Cti otca i matku svoju – IV. prikázanie a všetko o ňom


20. júla 2020
  Cirkev

V štvrtom Božom prikázaní káže nám Boh ctiť námestníkov Božích na zemi, totiž rodičov a duchovnú i svetskú vrchnosť. Vo štvrtom prikázaní deťom prikazuje, aby svojich rodičov ctili, milovali a boli poslušné. Deti sú povinné svojich rodičov ctiť, milovať a poslúchať, lebo rodičia zastupujú u detí miesto Boha a sú po Bohu ich najväčšími dobrodincami.

Rodičom patrí česť, lebo sú námestníci Boží a naši najväčší dobrodinci. My sme vlastne len dietky nebeského Otca; preto vraví Kristus: „Nikoho nenazývajte otcom na zemi; lebo jeden je Otec náš, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 23, 9) Otec náš nebeský dáva nás živiť a vychovávať skrze našich rodičov. Rodičia teda pri výchove svojich detí zaujímajú miesto Božie. Preto rodičia sú námestníci Boží. (Ako námestníci Stvoriteľa javia sa i preto, že dietkam dali život.) Preto rodičov máme ctiť podobným spôsobom ako Boha. Ako miestodržiteľovi preukazuje sa tá istá česť, čo panovníkovi, lebo je námestníkom jeho, tak i rodičom patrí podobná úcta ako Bohu, lebo sú jeho námestníkmi a či miestodržiteľmi na zemi. Kto teda zavrhuje rodičov, zavrhuje Boha. Preto zvolal sv. Augustín po svojom obrátení: „Keď som zavrhoval matku svoju, ktorú si mi dal, zavrhoval som, ó Bože, teba samého.“

Suvisiaci článok

Terézia z Avily a Ján z Kríža: Svätci, ktorí vtlačili Cirkvi hlbokú mystickú pečať

Čo nám prikazuje štvrté prikázanie: Cti otca svojho i matku svoju?

Štvrté prikázanie: Cti otca svojho i matku svoju nám prikazuje rešpektovať našich rodičov, poslúchať ich vo všetkom, čo nie je hriešne a pomáhať im v ich svetských i duchovných potrebách.

Čo zakazuje štvrté prikázanie?

Štvrté prikázanie nám zakazuje urážať našich rodičov slovom, skutkom alebo iným spôsobom. Pod menom otca a matky toto prikázanie zahŕňa aj všetkých našich nadriadených, cirkevných aj laikov, ktorých preto musíme poslúchať a rešpektovať.

Odkiaľ pochádza autorita rodičov dávať príkazy svojim deťom a povinnosť detí poslúchať svojich rodičov?

Autorita prikazovať svojim deťom, ktorú majú rodičia a povinnosť detí podriadiť sa svojim rodičom, pochádza od Boha, ktorý ustanovil a založil rodinný život, aby v ňom človek mohol mať prvú pomoc, ktorá je nevyhnutná pre jeho duchovné a svetské blaho.

Majú rodičia povinnosti voči svojim deťom?

Rodičia sú povinní milovať, podporovať a udržiavať svoje deti v tom, aby sa zúčastňovali na náboženskom a svetskom vzdelávaní, dať im dobrý príklad, chrániť ich od príležitostí k hriechu, upozorňovať na ich chyby a pomôcť im prijať stav, ku ktorému ich Boh povolal.

Čo je občianska spoločnosť?

Občianska spoločnosť je zväzok mnohých rodín pod vedením jednej hlavy a poskytovaním pomoci jeden druhému s cieľom vzájomného zdokonaľovania sa a zabezpečovania svetského šťastia.

zdroj: Flickr

Odkiaľ pochádza autorita, ktorá riadi občiansku spoločnosť?

Autorita, ktorá riadi občiansku spoločnosť, pochádza od Boha, ktorý ju ustanovil pre spoločné dobro. Všetci, ktorí sú súčasťou občianskej spoločnosti sú povinní rešpektovať a poslúchať autoritu štátu, pretože táto autorita pochádza od Boha a pretože si to vyžaduje spoločné dobro.

