Desakralizácia – bolestivé znamenie doby

Bogdan Dobosz
25. októbra 2020
  Cirkev  

Po skončení svätej omše boli z interiéru kostola odstránené všetky predmety náboženského kultu. Oltár bol rozobratý, večné svetlo zhasnuté, svätostánok vyprázdnený. Všetko vybavenie bolo rozdelené medzi štyri kostoly tej istej farnosti. Nakoniec zhasla paškálna svieca a prečítal sa dekrét kardinála Marca Ouelleta o zatvorení kostola. Podľa tradície poslednou osobou, ktorá opustila desakralizovaný kostol, bol farár. Na kľúč zamkol bránu budovy, ktorá sa po rekonštrukcii zmení na knižnicu (čo pre bývalý kostol nie je ten najhorší osud). Stalo sa to v Quebecu – kanadskej frankofónnej provincii – v roku 2011.

Bolestivé scény likvidácie kostolov sú dnes v západnom svete každodenným javom. Oveľa častejšie ako na americkom kontinente to však môžeme sledovať v Európe – aj v donedávna katolíckych krajinách ako je Írsko, Španielsko či dokonca Taliansko. Dôvod je vždy rovnaký: pokles počtu veriacich a ťažkosti pri údržbe budovy. Pozrime sa bližšie na problém desakralizácie kostolov vo viacerých frankofónnych krajinách starého kontinentu.

Francúzsko

Vo Francúzsku, najstaršej dcére Cirkvi – si možno bez väčších problémov kúpiť desakralizovaný kostol alebo kaplnku. Inzerát jednej realitnej kancelárie: „V srdci stredovekej dediny Cremieu predám niekdajší kostol o rozlohe 170 metrov štvorcových, postavený v roku 1504, kompletne zrekonštruovaný a prestavaný v roku 1990, v blízkosti obchodov a škôl.Dvojgaráž, výťah, sedem izieb, tri spálne, dve kúpeľne.“ V roku 2019 mali realitní makléri v ponuke najmenej osemnásť starých kostolov a celkovo tridsaťsedem rôznych prestavaných náboženských budov. Tento trend trvá už roky. Na predaj sú kostoly, kaplnky, presbytériá a kláštory postavené od dvanásteho (niekoľko objektov) do dvadsiateho storočia.

Slobodomurársky zákon z roku 1905 o oddelení štátu a Cirkvi znárodnil cirkevný majetok. Farské spoločenstvá, ktoré fungujú podľa zákona o združovaní občanov, teraz majú budovy v prenájme. Oficiálne bolo od začiatku 20. storočia desakralizovaných 255 kostolov. To je iba 0,6 percenta zo 42 255 farských kostolov a kaplniek, ktoré sú teoreticky v prevádzke. Cirkev vlastní iba budovy postavené po roku 1905. Väčšina cirkevných budov patrí obciam, ktoré nemajú peniaze na ich renováciu, takže v 21. storočí stála Cirkev pred vážnou výzvou. Veriacich je primálo a obce sa sťažujú na nedostatok finančných prostriedkov.

Teoreticky je možnosť odovzdať kostol na iné účely podmienená viacerými faktormi. Možno ho odňať farnosti, pokiaľ sa v ňom šesť mesiacov nekonajú bohoslužby. Môže sa ho vzdať aj samotná cirkevná autorita, ak príde k záveru, že kostol už nebude využívať a nemožno ho opraviť. Tretí spôsob odňatia kostola je nedostatočná údržba budovy, ktorá predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť.

Najčastejšie sú splnené všetky tri podmienky. Klesajúci počet veriacich a kňazov viedol k vylúčeniu značnej časti budov z používania. Ich stav je hrozný a na opravy nie sú peniaze. V posledných rokoch boli vo francúzskom episkopáte dokonca zriadené pracovné skupiny, ktoré kontrolujú sakrálne budovy a určujú pravidlá ich likvidácie. V marci 2018 sa na College des Bernardins uskutočnila konferencia na túto tému, počas ktorej bolo navrhnuté začať dialóg o budúcnosti opustených kostolov s miestnymi úradmi a správami, so združeniami milovníkov dedičstva a tradícií, s miestnymi obyvateľmi a inými kresťanskými komunitami. Pre biskupov je bohaté materiálne dedičstvo Cirkvi neraz bremenom. Často sa odvolávajú na učenie pápeža Františka, ktorý navrhol, aby sa cirkevné budovy využívali na spoločenské účely, a odvolávajú sa na príklad svätého Vavrinca, diakona, ktorý mal rozdávať hmotné statky Cirkvi.

Jediné výhrady sa týkajú budúcej funkcie desakralizovaných chrámov. Obce si vyhradzujú právo rozhodovať o ich účele, v niekdajších chrámoch vidia spoločenské či kultúrne zariadenia. Býva však aj tak, že cirkevné úrady chcú danú budovu desakralizovať, ale miestni obyvatelia, hoci už do kostola nechodia, sa postavia proti. Pre nich je takáto budova prvkom kultúrneho dedičstva a tradície. A duchovenstvo vníma iba jej pastoračnú zbytočnosť. Mnohí z nich navyše sú presvedčení, že Francúzi sa už do týchto kostolov nikdy nevrátia.

