Dracula a kríž. Počiatky kresťanstva v Rumunsku, 2. časť

Lucia Laudoniu
1. apríla 2021
  Kultúra

pokračovanie I. časti

Cirkev je živá náruč matky, nie studený a prázdny dom. Slovenčina urobila z rozličných slov pre kostol (stavbu) a cirkev (rodinu veriacich v Krista, christifideles) nožnice, ktoré sa (umelo) roztvárajú čím ďalej, tým viac. Mnohé európske jazyky nerozlišujú medzi kostolom a cirkvou. K anglickému church, talianskemu chiesa či francúzskemu église prirátajme rumunské biserică.

Jedno z možných vysvetlení pôvodu slova kostol odborníci hľadajú v latinskom castellum. Opevnené sídla (hrady) boli prvými miestami, na ktorých v stredoveku vyrastali murované stánky Božie. Mimo nich sa ako hlavný stavebný materiál v mnohých oblastiach uplatňovalo drevo, voňavá korisť ohnivých jazykov.

Na území bývalej rímskej provincie Dácie posiatej kamennými pevnosťami sa už v dobách neskorej antiky budovali baziliky z kameňa. Grécko-latinský výraz basilica dal v rumunskom jazyku meno kostolu aj cirkvi zároveň – biserică. Medzi ostatnými románskymi jazykmi, ktoré adaptovali iný grécko-latinský termín ecclesia, je to unikát.

Rímska pevnosť Halmyris vydala svoje tajomstvo v podobe ranokresťanskej baziliky.
Zdroj: basilica.ro

Rumunsko je ako spiaca Šípková Ruženka, ktorú zo spánku dokáže prebudiť len bozk Bohočloveka Krista. V dobách, ktoré kresťanskej viere nepriali (na jar 1971) bola v Niculițeli v Dobrudži odkrytá paleokresťanská bazilika so vzácnymi hrobkami mučeníkov. Nález sa nachádza asi desať kilometrov od rímskeho tábora Noviodunum. Kuriozitou zostáva, že bazilika bola objavená náhodne po sérii prívalových dažďov. Zosuvy pôdy spôsobené intenzívnymi zrážkami spôsobili odkrytie časti antickej krypty. Tam, kde vieru za bývalého režimu nemohli vyznávať ústa, vyznávali ju kamene.

Podobná bazilika sa našla tiež v rímskom Halmyris. Bukureštský arcibiskup Raymund Netzhammer, s ktorým sme sa zoznámili v prvom dieli tohto článku, sa objavu z roku 2001 nemohol dožiť, bol to však práve on, kto v 30. rokoch upozorňoval na osudy zabudnutých balkánskych mučeníkov kňaza Epicteta a mnícha Astiona. Grécky nápis objavený pri ostatkoch prispel k ich správnej identifikácii. Obaja muži trpeli za vlády Diokleciána a sú považovaní za najstarších po mene známych martýrov z územia dnešného Rumunska.

Neďaleko náleziska vyrastá veľký kláštorný komplex v starom byzantsko-rumunskom štýle. Lapis angularis bol položený v roku 2002. V suteréne budúceho monastierskeho chrámu je zriadená kaplnka, v ktorej sú vystavené k poklone relikvie oboch svedkov viery. Synaxár nám prezrádza, že mučeníci boli po mesiaci trýznenia a hladovky sťatí na príkaz miestneho veliteľa Latroniana. Je to výstižné nomen infamiae, meno hanby. Výrazom latro latina označuje zločinca, banditu, lotra. Dobrým liturgickým príkladom je verš z Dies irae „et latronem exaudisti“ („a vyslyšal si lotra…“ ukrižovaného po tvojej pravici).

Kostrové pozostatky svätých Astiona a Epicteta – najstarších po mene známych mučeníkov z územia dnešného Rumunska. Zdroj: theodialogia.blogspot.com

Dextera Dei, Božia pravica, nie je ruka bábkoherca, ktorá sa zahráva s ľuďmi ako s nemými marionetami. Nie je to ani ruka matematicky prešpekulovaného šachistu. Je to ruka kronikára, ktorý píše tie najkrajšie (a vždy pravdivé) príbehy so šťastným koncom. Božia ruka nespí ani vtedy, keď sa nám zdá, že brko Božej knihy života, liber scriptus, ukradol Satan.

Po rozpade rímskej administratívy v Dácii si diabol mohol mädliť ruky. Christianizácia Bulharov a kultúrna emancipácia cyrilometodských kňazov bola pre románske obyvateľstvo Balkánu dvojitým mečom. Na jednej strane je možné hovoriť o plodnej kultúrnej výmene, na strane druhej však medzi balkánskymi Románmi a Slovanmi (spojenými putom spoločnej orthodoxie) vybuchla etnická rozbuška, ktorá po sebe zanechala spúšť a bolesť.