Musia sa dodržiavať všetky zákony uložené štátnou autoritou?

Áno, v súlade s príkazom a príkladom nášho Pána Ježiša Krista musia byť dodržané všetky zákony uložené štátnou autoritou s predpokladom, že nie sú v rozpore s Božím zákonom.

Povinnosť robotníkov je verne a svedomite konať uloženú prácu, ktorú sa zmluvou zaviazali konať. Povinnosť zamestnávateľov je, aby svedomite dodržiavali pracovnú zmluvu, aby robotníkom dávali práci primeranú spravodlivú plácu, ktorá by robotníkovi stačila nielen na jeho výživu, ale aj na primeranú výživu jeho rodiny. Spravodlivosť požaduje, aby robotníkovi bola zaistená výživa i vtedy, keď sa stane práceneschopným a v starobe. Zamestnávateľ je povinný starať sa, aby pri práci nebolo ohrozované zdravie a život robotníkov. Ani pracovný čas nesmie byť veľmi dlhý, aby si robotník mohol oddýchnuť, okriať a venovať niekoľko chvíľ i svojej rodine. Robotníci majú právo na nedeľný a sviatočný odpočinok, nakoľko to druh práce dopúšťa. Za mimoriadnu a nepovinnú prácu má robotník právo na mimoriadnu odmenu.

Láska k národu a k vlasti

Pod národom rozumieme obyvateľov niektorej krajiny, ktorí hovoria tou istou rečou, majú viac-menej spoločný pôvod, spoločný dejinný vývin a tak aj isté spoločné duševné a telesné vlastnosti (mravy, obyčaje atď.) Tú krajinu, kde sídli tento jednotný národný celok, nazývame vlasťou. Keď niektorú zem obýva viacej národov, ona je ich spoločnou vlasťou. Štvrté prikázanie obsahuje aj lásku k národu a k vlasti.

1. Láska k národu a k vlasti sa zakladá na zákone prirodzenom, t. j. na vôli Stvoriteľovej. Boh už od prírody zaštepil do ľudského srdca väčšiu lásku voči rodičom a príbuzným ako voči iným ľuďom; od neho pochádza aj väčšia láska k národu, ku ktorému patríme, a k zemi, kde sme sa narodili a od ktorej sme obsiahli najviac dobrodenia.

Už sama príroda nás pobáda, aby sme viac lipli k tým, ktorí sú naši krajania, ktorí hovoria tou istou rečou ako my. Láska k vlasti ako veľká prirodzená cnosť bola známa už aj pohanom.

2. Kresťanstvo zošľachtilo lásku k národu a k vlasti, stavajúc nám pred oči vznešený príklad samého Spasiteľa. Ježiš Kristus prišiel na svet, aby vyučoval a vykúpil všetkých ľudí bez rozdielu. Ale predsa nadovšetko miloval národ, z ktorého pochádzal, a predovšetkým spáse svojho národa zasvätil celý svoj život. „Poslaný som iba k ovciam, ktoré sa stratili z domu Izraelovho.“ (Mt 15, 24)

„Na cestu k pohanom nezabočujte, ani nevchádzajte do miest Samaritánov, ale radšej iďte k strateným ovciam domu izraelského,“ (Mt 10, 5 – 6) prikázal svojim apoštolom, keď ich po prvý raz posielal do sveta. Plakal, keď predvídal skazu svojej vlasti a hlavného mesta Jeruzalema. (Lk 19, 42) Povinnosťou každého človeka je milovať svoju vlasť.

