Dalmátčina – stratený jazyk Balkánu

Lucia Laudoniu
14. septembra 2021
  Kultúra

Keď sa národy topia ako sneh… V roku 1898 zomrel pri explózii míny muž menom Tuone Udaina. Sedemdesiatpäťročný Balkánec bol posledným aktívnym hovorcom dnes už mŕtveho jazyka – dalmátčiny. Prečo záhadná reč, ktorou rozprávali jeho rodičia, dodnes nedá jazykovedcom spávať?

Na úvod trochu (školskej a dúfajme, že nie nudnej) teórie. Taliani, Španieli, Katalánci, Portugalci, Francúzi a ich štatisticky menej početní bratia. Postklasický latinský živel delíme z hľadiska etnicity na dve základné skupiny: dedičia rímskej kultúry a ducha, z ktorých tempore currente povstali vyššie menovaní románski obyvatelia západnej Európy, tvoria prvý a najznámejší (majoritný) konglomerát.

Od nich sa diferencujú orientálni Latinovia severnej Afriky, zeme svätého Augustína (dnes rozprášení na popol spomienok) a latinofónni Balkánci, ktorých duša stále žije v historickom vedomí Rumunov a Moldavcov. Sem rátame tiež „jazierka“ balkánskych Arumunov – „Cincarov“, Menglenorumunov, Morlacov zvaných Latini nigri, teda „čierni Latini“, Istrorumunov et cetera.

Historické enklávy Orientálcov hovoriacich ľudovo-latinskými dialektami väčšinou prijali byzantský rítus – a spolu s ním celú plejádu helenistických a slovanských prímesí v jazykoch, zvykosloví či v odievaní, až hrozilo, že sa ich latinská identita minimalizuje na niekoľko lexikálnych fosílií.

Románske enklávy Balkánu sa podobajú jazierku, na dne ktorého spí nikým nevidená perla. Na obrázku romanizované obyvateľstvo macedónskych krajov okolo roku 1914.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Keď sa povie Dalmácia, v ušiach nám znie najmä slovanská chorvátčina, latinkou písaná „sestra“ srbského jazyka. Keď dalmátskym zátokám kraľovali benátske lode, rozliehali sa týmito končinami melodické barkaroly. Benátčina alebo łéngoa vèneta však nie je totožná s taliančinou, je to samostatný italo-románsky jazyk, ktorým v minulosti rozprávali obyvatelia Benátskej námornej republiky.

Mozaika tohto jazykového Babylonu by nebola úplná bez dalmátčiny – dcéry mestskej ľudovej latinčiny (sermo urbanus), ktorú čiastočne poznáme napríklad vďaka graffiti z pompejských múrov. Ako presne znel dialekt latinizovaného ilýrskeho obyvateľstva tohto kúta Balkánu, nie je známe, no dalmátčina bola pravdepodobne jeho priamou pokračovateľkou.

Bývalý oficiálny jazyk Dubrovníckej republiky (latinsky Respublica Ragusina) „štebotal“ nad Jadranským morom až do konca 19. storočia. Najstaršími súvislými dokumentami v autochtónnom romanizovanom jazyku sú listy z rokov 1325 a 1397. „Božský komédiograf“ Dante v diele De vulgari eloquentia, v ktorom popisuje dobové talianske dialekty, na rozdiel od križiakov a dobrodruhov o dalmátčine mlčí, ale Giustiniani v 16. storočí potvrdzuje, že tu existuje „un idioma proprio“.

Mapa oblastí, v ktorých sa v minulosti rozprávalo dialektami dalmátčiny. Pozornému oku neuniknú talianske názvy chorvátskych sídel.
Zdroj: commons.wikimedia.org/ / Bogdan Giuşcă

V roku 1805 štvrtá z mierových zmlúv Bratislavského mieru ukončila samostatnosť Ragusy a štafetu moci prevzali Taliani. Pre dalmátčinu nastali krušné časy a dostala sa na imaginárnu listinu ohrozených druhov.