Po začlenení rumunských zemí do štruktúr stredovekého bulharského cárstva a najmä po smutnej schizme medzi cirkvami Východu a Západu z roku 1054 stratili balkánski potomkovia Rimanov možnosť celebrácie východnej liturgie v latinskom (alebo skôr proto-rumunskom) jazyku. Latinčinu vystriedala Bulharmi propagovaná cirkevná slovančina a neskôr i gréčtina importovaná bohatými gréckymi kupcami – fanariotmi. Významný osvietenský polyhistor, filozof, literát a orientalista rumunského pôvodu Dimitrie Cantemir ešte začiatkom 18. storočia upozorňoval na to, že slovanský liturgický jazyk bol v rumunských krajoch zavádzaný mimoriadne násilne.

Rumunský polyhistor Dimitrie Cantemir (1673-1723).
Zdroj: wikipedia commons

Cantemir, „rumunský Matej Bel“, v latinsky písanej kronike Descriptio Moldaviae svedčí, že kňazi byzantského rítu, ktorí odmietali slúžiť v pre nich nezrozumiteľnej cirkevnoslovanskej reči a naďalej používali (stále existujúcu) podunajskú latinčinu, boli trestaní vyrezaním jazyka. Dôvod? Latinčina v slovanských susedoch vzbudzovala dojem, že títo kňazi patria do jurisdikcie pápeža, čo však v ére post magnum schisma nebola pravda. Znalosť „nepriateľského“ jazyka bola permanentnou hrozbou, že sa k pápežovi predsa len pripoja. Vládnuci Bulhari mali preto tendenciu odrezať zo stromu cirkvi tento konár.

„Armáda“ kňazov so zmrzačenými ústami bola svojím spôsobom vodou na mlyn balkánskym predstavám o vampirizme… Rumunčina z týchto dôb zachovala kuriózne porekadlo „îţi taie popa limba“ (príde pop a vytrhne ti jazyk). Väčšina národa už netuší, ako a prečo vlastne vzniklo. Strašia sa ním malé deti, aby poslúchali rodičov…

Tenzie medzi miestnymi Románmi a Slovanmi mohli prispieť k prohibícii slovanskej bohoslužby zo strany niektorých rímskych biskupov, ktorí mali záujem prijať balkánskych Latinov pod ochranu svojej tiary.

Súsošie predstaviteľov Transylvánskej školy v meste Cluj. Autorom diela je sochár Romulus Ladea.
Zdroj: wikimedia commons

Keď sa časť uhorskou nobilitou utláčaného transylvánskeho pravoslávia v roku 1700 oficiálne unionizovala s pápežom, koryfeji novej gréckokatolíckej konfesie udreli na nacionalistickú strunu. Kňazi a učenci, ktorým sa po uzavretí cirkevnej únie otvorili brány západných katolíckych univerzít (mnohí rumunskí bohoslovci študovali napríklad na viedenskom Barbareu) po storočiach nútenej slavizácie pocítili hlas krvi a spolu s ním aj túžbu relatinizovať rumunský jazyk kontaminovaný slovanskými lexikálnymi výpožičkami. Toto hnutie vošlo do dejín spisovného jazyka pod názvom Transylvánska škola (Școala Ardeleană). Časť pravoslávnych autorít preto považuje príbehy o zúbožených latinofónnych kňazoch s vyrezanými jazykmi za gréckokatolícku propagandu.

História sa však nedá oklamať. Faktom zostáva, že liturgická rumunčina je plná slovanských tvarov. Väčšina z nich má románske synonymá. Dejiny narysovali jazykovú hranicu naprieč konfesiami. Pravoslávni Rumuni hovoria Sfântul Duh (Svätý Duch), gréckokatolíci Sfântul Spirit. Pod klenbou pravoslávnych svätýň zaznieva Doamne miluiește (Hospodine, zmiluj sa, zo slovanského pomiluj), uniatská cirkev však dáva prednosť forme Doamne, îndură-te de noi (z latinského indurare, ktoré malo v ľudovej reči význam uľaviť v ťažkostiach, niesť na pleciach niečiu bolesť ako kríž).

Nepríjemnou spomienkou na obdobie útlaku je pejoratívum boscorodire (bľabotať, mrmlať). Nálepka preoți boscoroditori prischla kňazom, ktorí umelo imitovali zvuk slovanskej modlitby, aby sa vyhli trestu, významu prednášaných orácií však nerozumeli. Vymýšľali si slová, aby sa zdalo, že slúžia slovansky. V kláštoroch, odvekých centrách vzdelanosti, tento neduh našťastie neexistoval. Mnohí klerici a mnísi si osvojili staroslovanský jazyk na vynikajúcej úrovni, čoho dôkazom sú vzácne stredoveké cyrilské pamiatky. Z tohto dôvodu sa rumunčina ako jediný z jazykov románskeho okruhu až do 19. storočia zapisovala cyrilikou. V Transylvánii, ktorá patrila Uhorsku, sa paralelne s cyrilským písmom používala aj latinka.

