Dozvuky posledných vyjadrení abp. Vigana. Reakcie kard. Brandmüllera, bp. Schneidera

Mário Vadás
13. júla 2020
  Cirkev  

Posledné vyjadrenia ohľadom Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré predniesol Mons. Viganò, vyvolali množstvo kontroverzií. Reakcie katolíckych duchovných a intelektuálov sú zväčša korigujúce a opatrné. Mons. Viganò v odpovedi riaditeľovi Catholic World News, Philipovi Lawlerovi, v podstate zopakoval svoje pôvodné stanovisko.

Mons. Viganò

24. júna sa do diskusie zapojil aj kardinál Walter Brandmüller, ktorý uverejnil článok s názvom Druhý vatikánsky koncil: Interpretačné ťažkosti. Mons. Brandmüller osvetľuje osobitné charakteristiky tohto koncilu, ktorý nechcel definovať dogmy, ale deklaroval svoj pastoračný charakter. To však neznamená, že texty Druhého vatikánskeho koncilu majú autoritu nejakého neformálneho rozhovoru medzi duchovnými. Náprava pre tých, ktorí by chceli dogmatizovať každé vystúpenie vo Vatikánskej bazilike počas koncilu, nespočíva v redukovaní jeho textov na úroveň obyčajných názorov. Kľúčový význam má pochopenie, vysvetľuje kardinál, že „záväzný charakter koncilových textov je iného stupňa“.

Druhým osvetleným bodom je skutočnosť, že koncilové dokumenty odrážajú presne stanovený zámer zostať zakotvený v Tradícii. Dôkazom sú početné odkazy na predchádzajúce koncily a pápežov, na cirkevných otcov a na učiteľov Cirkvi. Tento významný fakt naznačuje, že hermeneutickým kontextom dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu je Tradícia Cirkvi: „Hlavnou konkrétnou starosťou v mnohých vyhláseniach Benedikta XVI. bolo zdôrazňovať úzke organické spojenie Druhého vatikánskeho koncilu s Tradíciou Cirkvi s tým, že hermeneutika, ktorá tvrdí, že v Druhom vatikánskom koncile vidí rozchod s Tradíciou, je mylná.“

Koncilový text, podľa kardinála Brandmüllera, kvôli svojmu charakteru musí byť interpretovaný v harmonickej kontinuite s Tradíciou: toto je jeho prirodzený habitat. V prípade akýchkoľvek dvojznačných, nepresných či problematických textov, pri interpretácii ktorých teologická – ba ešte viac mediálna – debata naberá heterodoxný smer, je stálou praxou, že je úlohou Magistéria, aby do toho vnieslo svetlo. Kardinál sa hlási k téze Benedikta XVI., podľa ktorého hermenautiku zlomu predstavujú progresivisti aj tradicionalisti tým, že ignorujú takmer šesťdesiat rokov vysvetľovania koncilových nejasností prostredníctvom Magistéria posledných pápežov, a taktiež aj nového Katechizmu katolíckej Cirkvi. Tieto sú však z tradičného spektra taktiež napádané ako nejednoznačné a problematické, minimálne nejasné. Progresívna strana sa zas dovoláva „slobody v bádaní“, ktorú údajne priniesol práve koncil, a odmieta viaceré aspekty učenia posledných pápežov (Humanae Vitae).

kardinál Walter Brandmüller
zdroj: TASR

Portál lifesitenews publikoval článok Johna Meenana, profesora teológie a prírodných vied a zakladajúceho člena Kolégia Stolice Múdrosti v Barry Bay v Ontáriu. Profesor v ňom zastáva tézu Mons. Vigana o súrnej potrebe reformy Cirkvi, avšak nepovažuje za vhodné zavrhnúť celý koncil:

„Arcibiskup správne poukazuje na to, že existujú náznaky, že niektorí, dokonca aj na vyššej úrovni hierarchie, urobili tragickú voľbu vedomého a dobrovoľného odmietnutia Boha, ktorá je však nakoniec známa iba Bohu. A tu je bod, ktorý nás privádza späť k donatizmu. Cirkev pri odsudzovaní tejto herézy učila, že bez ohľadu na hriechy alebo dokonca bludy biskupa alebo kňaza – dokonca aj Kristovho námestníka -, títo sú stále sviatostnými služobníkmi, až kým nie sú odsúdení, zosadení alebo dokonca zbavení kňazstva riadnymi autoritami v Cirkvi. Máme sa snažiť zosadzovať biskupov a kňazov, ktorí sú považovaní za „odpadlíkov“? A kto by mal robiť to rozlišovanie, a kto by ich mal zosadzovať?“

„Nijaký koncil nie je dokonalý, iba niektoré sú nedokonalejšia ako ostatné, ale všetky koncily schválené pápežom sa stávajú súčasťou riadneho učiteľského úradu a my musíme z neho vziať to, čo je dobré, a zároveň objasniť a očistiť to, čo také dobré nie je. Áno, existujú opomenutia, ale to platí pre všetky cirkevné dokumenty, z ktorých žiaden nemôže povedať všetko. Otázkou je, či boli tieto opomenutia úmyselné a či to bol pokus o schválnu „využiteľnú nejednoznačnosť.“

„Celkovo vzaté mali by sme spolu s arcibiskupom Viganom odpovedať na výzvu k duchovným zbraniam a k reforme, ale tieto zbrane musíme použiť a reformu vykonať v pokoji, láske a  pravde. Zároveň nechceme brať na ľahkú váhu herkulovskú úlohu, ktorá je pred nami, a ktorú je možné vykonať iba s Božou milosťou. To, čo nesmieme robiť, je ostro napádať a v nejakej hegelovskej antitetickej protireakcii zájsť priďaleko, tentokrát v opačnom smere, odmietnuť dobro spolu so zlom. Nie je možné sa vrátiť k mýtickým, utopickým, antikvariátnym, „nedotknutým“ starým dobrým časom, a to, čo Cirkev je a čo učila, treba prijímať a asimilovať v súlade s tradíciou, ako je vyjadrená v každej dobe a historickej epoche.“

John Paul Meenan

Slovákom dobre známy biskup Schneider vyjadril názor, že „musíme zhodnotiť a vážiť si všetko, čo je skutočne dobré v koncilových textoch bez toho, aby sme iracionálne a nečestne zatvárali oči pred tým, čo je v niektorých textoch objektívne a zjavne nejednoznačné a dokonca nesprávne.“ Nehlási sa tak k radikálnym vyjadreniam Mons. Vigana. Jeho postoj je však odlišný aj od kardinála Brandmüllera, keď namiesto hermenautiky kontinuity preferuje korekcie a úpravy, ktoré sa už v histórii v niektorých prípadoch udiali, naposledy pri pápežovi Piovi XII.:

„Inštinktívne sa potláča každý rozumný argument, ktorý by čo i len v najmenšom mohol spochybniť akékoľvek vyjadrenie či slovo v koncilových textoch. Takýto postoj však nie je zdravý a odporuje veľkej tradícii Cirkvi, ako to pozorujeme u otcov a učiteľov Cirkvi a veľkých teológov v priebehu dvoch tisíc rokov. V priebehu storočí bol dovolený odlišný názor od toho, čo učil Florentský koncil vo veci sviatosti posvätného stavu t.j. traditio instrumentorum, a viedol k vydaniu apoštolskej konštutúcie Sacramentum Ordinis pápežom Piom XII. v roku 1947, čím bolo korigované nie-neomylné učenie Florentského koncilu vyhlásením, že jedinou vecou, ktorá je nevyhnutne potrebná na to, aby bola sviatosť kňazstva platne udelená, je vkladanie rúk. Týmto aktom Pius XII. neimplementoval hermeneutiku kontinuity, ale korekciu, pretože doktrína Florentského koncilu v tejto veci neodrážala nemennú liturgickú doktrínu a prax univerzálnej Cirkvi. Už v roku 1914 kardinál W.M. van Rossum napísal ohľadom Florentského koncilu v otázke sviatosti posvätného stavu, že táto koncilová doktrína je reformovateľná a treba ju dokonca opustiť (porov. De essentia sacramenti ordinis, Freiburg 1914, s. 186). V tomto konkrétnom prípade teda nebol priestor na uplatnenie hermeneutiky kontinuity.“