Rodák z Istrie Matteo Giulio Bartoli mal v roku 1898 vo vrecku doktorát z Viedenskej univerzity a zaumienil si, že urobí všetko pre to, aby starobylé jazyky svojej vlasti zachránil, alebo aspoň im postavil pomník. Puškinovské exegi monumentum sa pre Bartoliho stalo realitou v roku 1906, kedy publikoval dvojzväzkové dielo Das Dalmatische. Štúdia bola výstrelom z vedeckého dela, Bartoli o rok neskôr už prednášal v Turíne románsku filológiu. Jeho práca je, povedané Boethiovými klasicky voňajúcimi ústami, condicio sine qua non poznania dalmátčiny. Bartoliho tajným tromfom bol muž, ktorého tento lingvista spoznal okolo roku 1897. Z úst, v ktorých už chýbali zuby, zapísal takmer tri tisícky slov a príbehov.

Ju sai Tuone Udaina de saupranaum Burbur.“ „Ja som Tuone Udaina prezývaný barbier.“ Termín barbier (z latinského barba, brada) sa bežne prekladá ako holič. Je to samozrejme pravda, ale z historického hľadiska barbierov neslobodno obmedzovať na akúsi odrodu kaderníka. Barbierom nepatrili do rúk iba nožnice, boli univerzálnymi domácimi majstrami, „kutilmi“, presne ako všestranný Figaro z Rossiniho opernej komédie Barbier zo Sevilly, ktorý o sebe spieva, že je factotum (po latinsky fac totum, čiže „sprav všetko“).

Tuone Udaina, posledný aktívne hovoriaci v dalmátskom jazyku.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Barbier Tuone Udaina, v dobovej úradnej taliančine Antonio Udina, bol synom roľníka a dalmatínske nebo po prvý raz uzrel v roku 1823. Vyrastal v chudobných pomeroch a do školy chodil iba tri roky, jeho dušu však od útleho veku formovala láska k Bohu, prítmie chrámu a zvonivá cirkevná latinčina. Mal šikovné ruky a rozprávačský talent, ktorý zvečnil vo svojich zápiskoch práve Bartoli.

Zdroje sa v datovaní Udainovej smrti rozchádzajú. Gerhard Ernst v Histoire linguistique de la Romania uvádza rok 1898 (ten preberá aj Wikipédia), ale Zeitschrift Für Romanische Philologie (M. Niemeyer, 1968) za rok Udainovho odchodu na večnosť považuje Anno Domini 1909! Isté je, že ho zabil výbuch pozemnej míny. Či to bolo pracovné nešťastie, ako sa najčastejšie uvádza, alebo dielo anarchistu, je otázka bez odpovede.

Otázok je oveľa viac. Je Bartoliho lingvistický korpus skutočne autentickým svedectvom o dalmátčine? Veď v čase, keď istrijskému Talianovi rozprával o jazyku svojich rodičov, Udaina dalmátčinu už desaťročia nepoužíval a aby toho nebolo málo, mal vážne problémy so sluchom. In vita quotidiana hovoril po taliansky i po benátsky a rozumel chorvátčine. Tempus memoriae inimicus, čas býva nepriateľom spomienok. Objektívne vyhodnotiť, čo zo zachovaného jazykového dedičstva nesie certifikát pravdy, a čo je Udainovým osobným skreslením, je hľadaním vody vo vyschnutom prameni, ktorý sa modlí za dážď.

Ja som brána. Ak niekto vojde cezo mňa, bude spasený. Byzantská mozaiková ikona Pána Ježiša bez brady nad portálom porečskej Baziliky svätého Eufrázia zo 6. storočia si pamätá latinské, byzantské, talianske i slovanské dejiny.
Zdroj: commons.wikipedia.org / Georges Jansoone

Situáciu sťažuje fakt, že Tuone Udaina nebol vychovávaný ako rodený hovorca dalmátskeho jazyka. Naopak, jeho rodičia zrejme počítali s tým, že syn nebude ich reči rozumieť. Udaina tvrdil, že mama s otcom hovorili po dalmatínsky práve vtedy, keď nechceli, aby chlapec porozumel obsahu ich rozhovoru. Zmýlili sa, rozumel všetko a jeho spomienky na jazyk rodičov (akokoľvek fragmentárne a plné chorvátskych neologizmov) sa stali základom moderného výskumu dalmátčiny.

