Don Quijote – večný rytier

Branislav Michalka
4. júla 2020
  Kultúra

Sú diela svetovej literatúry, ktoré sa týčia nad zvyčajný literárny úhor ako majáky. Svetlo z týchto signalizačných veží nesvieti len tým, čo prichádzajú, ale svieti aj na cesty minulé, osvecuje tých, čo už odišli a ktorých nasledujeme na svojej púti svetom. Diela, ako Homérova Oddysea, Vergíliova Aeneas alebo Danteho Božská komédia akoby zhŕňali podstatu všetkého, čo im prechádzalo a zároveň v sebe obsahujú všetky perspektívy budúcnosti. Sú to diela vznikajúce väčšinou na prelome vekov, keď jedna epocha odchádza, aby bola nahradená novou a len niekoľkí vyvolení – z toho mohutného zástupu žoldnierov pera – si môžu nárokovať autorstvo takýchto diel.

Jedným z nich je nepochybne aj Miguel de Cervantes Saavedra, autor románu Dômyselný rytier Don Quijote de La Mancha. Vo svojom slávnom románe sumarizuje stredoveký svetský morálny kánon anarchizujúcej aristokracie, ponecháva, potvrdzuje a v hispanizujúcom protireformačnom duchu upevňuje morálny kánon Cirkvi a rozumu, pozdvihujúc tak ideu rytierstva do novej, vyššej kategórie tým, že z neho ponecháva to podstatné a odmieta balast, ktorý bol odvodený z pohanských základov.

Dej románu je všeobecne známy. Schudobnený šľachtic Don Quijano, ktorý si zmení meno na Don Quijote, sa z čítania rytierskych románov pomätie na rozume. Chcejúc kopírovať doslovne krkolomné dobrodružstvá potulných rytierov, vyčítané z hrubých foliantov, vydá sa do sveta spolu s narýchlo zohnaným panošom, dobráckym, sedliacky vypočítavým, prízemným, ale zároveň oduševneným sedliakom Sanchom Panzom, aby bol neustále bitý, podvádzaný, zosmiešňovaný, avšak naďalej neoblomný vo svojom zanietení pre rytierske ideály.

Don Quijote sa stal pre bežných ľudí, milovníkov fráz a povrchnosti, symbolom neživotnej rojčivosti, komickej posadnutosti heroickým životom, prepiateho fantazírovania a posadnutosti literárnou autosugesciou. V tej najjednoduchšej rovine výkladu je román interpretovaný ako paródia na dobové rytierske romány; ako bol napríklad slávny Amadis Waleský. To zaiste mohol byť  pôvodný Cervantesov úmysel, avšak ušľachtilosť samotného autora nakoniec spôsobila, že začal so svojím hrdinom stále viac a viac sympatizovať. Quijotova povaha sa počas románu prehlbuje, jeho ušľachtilosť, dobrota, čestnosť a obetavosť strácajú svoj pôvodný, čisto komický charakter a stávajú sa nasledovania hodnými všeľudskými vlastnosťami. Pôvodné karikované bláznovstvo sa mení na tragédiu človeka veriaceho v morálne ideály, uprostred vulgárneho sveta plného hanebnosti, a neschopného sa ich vzdať v prospech vypočítavosti a skepse.

Stačí si povšimnúť ušľachtilosť rád Dona Quijota vštepovaných jeho panošovi Sanchovi Panzovi vo chvíli, keď sa ten stáva vládcom ostrova. Asi len málo tzv. „zrkadiel“ kresťanských panovníkov, v ktorých sa odporúčalo vladárovi ako má vládnuť, by sa nestotožnilo s radami Dona Quijota:

„Po prvé, ó, synu, musíš byť bohabojný, lebo v bohabojnosti je všetka múdrosť a keď budeš múdry, nemôžeš sa dopustiť nijakej chyby.“

zdroj: wikimedia commons

„Buď hrdý, Sancho, že pochádzaš z nízkeho rodu a nehanbi sa povedať, že tvojimi predkami boli sedliaci; keď uvidia, že sa za to nehanbíš, nikto ti to nebude na oči vyhadzovať; a vystatuj sa skôr tým, že si neurodzený statočný človek a nie nadutý hriešnik.“

„Nikdy sa nedaj viesť zákonom vlastnej ľubovôle, ktorý tak často užívajú hlupáci, namýšľajúci si o sebe, že sú ostroumní. Slzy chudákove nech ťa pohnú k väčšiemu súcitu, lež nesmú väčšmi zavážiť pri tvojej spravodlivosti ako dôkazy boháčove. Snaž sa vystopovať pravdu medzi sľubmi a darmi boháča priam tak, ako medzi vzlykmi a modlikaním chudáka.“

V nasledujúcej kapitole nám dáva samotný Cervantes návod, ako máme vnímať Dona Quijota:

„Kto by počul predchádzajúce výroky Dona Quijota, či by ho nepokladal za človeka s veľmi prísnym rozumom a ešte lepším srdcom? No ako sme už neraz povedali v priebehu tejto veľkej histórie, hovoril hlúposti, len keď sa dotkol veci rytierstva a vo všetkých iných úvahách prejavoval jasnú a otvorenú hlavu, takže ustavične jeho skutky diskreditovali jeho rozum a jeho rozum diskreditoval jeho skutky. V predošlých i nasledujúcich radách, ktoré dal Sanchovi, prejavil však veľký dôvtip a doviedol svoju múdrosť a rozumnosť k vysokému bodu.“

V čom teda spočíva problém Dona Quijota? Nie v tom, že by chcel byť   ušľachtilým márne, lebo takým v skutočnosti je. Je ušľachtilý a múdry. Nie je to komický panák neschopný rozumnej úvahy, skôr naopak. Kiež by vládcovia dneška predviedli aspoň zlomok jeho múdrosti.

