Dnešný útok proti kresťanstvu: východné náboženstvá a okultizmus. Reinkarnácia II. časť

Dr. Gyula A. Magó
11. januára 2020
  Spoločnosť  

pokračovanie I. časti

Zatiaľ čo vplyv kresťanstva, najmä katolíckej Cirkvi, v 20. storočí postupne slabol a vysychal prameň nových misionárov, misijné úsilie hinduizmu a budhizmu smerovalo v úplne opačnom smere. Za počiatok šírenia védskeho (či monistického) hinduizmu na Západe je možné považovať účasť Svámího Vivékánandu na prvom zasadaní Parlamentu svetových náboženstiev, ktorý sa konal v roku 1893 v Chicagu. Táto udalosť mala významný vplyv na časť intelektuálov. 

Ako príklad snahy získať masy ľudí sa dajú uviesť štyri fenomény: hnutie Haré Krišna, Transcendentálnu meditáciu (TM), zen a jógu. Z týchto štyroch je hnutie Haré Krišna najtypickejšie svojím pohanským náboženským obsahom zdôrazňujúcim neracionálny spôsob uctievania (spev, hudbu a tanec). Hnutie pôsobí v 300 chrámoch v 71 krajinách. Zen bol na Západe spopularizovaný D. T. Suzukou (1870 – 1966). Obzvlášť nebezpečné sú jóga a TM (odvodená zo siddha-jógy), pretože sa na prvý pohľad tvária, že nemajú nič spoločného s náboženstvom. Jóga je považovaná za istý druh cvičenia a relaxácie a TM je rovnako predstavovaná ako spôsob relaxácie, obe sú teda považované za číre techniky. V skutočnosti je jóga duchovným cvičením, ktoré má človeku pomôcť dostať sa z kolobehu prevteľovania.13

Kampaň bola natoľko úspešná, že za pol storočia narušila aj duchovné jadro rímskokatolíckej Cirkvi – zasvätený kláštorný život. Kňaz a známy katolícky spisovateľ (príbeh svojej konverzie popísal v knihe Hora siedmych stupňov), cisterciánsky mních Thomas Merton (1915 – 1968), sa na konci svojho života priklonil k hinduizmu a zenu, ktoré tiež horlivo propagoval, pričom sám seba stále považoval za katolíckeho mnícha. Okrem iného napísal veľmi ústretový predhovor k novému prekladu Bhagavadgíty s názvom Význam Bhagavadgíty.14 Napriek tomu táto „biblia“ hinduistov odporuje takmer celému podstatnému učeniu kresťanstva, Merton jej vyčíta len to, že „podľa všetkého prijíma a ospravedlňuje vojnu“.

Merton tiež nadšene písal o zene15, pričom vychádzal z falošného predpokladu, že všetky „mystické zážitky“ v každom náboženstve sú pravé. Pred týmto omylom varuje Písmo sväté aj osobnosti katolíckej spirituality, čo Thomas Merton musel dobre vedieť.

Významnú rolu v presadzovaní náuky o reinkarnácii duší na Západe hrá od 19. storočia aj okultizmus. Náuky ako teozofia antropozofia, ktoré neskôr vyvrcholili v hnutie New Age, propagovali s neobvyklým zápalom všetko protikresťanské, pochopiteľne vrátane náuky o reinkarnácii.

Zdroj: flickr.com

Okultizmus sa často snaží pomocou odchýlky našroubovať reinkarnáciu na kresťanstvo, v presvedčení, že bude ľahšie a rýchlejšie prijateľný. Ale okultizmus a kresťanstvo zostávajú úplne nezlučiteľnými pohľadmi, preto pojmy ako „kresťanský okultista“ alebo „kresťanský teozof“ nemajú žiadny zmysel.

Snahou nebolo ani tak zaviesť na Západe existujúce východné náboženstvo – hinduizmus alebo budhizmus -, ale zničiť kresťanstvo najúčinnejším spôsobom. Zmienené falošné východné náboženstvá síce nie sú schopné viesť človeka k Bohu, no majú dostatok úcty k prirodzenému zákonu – obe napr. odmietajú umelé potraty. Preto sú nakoniec na Západe prijateľné len vo svojich modifikáciach, pričom túto modifikáciu uskutočňujú populárne verzie okultizmu, akými sú teozofia a New Age.

