vodu Loiry do takej miery, že miestna polícia musela vydať ďalšie nariadenie zakazujúce pitie a varenie z riečnej vody.
zdroj: wikimedia commons
Po dôkladnom výskume, ktorého výsledky zverejnil Reynald Secher, je dnes známych 4 800 obetí, identifikovaných podľa mena a priezviska, vrátane 148 kňazov. Mrazivé číslo však musí byť oveľa vyššie… dokonca dvojnásobné, keďže drvivá väčšina bola utopená bez súdu, nehovoriac o… písomnom rozsudku.
https://i0.wp.com/images-na.ssl-images-amazon.com/images/I/41FP41ppXvL.jpg?resize=311%2C500&ssl=1
Určite aj mrazivé svedectvá, ktoré Secher cituje vo svojej knihe priamo inšpirovali sochárku Daphné du Barryovú, aby sa pustila do práce. Hovorí: „Loď sa potápa a matka s nádejou dvíha svoje dieťa k nebu. Manžel sa jej snaží pomôcť, pričom drží spásonosný kríž.“
Majstrovské dielo, ktoré každý, kto sa nevyzná v umení, „prečíta“ v okamihu a vyroní pri tom slzy bezmocnosti. Umelecký pohľad smeruje zdola nahor, diagonálne od kríža k nebu, od zabudnutia k mučeníctva k sláve.
Preklad z quenotelacuenten.org
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
