Dlhá história potratového biznisu

Natalia Dueholm
8. októbra 2019
  Téma mesiaca  

V Amerike devätnásteho storočia neexistovali feministické organizácie bojujúce za právo na potrat. Prečo? Vtedy bol potrat v podstate beztrestný, ľahko dostupný a široko propagovaný, pričom potratový biznis zažíval skutočný boom a pre mnohých ľudí bol zdrojom slušnej obživy.

Zdroj: commons.wikimedia.org

Devätnáste storočie je zdanlivo ďalekou minulosťou, ale vtedajšia situácia zas nebola príliš odlišná od dnešnej. A ak máme veriť potratárom, takmer nič sa nezmenilo! Už vtedy však hlásali mýty, ktoré dodnes neprestali šíriť – že antikoncepcia je účinná a potrat je jednoduchý a bezbolestný lekársky zákrok.

Začnime však jedným podstatným rozdielom. Ako píše James C. Mohr v diele s názvom Abortion in America: The Origins and Evolution of National Policy: 1800-1900, (Potrat v Amerike: Počiatky a vývoj štátnej politiky v rokoch 1800-1900), feministky devätnásteho storočia vôbec neobhajovali potrat. Správne tvrdili, že potrat vyhovuje mužom, ktorí sa vyhýbajú zodpovednosti za svoje sexuálne správanie, a preto organizujú a hradia ženám “lekársky zákrok”. Považovali ho za druh násilia na žene.

Potratári z 19. storočia túto vec prezentovali inak: ako morálne dobro, spoločensky prospešnú službu. Nešlo im iba o samotnú akceptáciu, ale aj o spoločenské uznanie, ktoré vtedy požadovala jedna z najbohatších potratárok – Madame Restellová. Niet divu – ono bolo potrebné, aby si zabezpečila stále nové zákazníčky.

Podobne sa správajú pro-potratové organizácie aj v dnešnej dobe, keď každoročne vyhlasujú Deň uznania poskytovateľov umelých potratov (Abortion Provider Appreciation Day), ktorých odmeňujú za ich činnosť (!). Je zaujímavé, – ako vysvetľuje R. Ruff v Aborting Planned Parenthood – že lekári vykonávajúci potraty nemajú radi, keď ženy k zákroku pristupujú priveľmi rutinne, keďže majú pocit, že to znižuje váhu toho, čo robia. Zdá sa, že dnes feministky vyznávajú rovnakú filozofiu ako lekári vykonávajúci potraty.

„Účinná” antikoncepcia

O potratovom biznise nemožno hovoriť bez toho, aby sme nespomenuli aj antikoncepciu, pretože žijú vo vzájomnej symbióze. Ako píše James C. Mohr, je ťažké vyčísliť veľkosť antikoncepčného trhu v devätnástom storočí, keďže v súčasnosti pôsobiace farmaceutické spoločnosti sa nechvália svojou históriou abortívnych prostriedkov. Van de Warker, ktorý to skúmal, povedal, že objem distribúcie bol obrovský – predaj presahoval milión dolárov (je to vysoká suma, lebo americký dolár mal v 19. storočí, podobne ako anglická libra, nepomerne vyššiu hodnotu ako dnes, pozn. red.) ročne. Policajné kroniky z tohto obdobia informujú o zatknutých veľkoobchodníkoch s antikoncepciou, ktorí svoje produkty predávali s ohromne vysokou maržou.

Francúzske či portugalské pilulky, ktoré mali úspešne liečiť „menštruačnú nepravidelnosť“ a popritom aj mnoho ďalších vecí, boli často predávané zásielkovou formou. Abortívne služby boli spolu s látkami na vyvolanie potratu propagované v rôznych typoch časopisov ako „Boston Daily Times”, “Sun” alebo “New York Herald”. Aj dnes sa na potraty robí reklama – poľské feministky skúšajú hranice zákona upravujúceho reklamu, keď lepia potratové plagáty na zastávkach, kým anglický poskytovateľ potratov na to využíva televíziu. Bez reklamy by bol antikoncepčno-potratový biznis nekompletný.