V dnešnej dobe ľudia zo Západu, a najmä ženy, nechcú mať nič spoločné s kresťanstvom či akýmkoľvek iným náboženstvom, ktoré berie vážne prirodzený zákon. Náboženstvá („organizované náboženstvá“) sú obviňované z toho, že sú príliš rigidné. Miesto toho sa obhajujú „názorové presvedčenia“ a „spirituality“. Ľudia tieto výrazy používajú predovšetkým ako mazanú zástierku pre nezáväzné „urob si sám“ súkromné náboženstvá a nechápu, že „človek nemôže mať súkromné náboženstvo, rovnako ako nemôže mať súkromný mesiac alebo slnko“.16

Takéto súkromné náboženstvá nie sú obvykle nič iné ako rozmary, výmysly, túžobné priania a ďalšie nezmysly. Vychádzajú len z predstavivosti a nie z rozumu, a tým dokazujú, že sú čistým pohanstvom.

Najlepšie to opäť vystihol G. K. Chesterton:

„Tak sa dá zhrnúť podstata každého takéhoto pohanstva. Je to pokus dosiahnuť božskej skutočnosti čisto obrazotvornosťou. Vo svojom vlastnom pôsobisku ju rozum vôbec neobmedzuje. (…) V skutočnosti však tečú rieky bájoslovia a filozofie súbežne a nespoja sa skôr ako v mori kresťanstva.“17

Moderná teozofia, ako forma západnej adaptácie hinduizmu a budhizmu, ktorú od roku 1875 propagovali Ruska Helena Blavatská (1831 – 1891) a Angličanka Annie Besantová (1847 – 1933), sa veľmi odchýlila od svojich pôvodných vzorov. Napriek tomu, že Blavatská dávala prednosť budhizmu a Besantová hinduizmu, obe boli silno ovplyvnené západným okultizmom. P. E. Cahill SJ označil Teozofickú spoločnosť za „okultnú sektu, ktorej náuka je zmeskou materializmu, panteizmu, gnosticizmu a kabalistického judaizmu“.18 Podľa Junga je „teozofia (…) čistým gnosticizmom v hinduistickej róbe“.19

P. C. C. Martindale cituje Paula Oltramreho, odborníka v oblasti indickej filozofie:

„Teozofia obsahuje tie najpodivnejšie ingrediencie: amalgám mysticizmu, šarlatánstvo a kúzelnícke predstavenia, to všetko neuveriteľným spôsobom kombinované s takmer detskou snahou aplikovať vedeckú metódu a terminológiu na problémy transcendentnej povahy. Oprávnený výsmech a odpor, ktorý postihol prapodivné náuky madam Blavatskej a slečny Besantovej, pošpinil aj samotnú Indiu.“ 20

Prvá veta vystihuje New Age. Martindale ďalej zmieňuje knihu francúzskeho odborníka na ezoteriku, Reného Guénona (1886 – 1951), Teozofia: Dejiny pseudonáboženstva, podľa ktorej teozofické knihy prekrúcajú učenie východných náboženstiev.21

Helena Blavatská v súvislosti s okultizmom a najmä teozofiou uviedla: Teozofia nie je náboženstvom, ale „božskou vedou“, pričom „náboženstvo Múdrosti, ktoré je posledným slovom možného ľudského poznania, bolo pre svoju jedinečnosť starostlivo uchovávané“ 21. Zdôrazňovala, že celé okultné ezoterické učenie existuje nepretržite už tisícky rokov. Rovnako priznala, že jej najvýznamnejšia práca Tajná náuka nebola napísaná ako nejaké zjavenie, ale skôr ako kompilát fragmentov roztrúsených v tisíckach zväzkov venujúcich sa rôznym ázijským a európskym predkresťanským náboženstvám a filozofiám.

Teozofia bola od svojho počiatku protikresťanská, pretože proti kresťanstvu využívala protestantské myšlienky a metafory, napr. o vnútornej individuálnej spiritualite, a odmietala ritualizované a klérom sprostredkované praktiky.

Pokiaľ hovoria teozofovia o kresťanstve v dobrom, nesmieme zabúdať, že tak robia zároveň s popieraním jeho absolútnej, konečnej a jedinečnej pravdivosti, pričom v ňom hľadajú ezoterickú náuku, ktorú kresťania nepoznajú alebo popierajú.