Strážiť niečo ako vrece bĺch – tento frazeologizmus poukazuje na neschopnosť dohliadnuť na niečo (vieme ustrážiť jazyky, aby sa nerozpŕchli ako blchy a nezmizli z povrchu zeme?).

Stráž, veglia in italiano, je taliansky názov ostrova Krk. Na krku nosíme hlavu. Názov jadranského turistického raja tak pôsobí veľmi slovansky. Nedajte sa zmiasť! Na rímskom nápise zo 4. storočia (jeho replika sa nachádza na námestí Vela placa) stojí Splendissima civitas Curictarum. Curictum/Curicta je staré latinské meno perly Jadranu a až postupnou slavonizáciou latinského toponyma (Curictum – Crctu[m] – Crc – Krk) vznikol súčasný názov obľúbeného letoviska.

Tak, ako ostatné jazyky, aj dalmátčina sa pôvodne delila na niekoľko dialektov. Tuonovi rodičia ovládali severný dialekt – vegliot, v dalmátčine viklasun (veglisano), ktorý sa používal na spomínanom Krku.

Diokleciánov palác v Splite, kamenný strážca rímskej Dalmácie.
Zdroj: flickr.com / Carole Raddato

Most medzi taliančinou a jej balkánskou príbuznou z podunajských dŕžav alebo ďalší priečinok vo východorománskej jazykovej „kabelke“? Komparáciu dalmátčiny s rumunčinou kropí aj duchovná rosa. Vezmime si na pomoc prvé verše modlitby Otče náš. Najskôr dalmatínska verzia: „Tuòta nuèster, che te sànte intèl sil, sàit santificuòt el nàun to. Vigna el ràigno to. Sàit fuòt la voluntuòt tòa, còisa in sil, còisa in tiàra.“ Teraz je na rade rumunčina: „Tatăl nostru care eşti în ceruri, sfinţească-se numele Tău, vie împărăţia Ta, facă-se voia ta, precum în cer aşa şi pe pământ.“

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

Prvá similarita, ktorá nám vrazí do očí, je substantívum tuòta, po rumunsky tată (s určitým členom tatăl), otec. Kam sa podeli deriváty z latinského pater? Napríklad, padre v taliančine vzniklo z ablatívu patre. Spoločným prameňom tuòta a tată je však rovnako latinské (!) slovíčko tata, ktoré máme doložené u Rimana Varrona. „Patrem tatam [dicunt]“, tvrdí Varro. Takto sa malé detičky prihovárali oteckovi.

Dalmatínsky a rumunský Otčenáš začína výrazom zo slovníka batoliat. Latinofónni predkovia Rumunov a Dalmatíncov sa paralelne s liturgickým pater prihovárali Bohu nežne: tata, tatko, tatino! Synovské objatie Otca.

Lexika modlitby odhaľuje aj to, k akému konfesionálnemu svetu oba národy náležali. Dalmatínci boli verní pápežskej tiare, Rumunsko zostalo orthodoxné pod zlatými kľúčmi byzantského bazilea. Dalmátčina na rozdiel od jazyka „Draculových potomkov“ teda zostala oveľa menej „infikovaná“ slovanskými lexikálnymi vplyvmi. Svoju úlohu tu zaiste zohral aj každodenný kontakt s talianskym rímskokatolíckym obyvateľstvom (dalmátske vigna el ràigno to akoby z oka vypadlo talianskemu venga il tuo regno).

Archaický rumunský Otčenáš na Olivovej hore.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Rumunský jazyk oproti tomu v žiadnom prípade nie je latinsko-slovanský „mačkopes“! Zem sa po rumunsky povie ţară, čo je blízke dalmatínskemu tiàra (a latinskej pôvodine terra). Slavonizmami nie sú ani od dalmátčiny odlišné împărăţia a pământ. V prvom ľahko spoznáme latinské imperium, z druhého „kričí“ rímsky výraz pre podlahu, pavimentum. Je vám to povedomé? Chodník sa po anglicky povie pavement.