Majster typograf a diakon pravoslávnej cirkvi Coresi (1500 – 1583) dával tlačiť prvé liturgické knihy v dobovom rumunskom jazyku. Coresiho slávna zmienka toate limbile au cuvântul lui Dumnezeu în limba lor, numai noi românii n-avem (všetky národy majú slovo Božie vo svojom jazyku, iba my, Rumuni, nemáme) znamená, že ešte v 16. stor. bola rumunčina ako románsky jazyk v pravoslávnej liturgii extrémne marginalizovaná.
Zdroj: wikimedia commons

Ortodoxnej cirkvi, ktorá má v rodnej zemi Draculu hlboké apoštolské korene, sa nepodarilo odstrániť z kultu nános piesku v podobe cudzích slovanských slov (koniec koncov to ani nepovažovala za svoj ideový program), ale Deo adiuvante v nej pomaly zaznievajú hlasy volajúce po návrate priamo ad fontes k latinčine. V roku 2011 vyšlo už druhé vydanie antológie pravoslávnych modlitieb a žalmov v latinskom jazyku Rugăciuni și psalmi (Modlitby a žalmy, rugăciune pochádza zo substantíva rogatio) pôvodne určenej na didaktické účely. Zbierka, pod ktorú sa edične podpísal klasický filológ Gheorghe Badea, uzrela svetlo sveta s požehnaním ortodoxného metropolitu Moldávie a Bukoviny Teofana. V čase vatikánskej, sit venia verbo, apostázy od tradičnej latinskej omše dáva Hospodin klíčiť novému životu v srdci latinskej kultúry v bývalej Dácii na periférii kedysi svetovládnej rímskej ríše.

Ako prejav harmónie medzi Východom a Západom rezonuje kupolami rumunských pravoslávnych sanktuárií slávnostná ďakovná modlitba. Je to hymnus, ktorý by sme v cirkvi s východným liturgickým dedičstvom na prvý pohľad nečakali – Te Deum. Naozaj vzišiel z pera patróna Milána svätého Ambróza? Andrew E. Burn si v roku 1905 myslel čosi iné.

Anglikánsky duchovný a znalec patristiky vydal v Cambridgei monografiu o živote a diele málo známeho biskupa z prelomu 4. a 5. storočia Niceta z Remesiany. Tento balkánsky svätec zachraňoval krehké dedičstvo svätého Andreja v dácko-rímskych krajoch, kde etiam atque etiam hlásal Kristovo evanjelium v latinskej reči. Bol zlatou nádobou hymnografie. O jeho tvorbe sa pochvalne vyjadroval Nicetov súčasník a priateľ svätý Paulinus z Noly. Moderný výskum dal Burnovi za pravdu. Te Deum skutočne skomponoval svätý Nicetas z Remesiany, balkánsky Latinus, ktorého takmer každá zbožná rumunská duša považuje za svojho.

Autor hymnu Te Deum Svätý Niceta z Remesiany. Súčasná rumunská ikona s incipitom hymnu Te Deum v latinčine.
Zdroj: doxologia.ro

K najstarším dácko-rímskym svätcom patrí mučeník Lupus pôvodom od pevnosti Novae (pohraničná rímska fortifikácia dnes na území severného Bulharska). Život za Krista vydal okolo roku 307. Svätý Vlk (po latinsky Lupus) bol svedkom mučeníctva svojho vojenského nadriadeného a priateľa Dimitrija Solúnskeho. Namočil svoje šaty do jeho krvi a vzal si Dimitrijov prsteň. S týmito relikviami urobil v Solúne veľa zázrakov. Lupova láska ku Kristovi bola tŕňom v oku pohanov, ktorí ho prenasledovali čoraz tvrdšie a nakoniec ho nechali sťať.

Zástup ranokresťanských balkánsko-latinských svätých, na Západe takmer neznámych, nech sa v nebi prihovára za jednotu kresťanov. Nad nimi bdie náruč Bohorodičky, ktorej pozemským zrkadlom je náruč cirkvi.

Panne Márii sa v Rumunsku hovorí fecioară, čo pochádza z ľudovo-latinského fetiola – čisté dievča v rozpuku mladosti. Termín virgină (z latinského virgo) v rumunskom jazyku síce existuje, ale patrí medzi knižné slová a v bežnej reči sa nepoužíva. Pojem fecioară však nijako neneguje dogmu o panenstve Božej Matky, tá je záväzná aj pre pravoslávnu tradíciu. Bohu Otcovi sa v Rumunsku nehovorilo Pater, ako západorímskych krajoch, ale Tatăl (opäť z latinského tata ille). Tata (ocko, tatíčko) je detské slovo doložené u starorímskeho autora Varrona. Keď Rumun prednáša Otčenáš, namiesto formálneho pater hovorí tatăl nostru ako malé dieťa, ktoré s dôverou drží otca za ruku. Buďme aj my naplnení dôverou v Boha, ktorej nás môže naučiť práve modlitba.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!