„Ezoterické kresťanstvo“ je mätúcim prekrútením pravého kresťanstva. Napríklad:

„Krista považuje, rovnako ako gnostici, za predného z aiónov…24 A. Besantová tvrdí, že sa historicky Ježiš narodil v roku 105 pred Kr., stal sa esénskym mníchom, študoval indické okultné spisy, odcestoval do Egypta a v 29 rokoch prenechal svoje telo Budhovi súcitu, ktorý do neho pri krste vstúpil. Človek Ježiš trpel vo svojom ľudskom tele za službu, ktorú preukázal jeho nadľudskému držiteľovi.“ 25

Takéto báje rozvracajú kresťanstvo, a preto môžeme teozofiu oprávnene označiť za protikresťanskú.

Alica Baileyová (1880 – 1949) sa narodila v anglickom Manchesteri. Vyrastala v prísne anglikánskej rodine, ktorá, ako neskôr uviedla, z nej spravila veľmi nešťastné a mrzuté dieťa. „Život nestál za to ho žiť,“ prehlásila. Len do veku pätnástich rokov sa trikrát pokúsila o samovraždu.

Po rozpade prvého manželstva v roku 1917 odišla do Spojených štátov, kde sa zoznámila s teozofickou náukou. V roku 1920 sa stala redaktorkou amerického teozofického časopisu The Messenger (Posol). V rovnakej dobe prepukol medzi ňou a Annie Besantovou spor o kontrolu nad Teozofickou spoločnosťou, ktorý Alica Baileyová prehrala, keď bol za prezidenta spoločnosti zvolený stúpenec Besantovej, Louis Roger.

Hneď po tom ako sa usadil prach z boja, zakladá Alica spolu so svojím manželom Fosterom Baileym vlastnú Tibetskú lóžu a neskôr organizáciu Lucifer Trust, ktorej názov bol v roku 1922 zmenený na dnešný Lucis Trust. V roku 1930 uvádzala Baileyová 200 000 členov spoločnosti a jej teozofická frakcia ešte vzrástla po tom, čo Krišnamúrti v roku 1939 odmietol pláne Besantovej prehlásiť ho za Mesiáša (učiteľa sveta, či Maitréja, budúceho Budhu).

Baileyová na počiatku tridsiatych rokov minulého storočia trávila letá vo švajčiarskom Ascone, kde prednášala pre spoločnosť Eranos, ktorú neskôr viedol Carl Gustav Jung.

Spoločnosť Eranos bola dôležitým centrom pre oživenie záujmu o okultizmus a mala vplyv na formáciu budúceho vedenia hnutia New Age. Lucis Trust šíri dielo „vznešeného majstra“, ktorý po tridsať rokov pôsobil skrz Alicu Baileyovú. Tento „tibetský majster Djawhal Khul“ (pravdepodobne démon) napísal skrz Alicu Baileyovú v rokoch 1919 – 1949 devätnásť kníh.

Alica Baileyová je občas nazývaná „matkou New Age“ a Helena Blavatská „babičkou New Age“, čo ukazuje na rolu, ktorú zohrali. Nie je lepšie odôvodnenie pre tvrdenie, že „New Age je satanovým kráľovstvom na zemi“, než legenda o mýtickom kontinente Atlantída, šírená teozofiou aj New Age.

Legenda hovorí, že behom zániku Atlantídy bola zo zeme vyňatá „Biela lóža vznešených majstrov“ (infernálnych duchov, ktorí sú zdrojom okultizmu) a planéta sa dostala dočasne pod nadvládu „Čiernej lóže“, ktorá je zastúpená kresťanstvom. Teraz sa očakáva návrat „Bielej lóže“, zvanej tiež „Veľké biele bratstvo“, čím začne Nový vek, ktorý odstráni všetko kresťanské.