Lásku k vlasti preukazujeme tým, že si vysoko vážime svoj národ, dávame prednosť svojej materinskej reči a zo všetkých síl, svedomitým konaním svojich povinností, prispievame k blahu vlasti a sme pripravení brániť ju pred nepriateľskými útokmi. Svoj národ sme povinní brániť najmä vtedy, keď mu hrozí ujarmenie, keď nám chcú potlačiť materinskú reč atď. Každý národ má prirodzené právo na svoju reč a má si ju pestovať. Niekomu násilne odopierať právo na jeho materinskú reč a jej pestovanie je hriešne. Máme si vážiť vo svojom národe jeho dobré vlastnosti, zlé však máme zazlievať a prispievať k ich odstráneniu. Napomáhame svojmu národu, keď pri kúpe, pri rozdávaní práce, pri najímaní robotníkov, pri konaní dobrých skutkov atď. dávame prednosť svojim rodákom. Lásku k svojmu národu prejavujeme aj tým, že usilovne študujeme dejiny svojho národa a svojej vlasti.

zdroj: wikimedia commons

Hriechy proti láske k vlasti

Proti láske k vlasti hreší: 1. kto je proti svojmu národu ľahostajný a zapiera svoju príslušnosť k nemu; 2. kto sa za svoju materinskú reč hanbí. „A ich synovia hovorili odpoly azotsky a nevedeli hovoriť židovsky a hovorili podľa jazyka každého toho ľudu. A dohováral som im a zlorečil som im.“ (2 Ezd 13, 24 – 25)

Kto zastáva vrchnostenský úrad, má podľa možnosti napomáhať blahu jemu zverených, zachádzať s nimi nestranne a spravodlivo.

Lebo vo vrchnostiach zračí sa obraz božskej moci, majú si vo všetkom brať za vzor samého Boha (Lev XIII.); aj preto, že sú námestníci Boží. Keď kráľ pošle svojho splnomocnenca, musí tento hovoriť a robiť, čo mu kráľ naložil; ak nie, nuž koná po svojej hlave a bude potrestaný. Tak to je i s vrchnosťami (Galura).

Predstavení majú byť predovšetkým dobrotiví a mať na zreteli blaho svojich poddaných. Veď preto sú ustanovení. Sú podlizovači, ktorí si myslia, že národy sú len na to, aby vrchnostiam slúžili. Naopak, predstavení na zemi sú pre blaho národov. Vrchnosť je služobnica Božia k dobru človeka (Rim 13, 4). Ani sa nesmie stať, že by vrchnosti slúžili len k výhode jednotlivých; lebo sú ustanovené k spoločnému dobru všetkých (Lev XIII.) Ba sluší sa, aby predstavení svoju vlastnú výhodu veľkodušne priniesli na obeť blahu svojich poddaných. Kristus sám ako dobrý pastier dal svoj život za ovce svoje (Jn 10, 11). Keď už pastier vydrží toľké námahy a nebezpečenstvá za zvieratá určené na jatky, o koľko viac máme urobiť za duše nesmrteľné, určené k životu večnému, za ktoré sa sám Kristus obetoval a z ktorých raz musíme skladal účty. (Sv. Zl.)

Predstavení majú byť nestranní, a preto bez rozdielu so všetkými, i chudobnými, zaobchádzať vľúdne. Nech povážia, že Boh nehľadí na osobu (Rim 2, 11; 2. Kron 19, 7). Boh učinil malého i veľkého a stará sa rovnako o všetkých (Múd 6, 8).

Preto majú sa i vrchnosti láskavo ujímať obzvlášť chudobných a nízkych (Iz 1, 17). Ale bohužiaľ moc býva často spriatelená s neznášanlivosťou. Často si myslia predstavení, že im voči poddaným toľko je dovolené, koľko vládzu. (Sv. Reh. V.)

Chráň sa dať pocítiť niekomu svoju vážnosť, ak to nie je potrebné k dobrej veci! (Galura)

Pyšní ľudia považujú za nedôstojné zachádzať s blížnym ako s bratom; myslia si, že by prišli o svoju česť a ponížili sa. Avšak nič nie je tak nehodné nás, ako neprávosť a pýcha (Galura). Ďalej nemajú predstavení nespravodlivo jednať, obzvlášť sa nemajú dať podkúpiť darmi (Ex 23, 8) alebo omámiť leskom boháčov a mocných a zviesť k nespravodlivým rozhodnutiam (Lv 19, 15). Tak urobil Pilát; z bázne pred Židmi, ktorého u cisára chceli obžalovať, odsúdil Ježiša na smrť, napriek jeho nevinnosti. Boh preklína sudcov nespravodlivých (Dt 27, 19).