V devätnástom storočí reklamu na potraty a antikoncepciu využívali manželia Charles a Ann Lohmanovci, ktorí sa rozhodli rýchlo meniť život chudobných prisťahovalcov a začali zarábať predajom preventívnych práškov proti otehotneniu (za päť dolárov), abortívnych tabliet (za dolár) a potom vykonávaním potratov. Charles Lohman, ktorý obľuboval radikálne ľavicové a protináboženské publikácie, zabezpečoval tlačovú reklamu svojej žene a spolu s ňou viedol zásielkový obchod a dokonca zamestnával distribútorov. Spolu s manželkou starostlivo strážili pravosť piluliek, ručne podpisovali každý predávaný balíček. Lohman používal niekoľko pseudonymov: doktor Mauriceau alebo Melveau a jeho manželka: Madame Restellová (nie náhodou vo francúzštine, keďže Francúzi boli považovaní za expertov na antikoncepciu). Madame Restellová vydávala na reklamu minimálne 60 tisíc dolárov ročne, z toho 20 000 na celoročnú reklamu v jedných novinách – „New York Herald“. Podobných “biznismenov” bolo, samozrejme, oveľa viac (napríklad Dr. Carswell, Dr. Louis Kurtz, Dr. Dow, Sleeping Lucy, Madame Drunette, Dr. Peter). Medzi nimi panovala obrovská, niekedy až neľútostná konkurencia.

Účinnosť antikoncepcie devätnásteho storočia – píše Mohr – nebola zrejme až taká dôležitá, keďže v polovici devätnásteho storočia sa rozbehol obchod s abortívnymi tabletkami. Bol veľmi výnosný a zažíval boom až do sedemdesiatych rokov. Ba čo viac – v tej dobe bolo vyvinuté potratové zariadenie podobné tomu, aké sa používa aj dnes. Dr. Sunot vyvinul vákuové zariadenie s pumpou na odsatie plodu. Frederick Hollick v Diseases of Women (1849) opísal podobne fungujúce elektrické zariadenia, pred použitím ktorého však sám varoval.

Všeobecné rozšírenie antikoncepcie v devätnástom storočí, píše James C. Mohr, viedlo k nárastu počtu potratov. Antikoncepcia zlyháva, pretože jej používateľov nemožno donútiť, aby ju používali „správnym spôsobom“, ani aby abstinovali. Dnes pozorujeme podobný trend. Ako uviedol v máji roku 2010 propotratový Guttmacher Insitutue, v Spojených štátoch väčšina (54%) žien, ktoré podstúpili potrat (často nie prvýkrát), používali antikoncepciu (kondómy alebo tabletky). Potratári vypĺňajú tento „výpadok“ antikoncepcie bez ohľadu na dobu, v ktorej pôsobia.

„Bezbolestný” a „bezpečný” potrat

Potratári v devätnástom storočí využívali dosť rozšírenú nevedomosť založenú na presvedčení, že plod je čosi neživé dovtedy, kým matka necíti jeho pohyby (podobne sa dnes manipuluje s pojmom životaschopnosti plodu). Preto bol potrat na začiatku tehotenstva legálny a nepredstavoval väčší morálny problém. Spočiatku sa nekonali šokujúce procesy proti potratárom a keď k nim začalo dochádzať, zvyčajne skončili oslobodením obžalovaných, pretože preukázanie nelegálnosti potratu (aj v prípade smrti ženy) bolo – vzhľadom na stav medicíny – mimoriadne komplikované.

Situácia sa začala meniť až v štyridsiatych rokoch 19. storočia, ale vo väčšine štátov bol umelý potrat považovaný za trestný čin až po roku 1860, keď bola jeho reklama zakázaná. Dovtedy– píše James C. Mohr – boli potraty veľmi časté: v prvom rade sa týkali slobodných mladých žien a potom vydatých žien z vyšších tried.