„Keď pápežské magistérium alebo ekumenický koncil korigoval nie-neomylné doktríny predchádzajúcich ekumenických koncilov (čo bolo zriedkakedy), týmto aktom neboli podkopané základy katolíckej viery, ani magistérium zajtrajška sa nedostalo do rozporu magistériom dneška, ako to dejiny dokazujú. Bulou vydanou v roku 1425 pápež Martin V. schválil deklarácie Kostnického koncilu a dokonca aj dekrét “Frequens” – z 39. zasadnutia koncilu (v roku 1417). Tento dekrét potvrdil blud konciliarizmu, t.j. že koncil je nadradený pápežovi. V roku 1446 však jeho nástupca, pápež Eugen IV., vyhlásil, že akceptoval dekréty ekumenického koncilu v Kostnici, s výnimkou tých (zasadnutia 3 – 5 a 39), ktoré „poškodzujú práva a nadradenosť Apoštolskej stolice“ (absque tamen praeiudicio iuris, dignitatis et praeeminentiae Sedis Apostolicae). Dogma Prvého vatikánskeho koncilu o pápežskom primáte potom definitívne odmietla blud Kostnického koncilu. Ako už bolo spomenuté, pápež Pius XII. korigoval blud Florentského ekumenického koncilu, ktorý sa týkal sviatosti posvätného stavu. Základy viery neboli nijako oslabené týmito zriedkavými aktmi korigujúcimi predchádzajúce tvrdenia nie-neomylného magistéria, a to práve preto, že tieto konkrétne tvrdenia (napr. Kostnického i Florentského koncilu) neboli neomylné.“

Suvisiaci článok

Prenasledovaný arcibiskup Viganò napísal Trumpovi list o boji proti silám temnoty

 

„Aj niektoré výrazy v textoch Druhého vatikánskeho koncilu nemožno tak ľahko zosúladiť s nemennou  doktrinálnou tradíciou Cirkvi. Ide napríklad o isté výrazy týkajúce sa náboženskej slobody (chápanej ako prirodzené právo, a preto Bohom pozitívne chcenej, praktizovať a šíriť falošné náboženstvo, ktoré môže zahŕňať aj modlárstvo alebo ešte niečo horšie); jeho rozlišovanie medzi Kristovou Cirkvou a Katolíckou cirkvou (problém „subsistit in“ vyvoláva dojem, že existujú dve skutočnosti: na jednej strane Kristova cirkev a na druhej strane Katolícka cirkev); a jej postoj k nekresťanským náboženstvám a súčasnému svetu. Aj keď Kongregácia pre náuku viery vo svojej „Odpovedi na niektoré otázky týkajúce sa určitých aspektov učenia Cirkvi (29. jún 2007)“ ponúkla vysvetlenie výrazu „subsistit in“, nanešťastie nepovedala jasne, že Kristovou cirkvou je skutočne Katolícka cirkev. To znamená, že sa explicitne vyhla vyhláseniu, že Kristova Cirkev a Katolícka cirkev je jedno a to isté.“

„Existuje tiež postoj, ktorý a priori odmieta každú čo i len najmenšiu námietku proti vyššie uvedeným pochybným tvrdeniam v koncilových textoch. Jediným prezentovaným riešením je metóda nazývaná „hermeneutika kontinuity“. Pochybnosti týkajúce sa teologických problémov obsiahnutých v koncilových vyhláseniach sa, žiaľ, neberú vážne. Musíme mať vždy na pamäti skutočnosť, že koncil mal pastoračný charakter a nemal v úmysle predkladať svoje vlastné definitívne učenie.“

