Čo znamená „záhadný“ text piesne Ameno?

Lucia Laudoniu
1. októbra 2020   Kultúra

Odhaliť závoj. Presne to je obsahom latinského termínu revelatio, ktorý do slovenčiny prekladáme podstatným menom zjavenie. Velum v jazyku Ciceróna a svätého Gregora Veľkého znamená závoj a prefix re- indikuje opakovaný dej. Nahliadnuť za oponu, prestrihnúť závoj času. Väčšmi nebezpečné, než lákavé.              

Koncom deväťdesiatych rokov valcovala hitparády francúzska formácia Era pod ideovou taktovkou skladateľa Erica Léviho. Pomocou fragmentov štylisticky evokujúcich gregoriánsky chorál, ktoré sú navyše pretkané perkusiami, pop-rockovými rytmami a patternami či alúziami na operný spev, Francúzi vytvorili hudobný destilát, ktorý opil polovicu Európy.         

Baliť duchovnú inšpiráciu do pozlátka otráveného komerciou nie je správne. Chrámové umenie bez chrámu je ako luxusná bonboniéra bez obsahu. Milovníci nerestí si teraz môžu predstaviť krabičku kubánskych cigár, ktorá by lahodila oku, ale chýbalo by v nej to najdôležitejšie – cigary.      

Môžeme vystavovať staré ikony v múzeách a inšpirovať sa ich hĺbkou, ale nesmieme zabúdať na to, že ikona je spaciotemporálnou konkretizáciou modlitby. To isté platí o gregoriánskom choráli.                

Na jar 2011 sa skupina deviatich Bulharov odkojených pravoslávnym mysticizmom vybrala na európske turné. Georgij Pandurov, dirigent ansámblu The Gregorian Voices, repertoár ktorého siaha od ortodoxných a gregoriánskych spevov cez polyfóniu renesancie a baroka až k odvážnym (a z kresťanského hľadiska nie vždy kredibilným) adaptáciám popových songov, si mohol mädliť ruky. Turné sa vydarilo a skupina chóristov, o ktorej je čím ďalej, tým viac počuť, si vytvorila novú vizitku práve cover-verziou niekdajšieho hitu Ameno.             

Čím sa títo Bulhari odlišujú od Ery? Konečne sa našiel súbor, ktorý Ameno zbavil popového lesku (presnejšie, piesku). Balkánci namiesto elektronických rytmov integrovali do skladby tradičný byzantský ison a naplnili ju zdravým východokresťanským étosom.      

Ison, po grécky isokratema, je, cum grano salis, pre byzantský chrámový spev to, čo v západnej tradícii poznáme pod označeniami bourdon, burden alebo v angličtine drone. Kontinuálne držaný tón, nad ktorým sa rozvíja melodická linka ako kvet z púčika.          

V interpretačnej praxi balkánskych cirkví, ktoré s výnimkou zvonov a klepadiel exkludovali z bohoslužieb hudobné nástroje (ľudský hlas je nositeľom liturgického slova par excellence), sa ison masovo objavuje približne v 15. storočí. To prirodzene nevylučuje jeho staršiu existenciu. Podľa jednej teórie je ison „bratom“ organového pedála a na kresťanský Východ (striktne verný archaickému jednohlasu) prenikol z renesančného Talianska.                      

Pri „byzantinizácii“ Amena od Ery ešte na chvíľu zostaneme. Rozlúsknuť „záhadný“ text chorálu, význam ktorého vlastne nik poriadne nepozná, je tvrdým orieškom. Našťastie existuje filologické kladivo. A pri ceste k jadru nevšedného básnického orecha nám pomôžu tri sestry. Teológia, filológia a mystika.               

Filologicky citlivému uchu neunikne, že slová, ktoré sa derú z úst či už Ery, alebo najnovšie aj byzantských Bulharov, nie sú žiadna latinčina z učebnice. Otázne je, do akej miery vôbec môžeme hovoriť o latinčine. Text nie je autosémantický. Väčšina slov je „naprojektovaná“ a „kódovaná“ tak, aby prozodicky a svojou štruktúrou pripomínali jazyk rímskych kresťanov z katakomb, ale sine significatione, bez konkrétneho gramatického významu.                      

V byzantskej kultúre sa s analogickým prístupom stretávame v prípade takzvaných teretismov alebo kratemat. Čo si pod tým predstaviť? Východní mnísi zdobia svoje spevy slabikami te-ri-rem, ri-ri-rem (a ich variáciami). S trochou zjednodušenia to môžeme prirovnať k slovenskému la-la-la. Nemajú denotát. Je to čosi ako spevácke kadidlo. Vôňu kadidla môžeme iba cítiť, nedokážeme ju exaktne „prekonvertovať“ do slov.                       