Propaganda v prospech reinkarnácie

Ako príklad môže slúžiť kniha Josepha Heada a S. L. Cranstona Reincarnation: An East-West Anthology (Reinkarnácia: Výber z východných a západných prameňov), náhodná kompilácia vydaná Americkou teozofickou spoločnosťou. 26 Na prvej strane sa uvádza:

„Reinkarnácia je často považovaná za orientálny koncept nezlučiteľný so západným myslením a tradičným presvedčením. Tento encyklopedický súbor citátov predných filozofov, teológov, básnikov, vedcov a ďalších mysliteľov všetkých období západnej kultúry a podrobne zdokumentovaný prehľad reinkarnácie vo svetových náboženstvách slúži k rozptýleniu tejto predstavy.“

Uvedený argument je zavádzajúci: západný okultizmus vždy obhajoval reinkarnáciu, mal však málo prívržencov. Kniha nedokazuje, že by reinkarnácia mala zástancov aj mimo kruhov stúpencov okultizmu. Ak neberieme do úvahy citáty z diel Heleny Blavatskej, Rudolfa Steinera, Carla Gustava Junga a ďalších okultistov, tak zvyšok nesvedčí o jasnej podpore reinkarnačnej náuky.

Značná časť citátov uvedených v knihe len obhajuje existenciu ľudskej duše, prípadne jej nesmrteľnosť, čo je, pochopiteľne, správne, avšak s reinkarnáciou nesúvisiace. Mnohé citáty v skutočnosti citátmi ani nie sú (to je typický propagandistický trik): je uvedené nejaké slávne meno a čitateľ nadobúda dojem, že daná osoba nutne obhajovala reinkarnáciu, pričom však chýba akýkoľvek citát, ktorý by to potvrdzoval.

Je tu napríklad uvedený nórsky dramatik Ibsen, pretože napísal divadelnú hru o Juliánovi Apostatovi, ktorý veril v reinkarnáciu (o čom budeme hovoriť neskôr). Citát z hry je pravdepodobne použitý preto, aby vznikol dojem, že Ibsen možno tiež veril v reinkarnáciu. On ale neveril. Pokiaľ áno, tak by ho mohli citovať.

Kniha tiež zachádza bezohľadne s katolíckymi autormi. Je napr. citovaný sv. Gregor z Nyss: „Je nutné, aby bola duša uzdravená a očistená, a pokiaľ sa to nestane behom jej života na zemi, tak to musí nastať v budúcich životoch.“27 Sv. Gregor jasne hovorí o očistci. Aj z citátu samého vyplýva, že na zemi je pre dušu len jeden život. Jediná nejasnosť je daná množným číslom posledných slov, čo ale nie je možné overiť, keďže nie je uvedený zdroj citátu.

Úplne svojvoľne je tu citovaný Dante: citát z Božskej komédie (Paradiso, Canto XX.) nemá vôbec nič spoločné s reinkarnáciou. Je opisovaný zázrak vzkriesenia a obrátenia rímskeho cisára Trajána (vládol v rokoch 98 – 117), ktorý ukazuje na Božie milosrdenstvo. Autor jedného z najlepších prekladov Božskej komédie do angličtiny, John Ciardi, vysvetľuje:

„Dante vychádzal z legendy o Gregorovi I. (neskorší sv. Gregor, bol pápežom v rokoch 590-604), ktorý sa tak usilovne modlil o Trajánovu spásu, že mu Boží hlas odpovedal: „Udelím Trajánovi milosť.“ Keďže Boh takto zvolil, bolo, pochopiteľne, predurčené, že sa zmiluje. Traján preto nebol nikdy skutočne zavrhnutý, pretože žiadna modlitba nemôže zavrhnutým skutočne pomôcť. Keďže nemôže nikto prejsť z pekla do neba, bolo nutné navrátiť Trajána do tela, aby mal možnosť obrátiť sa ku Kristovi.“28

Väčšina citátov by sa síce teoreticky dala overiť, prakticky to ale nie je možné, pretože je vždy uvedený len názov knihy. Kto by prečítal celú knihu, aby v nej hľadal krátky úryvok? Tento úplne nedostačujúci spôsob uvádzania citátov bráni ich overeniu, čo spochybňuje ich dôveryhodnosť.

Niektoré citáty sú dokonca úplne nezmyselné, ako napríklad ten od Bertranda Rusella:

„Zistil som, že môj syn stále ťažko chápe, že bola doba, keď by neexistoval. Keď s ním hovorím o stavbe pyramíd alebo o podobných témach, stále chce vedieť, čo vtedy robil, a je zmätený, keď sa mu povie, že nebol. Skôr či neskôr bude chcieť vedieť, čo znamená „narodiť sa“ a potom mu to povieme.“

Pokiaľ je toto najlepšia propaganda, na ktorú sa obhajcovia reinkarnácie zmôžu, tak nepresvedčia.