„Cez Druhý vatikánsky koncil a už s pápežom Jánom XXIII. sa Cirkev začala ukazovať svetu, začala s ním flirtovať a pociťovať pred ním komplex menejcennosti. Úlohou kléru a najmä biskupov a Svätej stolice je ukazovať svetu Krista, nie seba. Druhý vatikánsky koncil vzbudil dojem, že Katolícka cirkev sa začala doprosovať o sympatiu zo strany sveta. Toto pokračovalo počas pokoncilových pontifikátov. Cirkev prosí o sympatiu a uznanie sveta; je to pre ňu nedôstojné a nezíska si tým rešpekt zo strany tých, ktorí skutočne hľadajú Boha. Nám musí záležať na sympatii zo strany Krista, Boha, neba.“

„Aj keď pred koncilom  museli všetci zložiť antimodernistickú prísahu, ktorú vydal pápež Pius X., niektorí teológovia, kňazi, biskupi a dokonca aj kardináli to urobili s mentálnymi výhradami, ako to ukázali následné historické udalosti. Pontifikátom Benedikta XV. začala pomalá a opatrná infiltrácia duchovenstva svetským a do istej miery modernistickým duchom. Táto infiltrácia sa šírila najmä medzi teológmi, takže neskôr pápež Pius XII. musel intervenovať odsúdením známych teológov tzv. „nouvelle théologie“ (Chenu, Congar, De Lubac atď.) a vydaním encykliky v roku 1950 Humani generis. Od pontifikátu Benedikta XV. však modernistické hnutie bolo latentné a neustále rástlo. A tak v predvečer Druhého vatikánskeho koncilu bola značná časť episkopátu a profesorov teologických fakúlt a seminárov nasiaknutá modernistickou mentalitou, ktorá je v podstate doktrinálnym a morálnym relativizmom a svetskosťou, láskou k svetu. V predvečer koncilu sa títo kardináli, biskupi a teológovia chceli „pripodobňovať“ – zmýšľaním – tomuto svetu (Rim 12, 2) a páčiť sa mu (porov. Gal 1, 10). Prejavovali komplex menejcennosti voči svetu.“

Mons. Athanasius Schneider

„Dnes je závoj zdvihnutý a modernizmus odhalil svoju pravú tvár, ktorou je zrada Krista a spriatelenie sa so svetom prijatím jeho spôsobu myslenia. Len čo bude po kríze, úlohou Učiteľského úradu bude odmietnuť všetky negatívne javy, ktoré sa vyskytli v živote Cirkvi v posledných desaťročiach. A Cirkev to urobí, pretože je božská. Ona to urobí precízne a bude korigovať všetky nahromadené omyly počnúc niekoľkými nejednoznačnými výrazmi v koncilových textoch.“

Reakcia arcibiskupa Vigana

27. júna poskytol arcibiskup Viganò rozhovor riaditeľovi Catholic World News Philipovi F. Lawlerovi, v ktorom viac-menej zopakoval tézy svojho posledné listu.

„2VK bolo zhromaždenie, ktoré na rozdiel od všetkých, ktoré ho predchádzali, definovalo samo seba ako pastoračné a nechcelo predkladať žiadnu novú náuku. Napriek tomu vytvára de facto rozlíšenia pred a po, medzi koncilom dogmatickým a koncilom pastoračným, medzi anathemou a kamarátstvom so svetom. V tomto zmysle si myslím, že problém neomylnosti Magistéria si koncil nekládol za úlohu, pretože Zákonodarca, rímsky pápež, ktorý koncil zvolal, slávnostne a jasne potvrdil, že nechce užívať učiteľskú autoritu, ktorú, keby chcel, mohol by uplatniť“

„Je treba upozorniť na zavádzanie dvojznačného slovníka a katolíckych termínov chápaných v pozmenenom zmysle, čo sa zahniezdilo v Cirkvi po koncile. Tzv. circiterismus (podľa lat. circiter – približne, tak nejak; je to výraz Romana Ameria z Iota unum, § 8 pozn. = zámerná dvojznačnosť, neurčitosť, zahmlievanie) je jeho prvým príznačným príkladom a nástrojom. To bolo zavedené k účelu, že aggiornamento (zdnešnenie), ktoré koncil absolutizoval, malo svoj veľký význam predovšetkým pre dialóg so svetom.“