Mimochodom, oveľa vyššie percento slavonizmov, než v jazyku Rumunov, nájdeme v slovnej zásobe istrorumunčiny, ďalšieho z románskych jazykov Balkánskeho polostrova: „neca venire craliestvo to“ doslova znamená „nech príde cárstvo tvoje“.

Konštrukcia „nech príde“ je z jazykového hľadiska konjunktív. Konjunktívy sàit santificuòt, vigna, sàit fuòt a na rumunskej strane sfinţească-se, [] vie a facă-se ukazujú spoločný sklon k zloženým dvojslovným tvarom (v rumunčine konjunktívna väzba plus sloveso). Dalmátčina však postupne opúšťala latinský konjunktív v prospech kondicionálu ako v slovanských jazykoch.

Z fonetického hľadiska mal vegliot veľa otvorených diftong (dvojhlások, spomeňme si na naše latinské tata a dalmátske tuòta či suáng a latinské sanguis, krv). Tento fenomén ľahko objavíme aj „v krvi“ ostatných neolatinských idiómov. Zaujímavosťou je, že dalmatínske slovesá majú štyri konjugácie (latinčina to má rovnako) a zachovali aj latinské futúrum (cantavero – dalmátsky cantuora). Futurum alias budúcnosť Dalmácie spočíva najmä v láske k minulosti.

Dalmátčina nepatrí iba do kníh, knihy sú však dôležitou bránou k nej.
Zdroj: hippopx.com

Pozícia dalmátčiny v rodokmeni románskych jazykov je stále diskutabilná. Nie, nikto nespochybňuje, že lingua Latina a dalmátčina sú vo vzťahu matky a dcéry. Problém stojí inde. Na ktorý konár jazykového rodostromu ju umiestnime? Je dalmátčina „východná“ alebo „západná“? Vykazuje paralely s „východnou“ rumunčinou (na rozdiel od nej nemá enklitický člen, teda nekladie určitý člen za podstatné meno) aj so „západnými“ dialektami na Apeninskom polostrove. Pri troche fantázie môžeme povedať, že dalmátčina sa nezmestí na jedinú policu, ale potrebuje celú skriňu.

Invázia Slovanov vytlačila reč (novo)latinských Dalmatíncov do malých izolovaných oáz (osud podobný rumunčine). História nás učí, že minoritné komunity, do istej miery odrezané od vplyvu okolia, sú živými konzervami minulosti.

Otec komparatívnej jazykovedy Ferdinand de Saussure si uvedomoval, že lingvistické znaky sa štrukturálne líšia. Otázka, ako a prečo, mátala jeho vedeckú myseľ do konca života. Preložené do „reči ulice“, jazyky sa delia na základe ich odlišnosti. Geniálne a jednoduché. Rozdiel ako hranica. Tieto rozdiely by však neexistovali bez geografických, historických a kultúrnych podmienok, v ktorých jazyky vznikajú a „dýchajú“.

Dalmátčina už nemá rodených hovoriacich, aktívni používatelia jazyka však, zdá sa, budú pomaly pribúdať pod vplyvom propagácie tejto reči v internetových vodách. Dalmátsky jazyk je mostom, po ktorom aktuálne nekráčajú davy, to však neznamená, že onen most nikam nevedie…

Balkán – Orient Európy – bol v dôsledku byzantského a neskôr tureckého domínia plný bradatých mužov v turbanoch. Preto má rumunský jazyk na pomenovanie „koruny tvorstva“, muža, slovo bărbat (z latinského adjektíva barbatus, bradatý). Muži na Východe nosievali bradu. Ak chce Rumun povedať, že niečo sa stáva temným, použije slovesné substantívum întunecare. Etymón je jasný: zabaliť do tuniky (ľudovo-latinské intunicare), pretože pod tunikou býva tma. Aj takto sa jazyky stávajú zrkadlom vlastných dejín.

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!