Skupina hlások te-re-rem má však silnú latinskú „auru“. Je možné, že sŕdc (od pápežského stolca odlúčených) východných Rimanov (odetých do gréckeho jazykového kabáta) sa predsa len dotkol kalofonický spev západných križiakov (zďaleka nie všetci križiaci boli hrabivé beštie!) na oslavu Krista Kráľa Te saeculorum principem (Teba, „prvovládcu“ vekov). V tomto hymne počujeme akuzatív Te, Christe, regem gentium (Teba, Kriste, kráľa /pohanských/ národov).                       

Veľká časť križiakov boli Germáni, a tí akuzatív te regem nevyslovali „redžem“, ako cirkevní otcovia v Itálii, ale tvrdo, stredourópsky, „regem“. V ušiach Grékov, ktorým už lingua Latina bola cudzia, mohlo križiacke te regem zvoniť ako te rerem.

Podobnosť nebude náhodná. Latinčina sa nevedomky stala mostom medzi národmi Východu a Západu znepriatelenými nezmyselnou schizmou. Spoločným mostom medzi anjelskými a ľudskými jazykmi.                      

Áno, traduje sa, že kratemata sú mystickým jazykom anjelov, ktorému pozemšťan nerozumie (lebo Grék už nepestuje božský idióm Ríma). Pokiaľ je byzantské te-rerem naozaj prvým príkladom artificiálneho použitia psedo-latinčiny na cirkevnej (videlicet, východokresťanskej) pôde, môžeme predpokladať, že inšpirácia tvorcov Amena pramení práve tu. Každý kód sa dá dekódovať a každý trezor má svoj kľúč.                 

Keď si vezmeme do rúk nejaký písaný text a položíme ho pred zrkadlo, písmenká zmenia svoj tvar. Vidíme ich obrátene. Byzantské teretismy a gregoriánske Ameno preto nie sú ničím iným, než zrkadlovým obrazom latinského jazyka. Toto zrkadlo je duchovné. Nestačí prečítať slová „odzadu“. A už vôbec nie vymyslieť si nejaký preklad bez toho, aby sme si položili otázku, prečo tieto slová vlastne vznikli.                      

Kľúčom k intepretácii najznámejšej skladby z dielne Ery je podľa môjho názoru verbum emulari, ktoré autor textu Amena umiestnil približne do stredu pôvodnej básne. Aemulari je riadne existujúce latinské deponentné sloveso. Čo sa v ňom skrýva? Toto sloveso (okrem iného) znamená napodobniť čosi akoby v zrkadle, vytvoriť kópiu niečoho v inom ambiente, preniesť presnú podobu čohosi niekde inde (porovnajme termíny emulácia, emulátor z prostredia IT technológií).        

Teraz trochu teológie. Aj východný katolicizmus (gréckokatolíci) je duchovným typom emulácie. Emulácia byzantského liturgicko-teologického originálu v katolíckom prostredí. Takáto emulácia nie je bezočivé klamstvo, tak, ako kópia nie je falzifikát. Kópia je v prvom rade duplikáciou a v ideálnych podmienkach si zachováva vlastnosti originálu. V prípade straty či poškodenia pôvodiny je kópia jediným autentickým informačným prameňom.                      

Vráťme sa k hymnu Ameno. Era chcela vytvoriť zrkadlovú emuláciu latiny. Poukazuje na to infinitív aemulari (význam je v pasíve: byť emulovaný). Ešte zaujímavejšie je, že text chorálu má pred aemulari použité ďalšie krásne sloveso, imperavi. Gramaticky je to minulý čas, aktívny indikatív perfekta vo význame: rozkázal som. Presnejšie: „rozkázal som byť emulovaný“ („aby som bol emulovaný“). 

Ako vidíme, slová skladby predsa len nie sú nahádzané len tak, bez ľadu a skladu (i keď mnohí si to myslia). Aj kódovanie znakov v programovacích jazykoch vyzerá primo aspectu nezmyselne, ale nezmyslom zďaleka nie je. Dokonca aj ľudská DNA sa podľa niektorých expertov správa ako jazyk!               

Slovo Ameno neexistuje. Misály z katedrál času obsahujú iba hebrejské amen. Prečo je na konci o? Len kvôli tomu, aby to dobre znelo? Isteže nie. O je latinským pendantom gréckeho omega. Biblické Alfa a omega. Grafému a (alfa) čítame na začiatku slova amen. Graféma o je vlastne doplnením toho, čo sa tu má vyjadriť. Počiatok a koniec (A-men-O).           

Amen je „kódovaním“ mena Najsvätejšej Trojice. Odkiaľ to môžeme vedieť? Spôsob, akým sa dané slovo píše, mal by patriť k základným východiskám pri jeho výklade. Amen obsahuje tri hebrejské litery. Alef, mem, nun.      

