Derridova dekonštrukcia jazyka a tradičného obrazu sveta

25. marca 2021   Cirkev   Rodný jazyk

pokračovanie I. časti – Jazyk ako posledný nepriateľ revolúcie – snahy ľavicových liberálov o zničenie nemenného Rádu v jazyku

Faktu potreby stabilného pojmového aparátu, na odkrývanie Rádu sveta, šírenie Evanjelia a Božieho Zjavenia, sú si vedomí nielen tí, ktorým o toto odkrývanie Rádu ide, ale aj tí, ktorí tento Rád nenávidia. Jazyk pre nich predstavuje jednak poslednú baštu hierarchie a poriadku, ale z hľadiska metafyzického za jeho poriadkom oprávnene rozpoznávajú (či už vedome alebo podvedome) kresťanstvom zavŕšený a definitívne vysvetlený antický pojem Logos, a to ako – Vtelené Slovo – Ježiša Krista.

Ich primárne motívy sú preto teologické a nie kultúrno-spoločenské. Deštrukciu jazyka kamuflujú ako jeho „dekonštrukciu“ a za svoj hlavný motív označujú snahu o „oslobodenie“ človeka. Ľahko si domyslíme od čoho chcú človeka oslobodiť – od Boha a kresťanstva, ktoré správne rozpoznávajú ako garanta Bohom stanoveného poriadku.

Jacques Derrida, jeden z najvýznačnejších predstaviteľov jazykovej dekonštrukcie otvorene hovoril o „dekonštrukcii metafyziky“, čiže takej dekonštrukcii, ktorá by zbavila jazyk jeho metafyzických ašpirácií. Podľa Derridu je dekonštrukcia „analýzou tradovaných významových útvarov“, a to až do stavu kým „nebudú odhalené ich skryté a potlačené predpoklady“. To však nie je nejaký koniec dekonštrukcie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Naopak, rozvoľnenie pevných štruktúr má navodiť nikdy nekončiaci proces dekonštrukcie, ktorý by v podstate (podobne ako Trockého permanentná revolúcia) zabránil akémukoľvek pevnému kodifikovaniu významu textov a pojmov. Derrida v eseji Štruktúra, znak a hra v diskurze vied o človeku (1993) a následne v knihe Gramatológia (1999) jasne hovorí, že text nemôže mať žiadny konečný a dopredu daný význam. Je to teda len neustály proces, vír postojov a pohľadov, bez akéhokoľvek nároku na stabilitu.

Derrida, a to je príznačné, útočí už od počiatkov svojho myslenia, nezastrene na Logos. Kritizuje tendenciu západného myslenia uchyľovať sa k „logocentrizmu“ a označuje ho, aby celú kauzu presunul do inej polohy a sprostredkoval ju ako politicky nekorektné „rasistické“ konanie, za „najoriginálnejší a najmocnejší etnocentrizmus histórie“, ktorý, dobre počúvajme: vnucuje západnému mysleniu svoj vlastný rád. Podľa Derridu dejiny metafyziky pripisujú pôvod pravdy „logu“ a podmienku „epistemé“, (pojem, v Derridovi príbuznej, Foucaultovej filozofii, označujúci vopred pevne stanovený rámec myslenia, princíp usporiadania, poriadok, ktorý určuje čím sa máme zaoberať a ako sa tým zaoberať, samozrejme vnímaný v negatívnej konotácii) stanovujú ako podmienku vedeckosti vedy. Je treba dodať viac na potvrdenie ich cieľov a averzií k Rádu Stvorenstva?

Ich ciele sú známe a aj ich čiastočné úspechy, ktoré sa prejavujú predovšetkým prevzatím ich jazykovej ideológie, zjednodušenej na politicko-korektnú hatlaninu newspeaku, súčasnými ľavicovo liberálnymi vládami vo svete. Táto súčinnosť s mocnými tohto sveta a politické úspechy im však nemôžu zastrieť fiasko ich snaženia, ktoré sa prejavuje neustálym vynáraním sa pravej a pevnej štruktúry jazyka na povrch. Napriek neustálej propagandistickej masáži, sa ľudia odmietajú vzdať logiky a racionality svojich pojmov, odmietajú uznať rozumom vyše 70 pohlaví, odmietajú sa v súkromí tváriť, že muž, ktorý o sebe tvrdí, že je žena, je ženou, že imigranti sú pracovití a kultivovaní politickí utečenci, skrátka majú pevné pojmové a rozumové kritéria toho, čo je to pravda.

Táto neustále sa vynárajúca pevná štruktúra pojmov, jazyka a rozumu, privádza anti-metafyzických dekonštruktivistov do zúrivosti. Jeden z nich, Roland Barthes dokonca neváhal označiť, s pravou a stereotypnou pokrokovou tuposťou, jazyk za „fašistický“. To nás môže priviesť k pochopeniu používania slova „fašistický“ u ľavicových liberálov, ako takému. Za „fašistické“ považujú všetko, čo je závislé na pevnom a nemennom Ráde skutočnosti a vzpiera sa ich „dekonštrukcii“. Keďže v ich naivných predstavách je „fašizmus“ stelesnením zlej hierarchie, používajú tento pojem nekontrolovane a bez rozumu, oháňajúc sa v zúrivosti na všetky strany, ako zúfalý beloch mucholapkou v Afrike.

Ďalší zo známych dekonštruktivistov, Slavoj Žižek, ktorá sám seba otvorene popisuje ako „radikálneho ľavičiara“, hovorí, že dekonštrukcia poznania nariaďuje dvojaký zákaz:

„Zakazuje naivný empiristický prístup (starostlivo preskúmajme látku, potom vytvorme obecnú hypotézu …), rovnako ako globálne, ahistorické metafyzické tézy o pôvode a štruktúre univerza.“ Čiže vlastne stabilné poznanie ako také, či dokonca akékoľvek poznanie, pretože „tekuté“ poznanie nie je poznaním, ale šialenstvom.

Zničenie schopnosti človeka, danej mu Bohom, objektívne poznávať Rád stvoreného Vesmíru, je konečným cieľom dekonštrukcie jazyka a sveta. V každodennosti sa prejavuje táto tendencia aj v snahe rozvoľniť pravidlá jazykov, démonizovať a najnovšie aj penalizovať nie porušovanie, ale vyžadovanie pravidiel pri používaní jazyka. Jazyk, podobne ako pri stavbe Babylonskej veže, má byť, v zmysle nástroja na poznávanie Boha a ním stvoreného poriadku, zničený.

PDF (formát pre tlač)