„Môžete namietať: Ale ako je možné, že všetci konciloví otcovia podľahli takému podvodu? Odpoviem s poukazom na svoju skúsenosť z oných rokov a na slová spolubratov. Nikto si nebol schopný predstaviť, že v samotnom vnútri Cirkvi by boli sily tak mocné a organizované, že sa im podarilo odhodiť všetky pripravené schémy (pôvodné schémy pre koncil, pozn.) a nahradiť ich zmesou bludov maskovaných rozvláčnymi staťami zámerne dvojznačnými. Konciloví otcovia boli obeťou kolosálneho podvodu. Často verili, že ide o vôľu pápeža. A to, čo novátori nedosiahli v koncilovej aule, dosiahli v komisiách a radách vďaka akreditovaným peritom a teológom ovládaných mocnou mediálnou mašinériou.

„Na druhej strane, keď sa hovorí obecne o duchu nejakej udalosti, chápe sa tým to, čo táto udalosť skutočne predstavuje, jej podstatný obsah a esencia. Môžeme teda tvrdiť, že tzv. „duch koncilu“ je sám koncil. Bludy pokoncilového obdobia sú už obsiahnuté v jadre koncilových aktov, tak ako sa správne poukazuje, že Novus Ordo je omša koncilu, aj keď pred tvárou 2000 otcov koncilu sa slávila omša, ktorú dnes progresivisti príznačne nazývajú predkoncilovou.“

Mons. Viganò sa ďalej pýta, prečo sa hovorí o cirkvi predkoncilovej a pokoncilovej, ako keby sa jednalo o dve rôzne entity definované vzhľadom ku svojej podstate práve koncilom? Prečo práve posledný koncil ukazuje svoju vlastnú ontologickú cudzorodosť voči iným koncilom?

Ďalšia otázka Philipa Lawhera sa dotýkala spôsobu riešenia problémov. Redaktor pripomína vyjadrenia Mons. Schneidera, že budúci pápež musí odsúdiť iba konkrétne bludy, čo Mons. Viganò odmietol. Ako sa teda môžu napraviť omyly, aby pritom autorita Magistéria zostala zachovaná?

„Riešenie spočíva v akte pokory, ktorý musíme podstúpiť my všetci, hierarchiou a pápežom počínajúc, a musíme uznať silnú infiltráciu nepriateľa v lone Cirkvi, systematickú okupáciu kľúčových miest v rímskej Kúrii, v seminároch, na univerzitách, sprisahania celých skupín rebelov, na prvom miesto so Spoločnosťou Ježišovou, ktorej sa podarilo získať zdanie legitimity a legality k podvratnému a revolučnému činu. Musíme tiež sebakriticky uznať neprimeranosť odpovedí dobrých a neschopnosť a strach mnohých..“

„Niektorým sa bude zdať tento výklad neprimeraný, pretože spochybňuje autoritu Cirkvi a pápežov. Avšak žiadna z ich škrupulí im nezabránila porušiť neporušiteľnú bulu Quo primum tempore sv. Pia V. a zničiť za jeden deň celú rímsku liturgiu.. Cirkev je božská inštitúcia a všetko v nej musí vychádzať od Boha a k Bohu sa vracať. Jedná sa o slávu Božieho Majestátu, aby neprišlo nazmar umučenie nášho Pána na kríži, utrpenie jeho najsvätejšej Matky, krv mučeníkov, svedectvá svätcov a večná spása duší.“

„Ak kvôli pýche alebo nešťastnému postoju nebudeme schopní uznať poblúznenie a klam, do ktorého sme upadli, budeme musieť skladať účty Bohu, ktorý je nesmierne milosrdný voči svojmu ľudu, keď koná pokánie, ale je neúprosný vo svojej spravodlivosti voči tomu, kto nasleduje Lucifera v jeho non serviam.“