Vo Francúzsku si tak Cirkev kladie otázku, či nedôjde čoskoro k masovej desakralizácii chrámov? Nejde tu iba o pastoračný aspekt, ale aj o spoločenské, politické a právne dôsledky. Mnohé historické chrámy v Angers, Štrasburgu, Nantes, Rennes, Bordeaux alebo Lyone sa napokon stali nielen kultúrnymi zariadeniami, ale zmenili sa na reštaurácie, byty, hotely, športové haly, kiná ba dokonca nočné kluby, a dokonca aj na miesta uctievania iných náboženstiev.

Belgicko

Podľa správy belgickej Katolíckej cirkvi z roku 2016 bolo z celkového počtu 4 296 kostolov sedemdesiatpäť opustených a desakralizovaných. V Belgicku sa 52,76 percenta obyvateľov považuje za katolíkov, ale iba 9,42 percenta sú praktizujúci. Takže sú tu rovnaké problémy ako vo Francúzsku, kde vieru praktizuje menej než 4,5 percent populácie. Vo frankofónnom Valónsku je 2 550 kostolov a vo Flámsku 1 746. Ani tu, od čias francúzskej revolúcie, budovy Cirkvi nepatria a konkordát z roku 1801 jej ako náhradu priznal iba štátne dotácie. Za kostoly zodpovedajú takzvané „cirkevné fabriky“ (fabriques d’eglise) alebo verejné obecné inštitúcie, ktoré sa, okrem iného, zaoberajú údržbou chrámov.

Katolícka cirkev v Belgicku tiež uvažuje o budúcnosti svojich sakrálnych stavieb. Prikláňa sa k názoru, že ich je niekedy príliš veľa a že sú priveľmi nákladné na údržbu. Platí to najmä pre hlavné mesto Brusel. Plán na zníženie počtu chrámov v Bruseli však vyvolal silné reakcie zo strany veriacich. V bruselskom regióne sa kostol nachádza každých tisíctristo metrov! – hovorí Jean Kockerols, pomocný biskup arcidiecézy Mechelen-Brusel. Vysvetľuje, že počet praktizujúcich katolíkov klesá a náklady na renováciu chrámov sú veľmi vysoké. Arcidiecéza teda určila dvadsať kostolov na desakralizáciu. Celkovo má v 110 farnostiach v bruselskom regióne dvadsať percent budov dostať nové určenie. Naše priority v tomto smere sa týkajú bývania a vzdelávania – hovorí biskup. Za úspešnú zmenu považuje aj darovanie jedného z chrámov pre potreby misie pre pravoslávnych Rumunov. Neboli námietky ani proti odovzdaniu budov pre náboženské potreby Poliakov či Brazílčanov žijúcich v Bruseli.

Symbolom premien v Bruseli je však anglikánsky kostol zo 70. rokov 19. storočia, ktorý bol opustený a dlho slúžil ako sklad obchodu s odevmi. V roku 2007 bol zrenovovaný a zmenený na reštauráciu a nočný klub. Na druhej strane v centre Namur sa kostol Saint-Jacques zmenil na obchod s odevmi pre holandskú značku Scotch & Soda. Zostalo v ňom vybavenie typické pre katolícky chrám, čo dodáva miestu surrealistickú atmosféru. V Tournai bol kostol Sainte-Marguerite prestavaný na obytný dom s luxusnými apartmánmi. V Mechelene sa z Kostola menších bratov stal v roku 2009 štvorhviezdičkový hotel. Vo Watermael-Boistfort bol kostol Saint-Hubert prestavaný na apartmánový obytný dom. V jednej z budov sa nachádza moslimské kultúrne centrum. Okrem toho sú v ňom kancelárie a fitnescentrá.

Luxembursko

V Luxemburgu je čoraz viac desakralizovaných kostolov. V Bercheme sa reštaurácia považovaná za najkrajšiu na svete, nachádza práve v… starom kostole. V rýchlo sa sekularizujúcom Luxembursku bol 26. januára 2015 podpísaný dohovor upravujúci vzťahy medzi orgánmi kniežatstva a Cirkvou. K náboženským komunitám, ktoré podpísali tento dohovor, sa pridala aj moslimská komunita. Jedným z dôsledkov prijatia nového zákona bolo drastické zníženie počtu farností: z 274 existujúcich na konečných tridsať. V celej krajine je asi päťsto kaplniek a kostolov. Ich osud bude vzhľadom na pokles počtu veriacich podobný osudu týchto budov v iných krajinách.