Cervantes, muž, ktorý dobrovoľne bojoval v slávnej bitke pri Lepante za záchranu kresťanskej Európy a prišiel pri tom o ruku – čo rád hrdo pripomínal – ctí v Donovi Quijotovi svojho spolubojovníka, druha v zbrani a spolubrata na dlhých pochodoch. Jeho cieľom nie je zničiť rytierskosť, ale naopak: povýšiť ju na novú úroveň, zbaviť ju nánosov šľachtickej anarchie, ktorá vyrastá z chaosu sťahovania národov v druhej polovici prvého tisícročia. Samotný Don Quijote nabáda Sancha, aby „nepodliehal ľubovôli“. A práve to bola vlastnosť potulných rytierov, ktorá sa zrodila z absencie účinnej centrálnej moci panovníkov v rannom stredoveku.

zdroj: wikimedia commons

To, čo je predmetom skutočného odsúdenia je anarchická a nekresťanská chuť boja pre boj samotný, svojvoľné vyhľadávanie sporov a súbojov v štýle reálnych postáv a charakterov niektorých stredovekých šľachticov, ako bol napríklad stredoveký trubadúr (veľmi talentovaný), rytier a vojak Bertrand de Borns, ktorý vo svojich slávnych veršoch víta jar, pretože tá umožňuje vojnové výpravy proti iným hradom a rytierom, a končí zvolaním k ostatným rytierom: „a veďte vojny, tie mám rád.“ Vojna sa u neho stáva športom a záľubou bez ohľadu na okolnosti.

Cervantes uchováva v románe všetko to, čo bolo na rytierstve ušľachtilé a kresťanské. Ušľachtilé rytierstvo však dáva do služieb nie osobnej ctižiadostivosti, rozmarného vyhľadávania dobrodružstiev, ale ako vojak veľkého španielskeho kráľa Filipa II., do služieb kresťanstva, rádu a dobra.

Ale robí ešte viac. Odoberá rytierstvo a ušľachtilosť zo súkromnej držby šľachtica, zo stavovského údelu šľachty a odovzdáva ho všetkým mužom – bez rozdielu postavenia. Byť ušľachtilým, byť rytierskym, v tom najlepšom slova zmysle, už nie je záležitosťou stavu, je to ideál a povinnosť každého muža. Na konci románu sa Don Quijote vzdáva ideálov potulného rytierstva: „už nenávidím všetky bohapusté histórie o potulnom rytierstve.“ Avšak vzdáva sa len rytierstva „potulného“, teda špecifického, stredovekého, a to z dôvodu, ako sám hovorí, že bolo „pusté Boha“, utkvievajúce z časti v mentalite starého pohanstva.

Dôležitejšie však je, že tak, ako koriguje svoje rytierstvo Don Quijote, tak isto koriguje svoju prízemnosť aj Sancho Panza, sedliak a predstaviteľ nízkeho stavu. Obaja sa vzdávajú toho, čo bolo na ich stave ohavné a prijímajú spoločný ideál ušľachtilého kresťanského rytiera, ktorého rytierstvo nespočíva v dobrodružnosti, ale v ušľachtilosti, obetavosti, odvahe a cti, bez ohľadu na to, kto je nositeľom týchto vlastností. Sancho sa postupne mení, stáva sa prístupný ušľachtilejšiemu uvažovaniu, ktoré dovidí ďalej ako k plnej mise, džbánu či rozvlnenej sukni. Na konci románu to už nie je ten starý Sancho, neustále premeriavajúci očami horizont, či sa za ním nenachádza dukát, mastný hrniec alebo dobré bidlo.

Uviedli sme vyššie, že Cervantesov román je románom na prelome vekov. Odchádza epocha stredoveku a odovzdáva budúcnosti ideál rytierstva. Ten bol však dobovo deformovaný a zbanalizovaný v desiatkach plytkých románov, v ktorých sa vinul reťazec nikdy nekončiacich jalových dobrodružstiev. Cervantes ho uchopil a transformoval jeho hrdinu do podoby tvrdohlavého „blázna“, ktorý je rozhodnutý konať ušľachtilo a čestne, nech by sa dialo čokoľvek, bez ohľadu na zisk, bez ohľadu na hanbu a poníženie. Takého, ktorý si ponecháva všetky dobré vlastnosti rytiera a odhadzuje to, čo na ňom bolo zlé. 

Povahou, morálkou, vierou a odvahou predstavuje Don Quijote postavu, ktorá nás dojíma, u ktorej cítime, že je hodná nasledovania vo všetkom tom ušľachtilom, čo je jej vlastné.

Po zbavení sa nepodstatného balastu tu pred nami stojí ideál, ktorý je večný: človek ochotný bojovať za dobrú vec, aj keď je nádej minimálna, ochotný byť čestný, aj keď bude vysmievaný, ochraňovať slabých, aj keby to znamenalo stratu vlastného pohodlia a možno aj obeť najvyššiu. Kto z nás by nechcel na ceste stretnúť takého spoločníka?

Zdvihnime teda svoje oči od hrncov a válovov k žiariacej Lune. Vysadnime na to, čo každý má: kto má somára ako Sancho, tak na somára, kto koňa, tak na koňa, kto nemá nič, nech kráča pešo i naboso, a nasledujme večného rytiera na ceste za dobrodružstvom, ktoré nie je svojvoľné.