Alef je prvé písmeno (nielen) hebrejskej abecedy a v tomto kontexte odkazuje na Boha-Otca, Počiatok a Pôvod všetkého. Mem-/men– je, mimochodom, starý indoeurópsky koreň pre verbálne jednotky súvisiace s myslením a pamäťou (spomeňme si na latinské mens, myseľ, či na anglické memory, pamäť, spomienka).  

Sväté Písmo pomenúva Boha Syna prastarým filozofickým termínom Logos. V slovenčine nám prebleskne hlavou výraz logika, logické usporiadanie: Boh je „logický“, pretože všetko tvorí presne a správne, niet v Ňom chaosu. Skupinou hlások -ma, -m-m- sa vo väčšine jazykov verbalizuje osobnosť matky. Logos, ktorý má Matku, je Boh Syn.             

Dodávam, že jedna z vysokých šarží izraelskej armády (mefaked, veliteľ) sa začína literou (mem-). Kto je naším najväčším generálom? Kristus, ktorý porazil diabla na kríži. Graféma mem- v slove amen je prstom ukazujúcim na Boha-Syna.    

Tretie hebrejské písmeno (nun) je v semitských jazykoch hieroglyfickým vyjadrením vody, rýb a vodných živočíchov všeobecne (niekde aj hada). Voda je v kresťanskej exegéze asociovaná s krstom. Bez vody by nebolo života na zemi. Bez Svätého Ducha by pramene viery v duši dávno vyschli. Tretia hláska slova amen v tomto kontexte odkazuje na Svätého Ducha.  

Všeobecne akceptovaná etymológia amen „nech sa tak stane“, „nech je“ (významovo blízky je stavroforný latinský konjunktív fiat, v ktorom „t“ symbolizuje kríž) je samozrejme validná a správna. Moja maličkosť však v slove amen cíti predovšetkým invokáciu Najsvätejšej Trojice. Spečatenie každej modlitby v mene Trojjediného Boha pomocou troch hebrejských písmen. Amen je duchovný „podpis“ Trojice.                 

Egypťania uctievali boha menom Amen/Amon (Rimania ho niekedy stotožňovali s Jupiterom), ale netreba sa báť. Veď jediný pravý Boh sa do istej (limitovanej) miery odhaľoval aj pohanským národom a postupne ich pripravoval na reveláciu pravého náboženstva (nota bene výklad termínu revelatio z úvodu tohto príspevku). Ak z pohanstva prebleskne čosi quasi kresťanské (prípadne starozákonné), nie je to nič iné, než perla ukrytá v blate, ktorú tam položil Hospodin, aby aj múdre duše z pohanov postupne prišli k Nemu.       

Podčiarkujem verbum ukrytá. Pretože egyptské hieroglyfické -imn-, ktoré sa do angličtiny (a ďalších rečí starého kontinentu) prepisuje ako amen, má význam skrytý, ukrytý. Z toho vyplýva, že Egypťania síce poznali lexému amen, ale prekladali ju slovesom „skryť“, „zakryt“. Trinitárna teológia bola ich očiam skrytá.         

Čo nám ďalej odkrýva pseudo-latinčina, v ktorej je napísaný text legendárneho Amena? Nuž, nie je až taká „pseudo“. Má systém, hoci gamatická stavba úplne absentuje (čo milovníkov zlatých úst z Arpina priam bolí!) a väčšina slov je, ako sme už povedali, len v náznakoch.      

Posvieťme si na prvé dve slová: dori me (nie, „Eráci“ nespievajú Domine, ale dori me). Už v prvej vete slovník zlyháva, pretože slovo dori latinské corpus verborum neobsahuje. V slovníku objavíme iba me, čo je bežný akuzatív (koho-čoho: mňa).             

Z balkánskej ľudovej latinčiny zrodená rumunčina pozná slovíčko dor, ktoré označuje melancholickú lásku, splín, smútok (napríklad, dor de țară v rumunskom jazyku vyjadruje túžbu po domove, pocit, keď nám v cudzine chýba rodná zem).     

To však na začiatku Amena akosinedáva zmysel. Ak si prvý verš piesne prečítame v podobe dor i me, všetko vyzerá inak. Dor je latinské pasívum od slovesa dare a do slovenčiny ho v niektorých kontextoch možno preložiť tvarmi „obdržal som“, „bolo mi dané“, „dostal som“.       