Napokon sú na to už precedensy. V roku 2015 bola v luxemburskom Starom Meste kaplnka kláštora Saint-François (zapísaná v zozname UNESCO) prestavaná na apartmánový obytný dom, z bývalého dominikánskeho kláštora sa stal amfiteáter a z kostola bývalého seminára sa stala knižnica.

Švajčiarsko

Vo Švajčiarsku je súčasnosti viac ako šesťtisíc budov spätých s kresťanstvom. Podobné problémy tu zažívajú katolíci aj protestanti. Aj keď Švajčiarsko deklaruje svoju spätosť so svojím náboženským dedičstvom, realita prezrádza čosi iné. Nájdeme tu budovy prestavané na bary, reštaurácie, nočné kluby, múzeá, knižnice, elegantné apartmány alebo mešity. Existujú aj lepšie možnosti, ako napríklad chrám Alban Kirche v Bazileji, ktorý bol odovzdaný do užívania srbskej Pravoslávnej cirkvi. V Melide kúpila ruská pravoslávna komunita objekt bývalého kalvínskeho zboru.

Zaujímavým prípadom je Elisabetterkirche v samom centre Bazileja, považovaný za najvýznamnejší neogotický kostol vo Švajčiarsku. Bol to prvý nový kostol v Bazileji od čias reformácie, postavený v roku 1864. V 80. rokoch minulého storočia mal byť zbúraný kvôli výstavbe divadla, obyvatelia mesta sa však proti tomuto zámeru postavili. V rokoch 1990-1994 bol napokon zrekonštruovaný a odovzdaný „ekumenickému združeniu“ ako takzvaný „otvorený kostol“. Združenie spolufinancujú miestne samosprávy, evanjelická reformovaná komunita, Katolícka cirkev a starokatolíci. Okrem bohoslužieb je kostol využívaný aj na komerčné účely pri organizovaní koncertov, diskoték, módnych prehliadok, svadobných obradov prípadne akcií LGBT združení.

Problémom budúcnosti chrámov sa zaoberala Švajčiarska biskupská konferencia, ktorá dokonca vydala Odporúčania v prípade zmeny určenia kostolov. V nich sa možno dočítať, že kostoly a kaplnky by sa vzhľadom na svoj symbolický a liturgický význam nemali, pokiaľ je to možné, sprístupňovať príslušníkom iných náboženstiev, iných náboženských spoločenstiev alebo siekt. V odporúčaniach sa pri zmene využívania kostolov, kaplniek a cirkevných centier zdôrazňuje potreba rešpektovať ich kultúrny a náboženský charakter. Švajčiarsko pozná niekoľko úspešných experimentov s darovaním sakrálnych budov na sociálne účely alebo pre nové komunity. Niektoré kláštory prevádzkujú hotely. Prípadne sa hľadajú kupci, ktorí by boli zárukou „etickej aktivity“ v desakralizovaných kostoloch.

Na konci roka 2017 publikoval denník Neue Zürcher Zeitung mapu s kostolmi, u ktorých došlo k zmene účelu. Nachádza sa na nej 96 objektov (okrem kaplniek a kláštorov). Jedna tretina spája sakrálne funkcie s inými činnosťami. Ďalšia tretina bola desakralizovaná. Teraz sú to luxusné apartmány, štúdiá alebo pohrebné ústavy. U ostatných je to rôzne. Celkovo vo Švajčiarsku opustili veriaci a kňazi okolo dvesto kostolov, kaplniek a kláštorov. A noví používatelia nie vždy rešpektujú ich dávne určenie.

Podľa výskumníkov z univerzity v Berne, ktorí vytvorili databázu takýchto údajov, sa počet desakralizovaných kostolov v nasledujúcich rokoch bude zvyšovať a tento proces už nie je možné zastaviť. K väčšine desakralizácií a zmien určenia kostolov dochádza v mestách, oveľa menej často v alpskom regióne, a iba niekoľko takýchto prípadov bolo zaznamenaných v kantónoch Valais, Ticino a Graubunden.

Zatváranie kostolov sa mnohým javí ako ekonomická nevyhnutnosť v sekularizujúcej sa spoločnosti. Zánik praktizovania náboženstva a znižovanie príjmov farností spôsobuje, že viditeľná sféra posvätnosti – sacrum – ustupuje z verejného priestoru. Čo je však pozoruhodné, na obranu takýchto miest častejšie vystupujú sekularizovaní obyvatelia než kňazi. Desakralizácia kostolov nie je len o „odsvätení“ samotných budov, ale aj o likvidácii časti dedičstva, ktoré tu zanechali predkovia miestnej komunity, je to ničenie stôp histórie miest, ktoré sú spojené s vierou, je to proces eliminácie posvätných prvkov viery, postojov a spoločenských štruktúr. Tiež je to takmer vždy forma zrady tých, ktorí tieto budovy postavili ad maiorem Dei gloriam.

Bogdan Dobosz – rozhlasový a televízny novinár, spolupracovník a korešpondent mnohých tlačových titulov, autor knihy Francúzske emiráty.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.