Potratári ich prijímali v súkromných „ordináciách“, pričom spolupracovali s prenajímateľmi izieb, do ktorých šli pacientky po požití  abortívnych prostriedkov, či po mechanickom vyvolaní potratu. „Vypudenie plodu” sa teda odohrávalo na inom mieste, tam kde sa potom majiteľ venoval odstraňovaniu stôp. O tom, že to takto fungovalo, sa možno dozvedieť z článkov opisujúcich procesy s potratármi; tento systém napokon funguje dodnes. Ako uviedla protipotratová organizácia Operation Rescue, jeden z potratárov špecializujúci sa na potraty v treťom trimestri, si prenajímal izby v hoteli La Quinte pre procedúry trvajúce niekoľko dní. Po jednom takomto potrate zomrela žena.

Potraty v devätnástom storočí sa vykonávali v hygienických podmienkach, ktoré zďaleka nespĺňali súčasné požiadavky (pacientky Madame Restellovej, ktorá vykonávala potraty “najvyššej triedy“, ležali na zemi), a najmä vykonávali ich osoby bez vzdelania (nehovoriac o lekárskom vzdelaní). Ba čo viac, anestetiká sa začali používať až koncom 40. rokov 19. storočia (napriek tomu, že manžel Madame Restellovej informoval, že potraty v porovnaní s pôrodom sú bezpečné a jeho abortívne tabletky mali za tri dni vyvolať bezbolestný potrat).

Súčasné potraty sú tiež podobne „bezpečné“, ale ženy pri nich naďalej umierajú (dokonca aj v USA, kde je zdravotná starostlivosť nepochybne na najvyššej úrovni). Všetci, ktorí sa domnievajú, že potraty sú „bezbolestným lekárskym zákrokom“, by si mali prečítať reakcie žien zaznamenané v lekárskych kartách pacientiek jednej z potratových kliník uverejnené v publikácii R. Ruffa: Aborting Planned Parenthood. Niektoré potratové kliniky dnes zamestnávajú nekvalifikovaný personál a porušujú zákony upravujúce fungovanie kliník.

Ako vyzerali potratové kliniky v 19. storočí a ako boli prevádzkované, sa dozvedáme z vyšetrovania, ktoré konali konzervatívni a protipotratoví novinári vtedajšieho „New York Times“. V článku s názvom The Evil of the Age (1871) čítame, že väčšina potratárov nemala žiadnu kvalifikáciu a neraz používali kúpené diplomy (autor ich všetkých menovite uvádza). Výsledkom tohto novinárskeho vyšetrovania bolo zadržanie a odsúdenie jedného z potratárov za smrť pacientky, ktorej telo bolo nájdené v batožinovom priestore kočiara. Zverejnenie tohto článku viedlo k pokusu o vydieranie zo strany iného potratára, manžela Madame Restellovej, ktorý požadoval opravu textu. Žeby sa z tohto dôvodu dnešní redaktori najvýznamnejších novín zdráhali vyšetrovať potratový biznis?

Zdroj: commons.wikimedia.org

Potratové impérium Madame Restellovej

Restellová si namýšľala, že pomáha ženám, a vydávala sa za lekárku a profesorku pôrodníctva napriek tomu, že nemala medicínske vzdelanie. Dokonca aj pro-potratoví autori nemajú pochybnosti, že jej záujem bol diktovaný výlučne materiálnymi úvahami. Potrat u Restellovej stál 75-100 dolárov v prípade chudobných slúžok s chudobným “snúbencom”, ale bežná cena sa pohybovala od $ 500-2000 (v závislosti na zámožnosti muža). Ročné príjmy Madame Restellovej rýchlo dosiahli šesťcifernú sumu, o ktorej aj dnes mnohí Američania môžu len snívať.