„I“ nie je len opustená litera, je to aj najkratší latinský imperatív (rozkazovací spôsob)  slovesa ire (ísť). Štylisticky oveľa správnejšie bolo by napísať s ablatívom „abi a me“, v preklade „choď preč, vzdiaľ sa odo mňa“. Tu už máme aj spomínaný akuzatív me. Prvá veta Amena môže teda znamenať: „Bolo mi dané. (Dostal som.) Odíď odo mňa!“    

Nepripomína vám to exorcizmus? Expulziu zlého, oslobodenie (sp)od vplyvu satana. V srdci obdarovanom milosťou sa diabol nesmie usalašiť. Nie je bez zaujímavosti, že v texte piesne neskôr narazíme na formuláciu dor i me reo, čo je možné interpretovať ako pokus o „šifrovanie“ prosby z Otčenáša „zbav nás zlého“ v jazykovej skratke (reo môže byť datív alebo ablatív od adjektíva reus). To dobre korešponduje s pôvodným sakrálnym charakterom piesne, ktorú žiaľ výrazne nahlodal červ šoubiznisu.   

Interimo a adapare sú karikatúry, ktoré – našťastie – stále „voňajú“ latinčinou. Adverbium interim prešlo aj do angličtiny a znamená „medzitým“, „zatiaľ“. Ad je akuzatívna predložka vyjadrujúca smer (samotný názov pádu akuzatív vznikol z latinského accusare, čiže vecne niekoho obviniť, ukázať na niečo prstom). Ukázať niekomu správny smer býva aktom lásky k blížnemu.           

Čo Era spieva ďalej? Z veľmi zriedkavého slovesa apere (indikatív prézenta aktíva je apo alebo apio) vieme utvoriť konjunktívny tvar prézenta pasíva aparis, prípadne apare. Znamená „veď si pripojený“, „aby si bol pripojený“, spojený. Najbližšie synonymá k apare byť mohli byť slovesá ligare a coniungere. Aké posolstvo nám servíruje autor textovej skratky? Spojiť sa máme s Bohom, ale aj sami so sebou, aby sme nezostali vnútorne rozdelení. Kto je rozdelený sám v sebe, nemôže budovať jednotu ani navonok.      

Nad slovami latire a latiremo bude každý gramatický peritus krútiť hlavou. Latus (ako particípium perfekta pasíva od ferre, genitív singuláru a nominatív plurálu maskulína lati) označuje stav prekonania utrpenia. Kto trochu pozná kresťanskú hymnografiu, vie, že latus (genitív lateris) je bok (cuius latus perforatum znie z hymnu Ave verum corpus). Forma lat– môže byť tiež zámerom básnika poukázať na inšpiráciu latinčinou (Latine ire, ísť latinsky).         

Omenare akoby z oka vypadlo rumunskému omenire. Pod rumunským podstatným menom treba si predstaviť ľudstvo, svet obývaný ľuďmi. Latinčina však pozná aj imperatív ominare – prorokuj(infinitív tohto deponentného slovesa má podobu ominari).   

Dimere sa dá čítať ako dic me – hovor, že ja. Pôsobí to ako nedokončená, kostrbatá väzba akuzatívu s infinitívom (bez infinitívu). Gramaticky vhodnejšie je napísať dic mihi (povedz mi) a de re (o tej veci). V prípade matiro a matiremo si nemožno nevšimnúť similaritu so substantívom mater, matka. Era nám utkala spletitú pavučinu, však?               

Pripomeňme si, že slovenský termín text má koreň v slovese, ktoré zvečňuje proces tkania látky (texere). Písať znamená tkať slová. Dívame sa na tkáčsky stroj a veru nevieme, aký koberec sa narodí zo všetkých tých farebných nití, ktoré nám „defilujú“ pred očami. 

S Amenom je to podobné. Môžeme sa dotknúť nite, ale finálny produkt z krosien ešte nevzišiel. Bude to koberec alebo košeľa? Ameno je jednoducho vrstvenie slov bez „lepidla“  gramatiky, ktoré však vzbudzuje estetický a sónický pôžitok. Mimochodom, latinčina pozná výraz amoenus – veľmi príjemný, lahodný, pôsobivý, hladkajúci zmysly a srdce.                    

Keď staviame dom, potrebujeme veľa tehál. Z jednoduchých „tehličiek“, akými sú jazykové jednotky dom alebo am, vieme zostaviť mnoho slov. Polysémia, čiže mnohoznačnosť, dáva krídla filologickej fantázii. 

Repetícia lexém dom (žeby zakódované substantíva domus a Dominus?) alebo am (amo, milujem) je návratom k nadpozemskej reči anjelov a k reči úprimného a džavotajúceho  dieťaťa, ktoré nepotrebuje veľa slov, ale predovšetkým veľa lásky.              

Miera senzitivity voči nejakému jazyku (jazykom) sa nedá odmerať, ale dá sa cítiť a vnímať. V tomto smere nie je až také podstatné, o aký jazyk ide, dôležité je, že cítime úctu k slovám, bez ktorých by sme neboli ľuďmi.                

Z verbálnych kamienkov sa nám podarilo poskladať takúto mozaiku:  

PDF (formát pre tlač)