Dá sa nepretržite modliť?
Nicolas Grou SJ
24. januára 2020
Cirkev
Ježiš Kristus povedal, že treba sa stále modliť a neochabovať (Lk 18, 1). Svätý Pavol odporúča kresťanom, aby sa modlili bez prestania (1 Sol 5, 17). Akú modlitbu má na mysli tento príkaz či tiež rada, a ako sa dá splniť?
Nejde tu, samozrejme, o ústnu modlitbu, ktorá je možná iba v určitom stanovenom čase. Nemožno sa nepretržite modliť ani v mysli. Nepretržite si uvedomovať Božiu prítomnosť je tiež nad ľudské sily a nedá sa zladiť so starosťou o pozemský život. Akým spôsobom, akým druhom modlitby možno teda splniť odporúčanie Ježiša Krista? Modlitbou srdca. Modlitba srdca spočíva v nepretržitom a neustálom nastavení duše, preniknutom Božou láskou, dôverou a odovzdaním sa do Božej vôle v každej životnej situácii. Spočíva tiež na stálej pozornosti voči Božiemu hlasu, ktorý sa prihovára hlboko v našom svedomí a vyvoláva v nás neustálu túžbu po čnosti a dokonalosti.
Všetci kresťania by mali mať takto nastavené srdce; takto mali nastavené srdcia svätí a na takejto disponovanosti spočíva vnútorný život.
Boh k tomu vyzýva všetkých, pretože Ježiš Kristus adresoval všetkým kresťanom príkaz, že sa treba stále modliť a neochabovať; niet pochýb, že všetci by určite dospeli do tohto stavu, keby verne odpovedali na milosť. Kto má srdce preniknuté Božou láskou, v kom táto láska panuje, akoby mu bola vrodená; kto sa usiluje čoraz väčšmi v tejto láske napredovať, snaží sa páčiť sa Bohu vo všetkom a nič mu neodopiera, čo On od neho žiada; kto prijíma všetko, čo sa s ním deje, z Božej ruky; kto má pevné odhodlanie nespáchať dobrovoľne a úmyselne ani ten najmenší hriech, a ak sa ho, nanešťastie, aj dopustí, uponíži sa a okamžite sa zdvihne – ten plní odporúčanie Ježiša Krista, ten sa modlí neustále.
Takto sa môžeme modliť uprostred našej práce, našich rozhovorov i nevinných zábav. Je to teda možné a nie také ťažké, ako by sa mohlo zdať. Duša v tomto stave nemyslí neustále na Boha, ale dobrovoľne nepripustí nijaké márnivé a už vôbec nie zlé myšlienky. Nie je ustavične v akcii, nerecituje nepretržite modlitby, ale jej srdce je stále obrátené k Bohu, vždy pripravené plniť Jeho vôľu.
Tí, ktorí si myslia, že modlitba je opravdivá vtedy, keď je výslovná, keď je vedomá, sa mýlia. Preto si mnohí ľudia myslia, že keď nemajú vznešené myšlienky, keď ich srdce nič necíti, že vtedy modlitbou len strácajú čas a to je neraz dôvod, pre ktorý modlitbu zanechávajú.
Mali by sme však mať na pamäti, že Boh počúva (ucho nakláňa), ako hovorí David, pripravenosť srdca (Ž 10, 17); že nepotrebuje naše slová ani myšlienky, aby poznal vnútorné nastavenie našej duše; že naša modlitba je ešte predtým, ako ju vyjadríme mysľou či slovami, prítomná v hĺbke našej vôle. Stručne povedané: majme na pamäti, že naše vnútorné činy predchádzajú akejkoľvek myšlienke, že ich nevnímame a nepociťujeme, pokiaľ im nevenujeme osobitnú pozornosť.
Preto svätý Anton na otázku, aký spôsob modlitby je najlepší, odpovedal: „Modlitba je najlepšia vtedy, keď nevieme, že sa modlíme. Tento spôsob modlitby je najdokonalejší, pretože sebaláska tu nehrá nijakú rolu a nemôže svojím vplyvom kontaminovať rýdzosť takejto modlitby.“
Ustavičná modlitba sama osebe nie je náročná, ale je veľmi zriedkavá, pretože je málo sŕdc, ktoré sú na ňu disponované, sŕdc, ktoré sú statočné, verné a vytrvalé. Do stavu takejto modlitby duša vstupuje až vtedy, keď sa úplne oddá Bohu. Je veľmi málo duší, ktoré by sa úplne oddali Bohu. V tejto oddanosti totiž vždy existuje nejaká stopa sebalásky, ako to obvykle neskôr vychádza najavo. Ak je však táto oddanosť úplná, totálna, Boh dušu odmeňuje tým, že dáva seba samého; robí si príbytok v jej srdci a sám je tvorcom tejto nepretržitej modlitby, ktorá spočíva v pokoji, sústredení sa a v ustavičnom zameraní sa na Boha uprostred bežných činností.
Toto zameranie duša spočiatku cíti, teší sa mu. Neskôr sa stáva úplne duchovným; duša ho má, ale necíti ho. Ak ľutuje stratu tohto pocitu, ktorý je taký blažený, upokojujúci a potešujúci a ak ho chce privodiť, je to prejav sebalásky. Ak si niekto myslí, že sa nemodlí neustále, pretože to necíti – mýli sa. Ak sa chce vzdať modlitby pod zámienkou, že ňou stráca čas, je to veľmi nebezpečné pokušenie. Ak sa jej niekto vzdá, útechy, ktoré nenájde v Bohu, začne hľadať v stvoreniach – stráca dar ustavičnej modlitby, opúšťa tento šťastný stav a hrozí, že bude horší ako predtým, než sa oddal Bohu.
Otec Nicolas Grou SJ, Sprievodca duchovným životom, Wydawnictwo AA, s. 218-221.