Restellová vlastnila sieť kliník vo viacerých mestách. Najznámejšia klinika bola v suteréne jej päťposchodovej rezidencie na Fifth Avenue v New Yorku. Miesto bolo naschvál vybrané, aby provokovalo arcibiskupa Johna J. Hughesa, ktorý v blízkosti začal stavať katedrálu. Rezidencia Madame Restellovej bola luxusná, mala biliardovú miestnosť a bola plná sôch, mramoru, striebra a zlata a taktiež – ako sa na modernú feministku patrí – zamestnávala slúžky. Majiteľka rezidencie okázalo stavala na obdiv svoje bohatstvo, parádila sa v hodvábe, predvádzala diamantové náušnice a prstene, najmä pri jazdách v čiernom koči.

Bola veľakrát zatknutá (za smrť pacientky, nezákonné komerčné adopcie, potenciálne odoberanie detí od matiek, ktoré u nej rodili), ale odpykala si iba jeden jediný trest odňatia slobody za nelegálny potrat Mary Bodineovej, v siedmom mesiaci tehotenstva. Zápisy z tohto procesu ukazujú agresivitu postoja a bezohľadnosť jej právnikov voči žalujúcej obeti, ktorú nazývali prostitútkou zamorujúcu zem svojou parazitickou prítomnosťou.

Okrem iného – ako píše C.  Browder v The Wickedest Woman in New York – sa jej darilo zostávať na slobode vďaka úplatkom a politickému vplyvu, ktorý si zabezpečila sponzorovaním politických kampaní.

Podobne aj dnes nadpriemerné politické vzťahy s guvernérkou štátu Kansas, Kathleen Sebeliusovou (v roku 2009 na čele ministerstva zdravotníctva) zabránili uväzneniu slávneho potratára G. Tillera. Tiller bol nakoniec zavraždený,

Madame Restellová nakoniec spáchala samovraždu. Podrezala si hrdlo deň pred súdnym procesom. Jeden z jej nepriateľov povedal, že bol to “krvavý koniec krvavého života“. Pozostalosť po Restellovej mala hodnotu milión dolárov.

Madame Costellová, pani Birdová a iné

Ďalšou známou potratárkou tohto obdobia bola Catherine Amesová, pôsobiaca pod pseudonymom Madame Costellová – nezmieriteľný nepriateľ Madame Restellovej. Odporcovia potratov ju charakterizovali ako skromnú imitáciu Restellovej, bez jej génia a zlomyseľnosti.

Podľa „National Police Gazette“ si potratári privyrábali tým, že predávali mŕtve telá žien, ktoré zomreli pri potrate, lekárskym školám. Jedným z takýchto predajcov bol manžel Costellovej. Ako píše James C. Mohr, telá sa predávali za $ 20 (s dovozom) alebo $ 12 (ak bolo treba prísť a vyzdvihnúť si ich).

Treťou hviezdou na potratovom trhu v New York a konkurenciou Restellovej bola pani Birdová. To ju Madame Restellová obvinila z falšovania jej piluliek. Rovnako ako Restellová, aj Birdová tvrdo pracovala do svojich sedemdesiatich rokov. Celkový nedostatok zábran panujúci v potratovom biznise sa stal jednou z príčin úpadku tohto sektora. V dôsledku osvety lekárskej komunity bola verejnosť o všetkom čoraz lepšie informovaná, čo viedlo k zmene verejnej mienky i zákonov. V rokoch 1880 až 1900 počet potratov výrazne klesol. Zákony proti potratom prijaté v jednotlivých štátoch vydržali takmer storočie. V roku 1973 sa však rozhodnutím Najvyššieho súdu legalizoval potrat v každom štáte, čím sa znovu otvorili brány potratového biznisu. Ako píše G. Grant v Grand Illusions: The Legacy of Plannbed Parenthood (Dedičstvo Plánovaného rodičovstva), obrat potratového biznisu v USA predstavuje v súčasnosti až 500 miliónov dolárov ročne.